Temperament

Slovo temperament pochádza z latinského slova tempere, čo značí zmiešať, vo význame vytvárať určité pomery.
Ak hovoríme o temperamente ľudí, myslíme predovšetkým na dynamickú stránku,t.z. že prihliadame na impulzivitu a rýchlosť, s ktorou prejavujú napr.svoje záľuby, záujmy a správanie vôbec. Tomto zmysle hovoríme o ľuďoch, že sú veľmi alebo málo temperamentní.
Temperament je vrodený,ovláda našu citovú aj pocitovú stránku, rozhoduje o našej reakcii na určité podnety.Riadi naše tempo nielen duševné, ale aj pohybové. Temperamentové vlastnosti nemôžeme sami na sebe celkom objektívne vidieť, sledujeme ich skôr na druhých ľudoch.Tiež ovplyvniť ho príliš nemôžeme, predovšetkým v stresových či krízových situáciách sa prejavuje naplno.

Teórie tempreramentu
Hippokrates
Snaď najstaršie rozdelenie ľudí na fyziologickom podklade sa nachádza v náuke o 4 temepramentoch, ktorá pochádza od významného gréckeho lekára, pochádzajúceho z ostrova Kóu, Hippokrata. Východisko tejto náuky je v pomere štiav v ľudskom tele. Rozlišuje 4 druhy telesných štiav: krv(haima), hlien(flegma), žlč(cholé), čierna žlč(melania cholé).Telesné tekutiny zodpovedajú elementom, z ktorých je stvorený svet. Krv-vzduch,hlien-voda,žlč-oheň,čierna žlč-zem. Na základe živlov a štiav, spravil Hippokrates rozdelenie ľudí na temperamenty: sangvinik, flegmatik, cholerik, melancholik.

Sangvinik-krv- veselo ladený optimista,prispôsobivý a emocionálne vyrovnaný, aj keď pomerne nestály.Žije pre okamžik a nemyslí na budúcnosť.
Flegmatik-hlien- v pozitívnom zmysle je rozvážny, znášanlivý, vcelku spokojný a stály, hlbší vzťah má však len k vybraným osobám.Jeho chladnokrvná stránka sa prejavuje v prílišnej chladnokrvnosti až apatii,má sklony k nečinnosti, nemá rád zmeny.
Cholerik-žlč-je výbušný,silne vzrušivý, má sklon k agresii a výbuchom hnevu. Ťažko sa ovláda, jedná veľmi impulzívne skôr ako si to dopredu rozmyslí. Je panovačný a neustúpčivy. Je poriadkumilovný,svoje city, ktoré sú ľahko vyvolávané, zle ovláda.
Melancholik-čierna zlč-je typický svojim pesimizmom a smutným ladením. Život je pre neho často obtiažný, má strach z budúcnosti, neznáša hektické situácie, stres, dáva prednosť samote.Zle nadviazuje vzťahy,ale citovo je stály,takže vzťahy,ktoré nadviaže sú trvalé a hlboké.
Ľudský temperament nie je taký čistý, vzniká zmiešaním rôznych typov.

Kretschnerova typológia
Bol významný predstaviteľ nemeckej charakterologickej typológie.Patrí k najrozšírenejším a veľmi diskutovaným. Uvádza tieto temperamentové typy:
Cyklotýmny-vyznačujú sa striedaním protikladných nálad, veselosti, smútku,vzrušenia a kľudu. Sú spoločenský a majú vzťah k ľuďom,sú pohodlný.
Schizotýmny-tento typ ľudí je skôr uzavretý, chladný,od spoločnosti si zachováva odstup.Tiahne skôr k samotárstvu.Medzi ich vnútorným a vonkajším svetom býva rozpor, neradi sa zverujú so svojimi pocitmi.

I.P.Pavlov
Temperamentovou typológoiu založenou na neurofyziológii sa zaoberal Pavlov,ktorého potom v jeho štúdiách nasledovali niektorí jeho žiaci.
V priebehu duševných dejov hrá veľkú rolu nervová činnosť.Mal snahu o vysvetlenie rozdielov v ľudskom temperamente pomocou neurofyziológie.Predpokladal, že sa jednotlivé mozgové bunky líšia množstvom svojej energeticky využiteľnej látky. Tá ovplyvňuje priamo silu nervovej sústavy. Po rokoch práce s podmienenými reflexmi sa dopracoval k trom primárnym vlastnostiam procesu útlmu a podráždenia vyššej nervovej sústavy- sile, pohyblivosti a vyrovnanosti. Pavlov nachádzal súvislosť s Hippokratovou teóriou a týmito typmi vyššej nervovej sústavy, preto začal využívať aj klasickú terminológiu typov.

Typy rozdelil na:
Typ silný, nevyrovnaný (cholerik)-tento typ popísal ako nezkrotný, zle ovládateľný, ktorý tiež zle ovláda svoje emocionálne preživanie.
Typ silný,vyrovnyný,pohyblivý(sangvinik)-ľudia tohto typu sú najlepšie vybavení pre styk s okolím a jeho neustálimy zmenami.Pavlov ho pokladá za najdokonalejší.
Typ silný,vyrovnaný,nepohyblivý(flegmatik)-tento typ je odolný, ale horšie prispôsobivý.
Typ slabý(melancholik)-tu je najviac individuálnych rozdielov,nervová sústava má nižšiu práceschopnosť,čo vedie k útlmom.

