Zložky výchovy (obsahové prvky)

Rozumová výchova
Hlavnou úlohou rozumovej výchovy je odovzdať základné informácie a učebné fakty. Súčasťou rozumovej výchovy je výchova a rozvoj zmyslového poznávania, výchova myslenia a reči, osvojenie vedomostí, skúseností a vedeckých poznatkov, výchova a rozvoj praktických zručností a výchova tvorivej činnosti. Realizuje sa pomocou zmyslových orgánov. Konkrétne i abstraktné myslenie sa v škole uplatňuje pri osvojovaní si poznatkov a zručností ako i postupnom nadobúdaní osobných skúseností. Sústava vedomostí, zručností a návykov je výsledkom poznávacej činnosti človeka, ktorej dôležitou zložkou je myslenie, umožňujúce získavať dokonalejšie vedomosti. Rozumová výchova sa realizuje pomocou vyučovania a učenia. Jej obsah určujú učebné plány, osnovy a konkretizovaný je v učebniciach.
Náboženská výchova
Náboženská výchova nie je chápaná ako ostatné vyučovacie predmety, ale je chápaná ako integrálna súčasť celého výchovno-vzdelávacieho procesu. Čo sa týka predmetu, je vecou cirkevných autorít naplniť obsah tohto predmetu a vypracovať vedecky fundovanú metodiku. Katechetika je jednou z vedných pedagogických disciplín. Náboženská výchova má okrem nadprirodzeného cieľ – výchova k Bohu a k spáse nesmrteľných duší – ešte cieľ prirodzený. Ten spočíva v napĺňaní správnych životných postojov, v usmerňovaní jeho prirodzenosti, prirodzeného vývoja, rozvoja a rozkvetu osobnosti, napomáha viesť človeka v duchu Evanjelia.
Výchova k viere
Tak ako celá naša viera má smerovať a viesť deti vo viere, s vierou a k viere, tak je povinnosťou kresťanskej pedagogiky viesť deti k viere v Krista, k viere s Kristom a k viere ku Kristovi. Celá táto výchova k viere má svoj začiatok vo viere v človeka. Náboženská výchova , okrem iného, musí viesť deti k poznaniu vzťahu vedy a viery. Výchova k viere v Boha musí zahrňovať v ľudskom prvku výchovy všetky pedagogické zásady, najmä zásadu primeranosti. Táto výchova musí ísť cestou nových foriem a metód.
Výchova k modlitbe
Modlitbou máme oslavovať a velebiť Pána, máme ňou prosiť o nevyhnutné požehnanie pre našu ľudskú prácu a snaženia, o duchovné dobrá vedúce k našej. Treba viesť žiakov k pochopeniu potreby modlitby. Deti sa útleho detstva majú priúčať k modlitbe. Rodičia a neskôr kňazi a katechéti sú povinní naučiť k správnemu postoju k modlitbe a k správnemu modleniu. Deťom nenanucujeme dlhé modlitby. Nech sa samy deti svojimi slovami obracajú s velebou, vďakou a s prosbou k Pánovi.

