Vplyv médií na spoločnosť

Na úvod by sme vám radi povedali, že táto práca sa vymyká všetkým štandartným seminárnym prácam. Snažili sme sa priniesť vlastný pohľad na problematiku ovplyvňovania ľudskej spoločnosti nielen médiami, ale aj jej celkové sfanatizovanie prozápadnou kultúrou a podsúvaním povrchných hodnôt pod tvárou peňazí. V práci sú použité prevažne vlastné myšlienky a úvahy, s ktorými sa väčšina z vás nemusí stotožňovať. Je to náš kritický pohľad na danú problematiku preto budeme rešpektovať každý odlišný názor.JadroMédiá. Dnes už takmer nepredstaviteľná súčasť každodenného života. Stretávame sa s nimi denne prostredníctvom televízie, tlače, rozhlasu a v neposlednom rade aj čoraz viac používaným internetom. Na čo vlastne slúžia? V prvom rade bola úloha médií hlavne informačná. Dnes už je táto primárna funkcia skôr iba doplnkovou. S vývinom doby, spoločnosti a rôznych technológií sa z médií stala nebezpečná zbraň.Médiá a to hlavne prostredníctvom televízie majú neobyčajne silnú moc. Doslova deformujú spoločnosť.

Oberajú nás o naše vlastne názory, podsúvajú nám tie svoje. Stávajú sa z nás poslušné bábky na špagátikoch, ktoré skáču ako televízia píska. Televízia uvarí stupídnu reality show a celé Slovensko zrazu uznáva morálku a “absurdné“ hodnoty nejakých duševne nevyrovnaných exibionistických indivíduí. Výroky typu „Erik si najlepší, si super, držíme ti palce. Indián je trápny.“ odosielané v podobe sms správ, myslím netreba komentovať. To sme sa vážne znížili na takú úroveň? Tragédiou však je, že tieto reality show nezobrazujú len úpadok televíznej kultúry ale aj tej ľudskej. S nepochopiteľných príčin sa všetci chceme podobať na Ameriku a žiť svoj “American Dream“. Fascinuje vás celý deň kukať na telku, napchávať sa hamburgermi a nevedieť kde je Európa? V poriadku. Ale myslite na to, že keď pôjdete večer do práce kľudne sa vám môže stať, že na vás spoza rohu vyskočí pätnásť ročný mexikán, čo práve pozeral terminátora a vystrelí vám mozog z hlavy. Len tak, pre nič. Práve to videl v telke. To bol drsný príklad ako sa môže s amerického sna stať realita. Práve Amerika má totiž značný podiel na tom, kam sa uberá svet filmového plátna. Ďakujeme ti Hollywood za to množstvo násilia a krvi na našich obrazovkách, ešte si prosíme. Celý svet je hladný po filmoch s násilnými scénami, hektolitrami krvi a nezraniteľným hrdinom, ktorý to má chudák také ťažké, že bojuje sám proti mafií, skorumpovanej polícií a ešte zbytku sveta. Nezabúdajme, že ani napriek tomuto ťažkému osudu, náš hrdina stíha zachrániť prezidentovu dcéru, pomstiť smrť svojho syna a zničiť ruské jadrové hlavice namierené na Biely dom a samozrejme sa stihne zamilovať. Ešte šťastie, že má tú zázračnú vlastnosť uhýbať pred guľkami. Zdá sa vám to normálne?

Amerika je krásnym príkladom toho ako má vyzerať správne zblbnutý národ televíziou. Bez morálky, bez svedomia, neschopný vyšších citov, zdeformovaný a oblbnutý filmami a reklamami. Samozrejme česť výnimkám. Len si spomeňme na udalosti, ktoré nastali po hurikáne Katrina. Namiesto toho aby sa národ spojil a začal si pomáhať nastalo rabovanie, vraždy, vojny gangov, náhodná streľba do ľudí, znásilňovanie a podobne. Pýtam sa, čo je to za ľudí, ktorý počas jednej z najväčších katastrov v dejinách Ameriky myslia na znásilňovanie či vraždy? Je také niečo vôbec možne? Áno, bohužiaľ je. V našej vysnívanej Amerike je predsa všetko možné. Kruté zistenie, že žiadny hrdina, ktorý by zastavil stúpajúcu vodu a všetkých zachránil neexistuje, bolo zdrvujúce. Ľudia sa zrazu pýtali, prečo im nikto nepomohol? Kde bol lietajúci muž v cirkusovej pláštenke s „eskom“ na hrudi alebo muž s pavúčími schopnosťami? Vďaka televízie sa chceme podobať na akčných hrdinov a sme odtrhnutý od skutočnej reality. Nastáva neschopnosť riešiť problémy rozumom a citmi. Používame agresívne riešenia a násilie. Kriminalita a celkový počet násilných činov rok od roka rastie. Bohužiaľ, tiež jeden z tragických dopadov televíznej mánie. Znižuje sa vekový priemer kriminálnikov. Dnes nie je nič mimoriadne keď si v televíznych novinách pozrieme správu o trinásť či štrnásť ročnom vrahovi. V tej chvíli sa vo všetkých ľuďoch sediacich pred televíznou obrazovkou pohne svedomie, zdesene zhíknu a zalomia rukami, položiac si pri tom otázku „ako je to možné?