Energetický základ temperamentu

Energetický základ temperamentu bol objasnený psychiatrom G. Ewaldom, ktorý zaviedol pojem biotonus (napätie životnej energie). „Biotonus je daný typom látkovej výmeny, stavom vegetatívnej nervovej sústavy a energiou určitých centier mozgovej kôry. Biotonus má u rôznych osôb rôznu, relatívne stálu úroveň a rozlišuje ľudí na interindividuálnom kontinuu dimenzie s pólmi vysoký- nízky biotonus./ V.Smékal,2002, str.193/
VYSOKÝ biotonus- sa vyznačuje veľkou vitalitou, rýchlim psychickým tempom, dobrou náladou; organizmus je veľmi odolný.
NÍZKY biotonus- je typický pomalým osobným tempom, poklesom elánu; v celku odpovedá depresívnym stavom. Temperament je odvodený od biotopu.

Americký psychológ G.L. Freeman sa inšpiroval Ewaldom . Podľa neho je temperament ustáleným spôsobom , ktorým človek nakladá s energiou k uspokojovaniu potrieb a k vytvoreniu psychickej rovnováhy. Definoval 3 základné pojmy: úroveň aktivácie; úroveň kontroly výdaja energie a diskriminačná schopnosť.

V 70. rokoch 19. storočia český psychológ a pedagóg G.A.Lindner (1828- 1887) vytvoril temperamentové pojatie, ktoré predurčilo Freedmanové dimenzie. Charakterizuje tu polaritu stavov a obsahov vedomia. Poukazuje na príchod, zdvíhanie a klesanie psychických stavov a na prejavy príjemnosti a nepríjemnosti, ktoré sú prejavované týmito zmenami.
G.A.Lindner povedal: Stúpanie a padanie, zdvíhanie sa a klesanie, príliv a odliv- to je tvárou každého citového pochodu, teda i blaženosti. To čo je však pri tomto pochode podstatné a čím sa líšia stavy blaženosti rôznych individualít- je jednak výška stúpania a hĺbka padania čiže fyzikálne povedané amplitúda kolísania a s tým súvisí aj rytmus, v ktorom jednotlivé kmity po sebe nasledujú. Ak prihliadame iba k najkrajnejším hraniciam týchto stavov a pokiaľ ich spolu zostavime, dajú sa vytýčiť 4 hlavné tvary citového pochodu, ktoré môžme graficky znázorniť obrazom vĺn, ktoré predstavujú zdvíhanie a klesanie veľkosti predstáv v určitom
časovom období.

Temperament z psychologického hľadiska:
Do tohto okruhu temperamentovej typológie môžeme zaradiť dedičnú typológiu Acha, Pfahlera, Logickú typológiu Heymansa, Wiersma a Junga a psychosomatickú typológiu Eysencka a Guilforda.
Dedičná typológia: do tejto oblasti je možné zatriediť typológie temperamentov vytvorené Pfahlerom a Achom, ktorí v podstate podávajú celkom zhodne dva základné typy, v ktorých sa ľudská osobnosť mení. Ale chápať ich ako prirodzené skupiny môžeme až vtedy, keď prevedieme dôkaz, že štruktúrované momenty rozčleňujúce osobnosť na dva typy sú dedičné a že majú charakter naozajstných radikálov. Preto sa kladie dôraz na výskum dedičnosti o ktoré sa táto temperamentová typológia opiera.

Psychometrická temperamentová typológia:
1)Eysenck
Pozoruhodný pokus o zjednotenie rôznych existujúcich pojatiach temperamentu podnikol britský psychológ nemeckého pôvodu H.J.Eysenck. Základom jeho temperamntovej typológie sú dimenzie: neuroticizmus, extrovert a introvert, ktoré prijíma od Junga. Nadväzuje taktiež na Pavlova a na nebehaviorizmus a čiastočne aj na Kratschmera. Do svojej teórie taktiež zapracoval hippokratovské typy a niektoré duševné poruchy. Všetko sa snaží podložiť štatistickým prieskumom pomocou faktorovej analýzy. Pomocou testov a dotazníkov skúmal dimenzie extrovercie a introvercie. V 70. rokoch k týmto dimenziám pripojil ešte jednu a to psychoticizmus. Tieto 3 dimenzie sú navzájom nezávislé a u ňho tvoria akýsi súradnicový systém.
2)Guilford
V 20. stor. vytvoril J.P.Guilford svoju štruktúru temperamentu. Tu môžeme podľa oblastí chovania, ktoré určujú rozdeliť na 3 veľké celky: 1.vyjadrujúce všeobecné dispozície,
2. emočne dispozície a 3. dispozície sociálne
Tie potom podľa určitých znakov môžeme rozdeliť do rôznych subkategórií.

Kultúrny pohľad na temperament

Berlínsky univerzitný profesor Ed. Spranger založil typológiu opierajúcu sa o smer hodnôt a záujmov, ktorá vzbudila veľký záujem. Jeho teória vychádza zo 6 kultúrnych oblastí- hodnôt a tými sú: hodnoty teoretické, ekonomické, estetické, sociálne, politické (mocenské), a náboženské. V dospelom jedincovi z pravidla prevládla jedna z hodnôt, môže v ňom však byť aj viacero odlišných smerov. Podľa týchto 6tich hodnôt je pomenovaných i 6 jeho typov: človek teoretický (vedecký), človek ekonomický (hospodárny), človek estetický (umelecký, básnický), človek sociálny, človek mocenský (politický), človek náboženský.