Modlitba má vychádzať zo srdca, nech viac hovoria detské srdcia ako ich pery. Tiež je potrebné naučiť žiakov, kedy sa patrí modliť. Celý program učiť, naučiť a viesť žiakov k modlitbe nech nesie pod heslom: Kto sa modlí, nezradí.
Výchovné cesty k upevneniu viery
Kresťanská pedagogická prax pozná výchovné cesty na upevnenie viery. Možno ich rozdeliť na spoločné a individuálne.
Spoločné:
1) práca v kresťanských spoločnostiach;
2) púte, duchovné obnovy, duchovné cvičenia, exkurzno-výchovné podujatia;
3) divadelné hry s náboženskou tematikou a divadelné vystúpenia s náboženským nábojom;
4) práca s tlačou.
Individuálne:
1) duchovný radca;
2) duchovný priateľ;
3) vedenie duchovného denníka;
4) vlastná náboženská knižná a časopisecká literatúra
5) modlitebné miesto v rodine.
Výchova svedomia
V súčasnej dobe je jav svedomie v centre záujmu osobných a osobnostných hodnôt človeka, lebo všeobecne sa chápe ako subjektívne pravidlo mravnosti, ktoré je každý povinný poslúchať, lebo ním, osvetlený svetlom viery, poznávame v danom čase a v danom skutku jeho mravnú povahu. Má nenahraditeľný výchovný zástoj v živote každého človeka. Pedagogický význam spytovania svedomia spočíva:
1. Správna výchova svedomia, aby sme vedeli odlíšiť dobré od zlého;
2. Vedie človeka k sústavnému stavu milosti posväcujúcej;
3. Vychováva človeka ako pravé dieťa božie;
4. Vedie k sebadisciplíne a k sebavýchove;
5. Vedie k Božej sociabilite
6. Vedie k spočinutiu v Božej láske.
Výchova k liturgii
Jedným z prejavov viery je vnútorný vzťah k liturgii. Vonkajší vzťah sa prejavuje prítomnosťou na liturgických úkonoch. V pedagogickom procese ide predovšetkým o vnútorný vzťah, o dispozíciu dieťaťa k liturgii. Kresťanská pedagogika má svoju úlohu a povinnosť výchovy viesť svojich zverencov k liturgii. Uskutočňovať túto výchovu ponúka napr. sv. omša, prvé sväté prijímanie, sviatosť zmierenia a sviatosť birmovania. Etická (mravná) výchova
V súčasnej dobe chápeme etickú výchovu ako jednu z najdôležitejších úloh výchovy. Etika je teóriou morálky. Úlohou etickej výchovy je naučiť žiakov ako rozvíjať vzťahy v rodine, škole medzi rovesníkmi, spoločenskými skupinami, národmi. Okrem Božských cností (viera, láka, nádej) má škola viesť a vychovávať deti a mládež k týmto cnostiam:
- Múdrosť;
- Spravodlivosť;
- Zmužlivosť (veľkodušnosť, veľkorysosť, trpezlivosť, vytrvalosť);
- Miernosť (v jedle, pití, zábavách).
Škola má taktiež viesť k odmietaniu necností – hriechu.
Vývoj mravnej osobnosti je zložitý proces, ktorý sa týka všetkých sfér osobnosti.

Primárnu úlohu v tomto procese majú city a emócie. Cit vyjadruje vzťah človeka k svetu, k ľuďom, k sebe i vlastným činom, prírode, k predmetom, veciam i javom. City kladne ovplyvňujú subjekt, podnecujú ho k tvorivosti, k činnosti, ale tiež záporne oslabujú aktivitu a chuť pracovať. Mravné city sa stávajú regulujúcim motívom správania. Rozvoj vôle je komplikovaný proces učenia a dozrievania. Závisí jednak od vrodených dispozícií, ale aj od procesu učenia, cvičenia, sebazdokonaľovania, sebapresadzovania a v neposlednej rade aj od motivačnej sily pre rozhodovanie a konanie. Charakterové vlastnosti sa formujú na základe poznania a skúseností. Našou úlohou je výchovnými postupmi pestovať kladné a prekonávať negatívne vlastnosti.
Estetická výchova