Štrnásť ročný vrah.“ Po správach sa odoberú robiť večeru pre rodinu, alebo sa zamestnajú inou činnosťou, zatiaľ čo nechávajú svoje dieťa ďalej sedieť pred televíziou, ktoré má na výber širokú škálu morálne upadlých programov a filmov plných násilia. Ako príklad by sme uviedli jeden, ktorý nám padol do oka, keď sme spoločne listovali v programe a posúďte sami. Názov filmu: Smrtiaca veža. Krátky obsah, ako býva v programe zväčša za názvom filmu obsahoval: „Paul Reiser nemá šťastný deň. Do nového zamestnania nastupuje s poškodeným preukazom, vďaka čomu ho počítač supermodernej budovy označí ako nežiadúceho votrelca a vydá príkaz na jeho zničenie“ Maximálne absurdný výplod zjavne podpriemerného režiséra. Plytvanie prostriedkami v dobe, keď ešte v 21.storočí umierajú ľudia od hladu. Takýchto filmov by sme našli tisíce, smutnejšie však je, že nájdeme aj milióny ľudí, ktorí sa na tieto filmové absurdity z nadšením pozerajú. Čo myslíte, čo si asi tak myslí mozog desať ročného dieťaťa, ktoré na takéto filmy pozerá? Dokáže detský mozog rozlíšiť medzi filmom a realitou? Predsa nie je možné aby sa dieťa z ničoho nič rozhodlo, že niekoho zabije. Niekde musí existovať ten spúšťací mechanizmus týchto činov.

Existuje jedno príslovie, ktoré každý poznáme, znie: „Čo na mysli, to na jazyku.“ V tomto prípade to môžeme zmeniť na: „Čo v televízií, to na mysli.“ Alarmujúce štatistiky detskej kriminality na Slovensku hovoria, že každý desiaty trestný čin u nás spáchajú mladiství. Najmladší vrah na Slovensku mal šesť rokov, keď zabil nožom svojho sedem ročného kamaráta ( v roku 1993), druhý najmladší mal desať rokov, keď po hádke bodol svojho otca nožom do srdca. Zvyšujúca sa kriminalita a znižujúci sa vek páchateľov je len jedným z katastrofickým dopadom smerovaniaspoločnosti médiami. Tu sa ich moc nekončí. S každej strany je nám podsúvaná umelá dokonalosť v podobe krásnych, bohatých a bezchybných ľudí zvaných celebrity. Na okraj spoločnosti sú odsúvaní tí, ktorí nie obdarení toľkou krásou, no zato sú morálne bohatší a vyspelejší. Porekadlo, že človek je krásny tým, čo má vnútri už dávno neplatí a stala sa z neho iba otrepaná fráza. Víťazia povrchné hodnoty s pozlátkou peňazí a majetkového bohatstva. Prevláda finančná zvrátenosť v ohodnotení ľudskej práce. Ľudia zachraňujúci životy ako záchranári, hasiči, lekári sú často podpriemerne hodnotení a naopak tí, ktorých úlohou je ľudí pobaviť, zarábajú milióny.

Hovoríme hlavne o astronomických platoch športovcov, hercov či spevákov. Vytráca sa láska a klasické hodnoty rodiny pomaly zomierajú. V móde sú vzťahy na jednu noc a barové známosti. V túžbe byť „in“ sa snažíme obliekať sa štýlovo, kupujeme si moderné veci, ktoré len málokedy vyjadrujú naše vlastné názory a postoje. Zo spoločnosti sa vytráca jedinečnosť a nahrádza ju nudná priemernosť. Mladí ľudia nie sú postavení na rázcestie a v podstate si nemôžu vybrať akým smerom sa budú vyvíjať. Vnucovaná kultúra je silná. Dnešná spoločnosť produkuje skoro navlas rovnakých a jednostranných ľudí stotožňujúcich sa z názormi väčšiny. Slovo na záverPripisovať však všetku vinu len médiám a západnému svetu by nebolo objektívne. V prvom rade musíme začať od seba. Zamyslieť sa samy nad sebou. Veď každý máme na výber, čo budeme akceptovať, čo nie a akým smerom sa vydáme. Snažme sa vymaniť zo systému, udržať si originalitu a mať vlastný názor. Nepodliehajme všetkému, čo prináša moderná doba, len preto, že je to v kurze. Nech je svet miestom zaujímavých a rôznorodých ľudí a nie všedných a väznených ľudí.