Etické princípy v komunikácii so zameraním na pravdovravnosť

Úvodom je nutné odpovedať na niektoré základné otázky: čo je to pravda a čo lož. Pravdu respektíve pravdovravnosť by sme mohli charakterizovať ako cnosť, ktorá sa prejavuje v našich slovách a skutkoch, pritom sa snažíme vyvarovať sa dvojakosti, pretvárky a pokrytectva. Lož je opak pravdy, spočíva v tom, že človek hovorí nepravdu s úmyslom oklamať, znamená to jednať proti pravde, aby sme niekoho uviedli do omylu.

V komunikácii je dôležitá dôvera medzi komunikantmi, lebo bez dôvery by bol akýkoľvek dialóg len sumou prázdnych fráz. A dôvera sa odvíja pravdy, to znamená, že na to, aby sme mohli s niekým opakovane komunikovať, musí nám dotyčný dôverovať. Ak nám však dôveruje, sme povinný hovoriť mu pravdivo, inak by sme stratili jeho dôveru. To by znamenalo, že by sa vyhýbal ďalšej komunikácii. Avšak nikto nemá právo, aby mu bola pravda povedaná bezpodmienečne. V niektorých konkrétnych prípadoch je nutné zvážiť, či je vhodné odhaliť pravdu. Napríklad lekár si nepovie pacientovi pravdu o jeho stave, nakoľko by mu mohol vziať elán do ďalšieho boja s chorobou. No ani lekár by nemal klamať. Zamlčanie časti pravdy nie je to isté ako klamstvo. Keď nepovieme niekomu celú pravdu, nemusíme mu tým ublížiť, lebo vieme, že celá pravda by ho „zrazila na kolená“. Tým sa mu vlastne snažíme pomôcť. Ale klamstvom ešte nikto nikomu nepomohol a keď, tak iba krátkodobo, no i tak sa v konečnom dôsledku táto lož obráti proti klamajúcemu. Sú i také oblasti ľudskej činnosti, kde je vyslovene zakázané hovoriť pravdu o určitých veciach, skutočnostiach a javoch. Patria sem štátne a vojenské tajomstvá, tajomstvá na výrobu nápojov (Coca-Cola, Becherovka) a ďalších produktov, najmä tých, ktoré sú životu nebezpečné. Zvláštna kategória tajomstva je spovedné tajomstvo. To vychádza z viery v Boha a v histórii nachádzame množstvo príkladov, kedy kňaz radšej položil svoj život, ako by mal prezradiť spovedné tajomstvo. Do špeciálnej kategórie by som zaradil aj masmédiá (noviny, rozhlas, televízia a v poslednej dobe aj internet). To je tak rozsiahla téma, na ktorú je treba venovať viac priestoru a času. Jedno chcem však podotknúť na margo objektivity správ. Objektivita, napr. Televíznych novín, je daná sumou subjektívnych pohľadov divákov. V tejto oblasti vystupuje do popredia tzv. novinárska etika. Je to súhrn kritérií, ktoré by mal každý novinár dodržiavať.

Podobné etiky majú aj právnici a lekári (Hipokratova prísaha).

Najčastejšími porušeniami pravdy sú:
· krivé svedectvo a krivá prísaha;
· opovážlivý úsudok (dopúšťa sa ho ten, kto, čo i len mlčky, pripustí ako pravdivú nejakú mravnú vinu bez dostatočných dôkazov);
· nactiutŕhanie (kto bez objektívne platného dôvodu odhalí chyby a prehrešky druhým osobám, ktoré ich nezaujímajú);
· ohováranie (kto tvrdením odporujúcim pravde škodí dobrej povesti a dáva tým príležitosť k mylným úsudkom).
Je však treba vyhnúť sa slovám alebo chovaniu, ktoré druhých povzbudzuje alebo utvrdzuje v zlom konaní. Záverom by som chcel poznamenať, že pravda je aj komunikácii potrebná, ba dokonca žiaduca, ale nie za každú cenu. Ak by sme pravdou mohli niekomu ublížiť, necháme si ju radšej pre seba, ak to nieje vec, ktorú musíme nutne povedať. Keď však musíme povedať nepríjemné veci, snažíme sa to robiť s citom a taktom. Hlásanie pravdy a pravdovravnosti sám o sebe nestačí, musí tu byť súlad medzi slovom a skutom. Nemôžme vodu kázať a víno piť! Ak niekoho stokrát oklamem a stoprvýkrát mu poviem pravdu už mi neuverí. Preto by sa mal každý sám zamyslieť akú cestu si zvolí, či cestu pravdy alebo lži.

Pozn.: Námet som čerpal z KATECHIZMU KATOLÍCKE CÍRKVE, vydanej vo vydavateľstve Zvon, v roku 1995.