Tu sú vymedzené tri základné úlohy:
a) výchova umením;
b) vytváranie vzťahu k ostatným formám estetična;
c) estetická tvorivosť.
Výchova umením
Poznávanie umeleckých diel poskytuje príležitosť pre vnímanie myšlienky, obsahu, významu, formy a príležitosť pre vytváranie estetického vzťahu k životu, kultúre, prírode, pre estetické zhodnocovanie okolitého sveta. Vo výchovno-vzdelávacej práci najčastejšie používame prostriedky z týchto oblastí:
- výtvarné umenie (maľba, grafika, sochárstvo, rezbárstvo, architektúra, fotografia, ľudová tvorivosť, ornamentika);
- slovesné umenie (lyrika, epika, dráma);
- hudobné umenie (vokálne a inštrumentálne);
- pohybové umenie (ľudový tanec, umelý tanec, mimika, pantomíma);
- združené umenie (divadlo, opera, opereta, muzikál, film, mediálne umenie).
Vytváranie vzťahu k ostatným formám estetična
Je potrebné vytvárať vzťah k prírode a životnému prostrediu vôbec. Životné prostredie okrem prírody tvorí architektúra, priemyselná výroba, technika, teda umelé prostredie vecné aj umelecké. Významnú úlohu zohrávajú i estetické a etické vzťahy k iným ľuďom, ktoré sa prejavujú v spoločenskom styku, spoločenskom chovaní. Výchova vkusu podporuje vytváranie vlastných súdov, názorov, postojov a hodnôt, ovplyvňuje estetické záľuby, estetický výber, kultivuje estetický zmysel. Vkus chápeme ako hodnotiaci postoj, ktorý hľadá a vytvára nové estetické hodnoty. Estetický vkus je vyjadrený potrebou vnímať krásu v práci, doma, v chovaní i v umení.
Estetická tvorivosť
Z pedagogického hľadiska chápeme výchovu k tvorivosti ako zámernú formujúcu činnosť, ktorú uskutočňujeme pomocou špeciálnych metód, foriem a prostriedkov a vytváraním adekvátnych podmienok orientovaných na umelecké i neumelecké činnosti.

V školských podmienkach ide predovšetkým o rozvoj predpokladov na tvorivú činnosť. Súčasťou rozvoja tvorivosti je odstraňovanie šablónovitosti, zotrvačnosti, vplyvu prostredia a vytváranie tvorivej atmosféry.
Ekologická výchova
Ekologickú výchovu možno charakterizovať ako výchovu vzájomného vzťahu medzi človekom a prírodou. Jej cieľom je pripraviť žiakov na riešenie rozličných problémov ochrany prírody a tým v nich vypestovať lásku k prírode. Ekologická výchova má zložku výchovnú i vzdelávaciu. Vzdelávacia zložka – osvojovanie si primeraných vedomostí a poznatkov o prírode a jej ochrane, osvojovanie si zručností a návykov ochrany prírody; výchovná zložka – výchova žiakov k zámernej ochrane prírody. Metodický postup pri výchove žiakov k ochrane životného prostredia by mal obsahovať nasledovné etapy:
- vzbudenie záujmu o ochranu životného prostredia;
- poskytnutie informácií o stave životného prostredia;
- príprava k osvojeniu si zručností a návykov ochrany prostredia;
- konkrétna ochranárska činnosť.
Pracovná a polytechnická výchova
Pracovná výchova je z hľadiska histórie najstaršia. Jej úlohou je, aby deti a mládež získali základné vedomosti , zručnosti a návyky z najrozličnejších odborov pracovnej činnosti a naučili sa zaobchádzať s najjednoduchšími nástrojmi a strojmi. Pracovná výchova, podľa Baláža, obsahuje dve základné časti:
a) pracovná morálka (súhrn postojov a vzťahov indivídua k systematickej pracovnej činnosti, vyjadruje aj vôľové, emocionálne a charakterové činitele, motiváciu a sociálne potreby, pričom indivíduum skúmame ako člena sociálnej skupiny);
b) pracovná kvalifikácia (súhrn schopností a záujmov, vedomostí, zručností a návykov, ktoré sú podmienkou, aby človek mohol vykonávať istú prácu).
Telesná výchova
Je to cieľavedomé, plánovité a organizované pedagogické pôsobenie na telesný, pohybový a morálny rozvoj človeka pomocou telesných cvičení. Telesná výchova bola súčasťou výchovného procesu vo všetkých etapách vývoja ľudskej spoločnosti. Úlohou telesnej výchovy je upevňovať zdravie mládeže, rozvíjať vrodené telesné a psychické dispozície, upevňovať morálne a vôľové vlastnosti a pozitívne vplývať na denný režim žiaka. Jej cieľom je zabezpečiť:
- telesný rozvoj;
- rozvoj kondičných pohybových schopností;
- rozvoj koordinačných schopností;
- rozvoj pohybových zručností a návykov;
- osvojenie poznatkov z telesnej kultúry sebazdokonaľovanie;
- realizáciu motivačnej a kompenzačnej funkcie.
Vychádzajúc z cieľov telesná výchova plní zdravotnú, vzdelávaciu a výchovnú úlohu.
Zdravotná výchova.