1.1.3 Postoje

T. Pardel (1977) uvádza, že postoj ako súčasť motivačnej štruktúry osobnosti predstavuje trvalé sústavy stanovísk osobnosti k veciam a javom, ktoré regulujú správanie.

Postoje však nie sú iba jednoduchou množinou myšlienok o nejakom objekte, ale sú spojené s činnosťou – ovplyvňujú správanie. Z týchto dvoch definícií vyplýva vzťah postojov k motivácii: možno predpokladať, že konkrétne postoje žiaka k učiteľovi môžu priamo vplývať na jeho ochotu vynakladať úsilie na jeho hodinách.

Pri postojochsa predpokladá existencia troch dimenzií:

* Kognitívna dimenzia postojov sa týka názorov a myšlienok, ktoré osoba o predmete postoja má.
* Emocionálna dimenzia sa týka toho, čo osoba vo vzťahu k predmetu postoja cíti.
* Konatívna dimenzia vyjadruje sklon konať vo vzťahu k predmetu postoja.

1.1.4 Ašpirácie

Autori pedagogickej psychológie definujú ašpiráciu ako subjektívnu snahu smerovať k určitým hodnotám, ktoré sú transformované vo vytýčených cieľoch. Je organickou súčasťou motivačného javu, najmä jeho cieľovej zložky. V nej sa odráža snaha jednotlivca realizovať sa v spoločenskom prostredí.

Ašpiračná úroveň určuje stupeň obtiažnosti, ktorého dosiahnutie je celkovým cieľom série budúcich úkonov. Pre výchovu je dôležitá voľba štruktúry cieľa. Existuje tzv. ideálny cieľ, ktorý predstavuje aj nereálne, vzdialené zámery, a tzv. akčný cieľ, keď jednotlivec je presvedčený, že určitý zámer môže pomerne ľahko dosiahnuť. Výskumy ukazujú, že všeobecne ľudia prejavujú tendenciu stanovovať si skôr vyššiu ako nižšiu ašpiračnú úroveň. Za cieľ sa obyčajne vyberá tá činnosť, pri ktorej suma atraktívnosti mínus suma neprítomnosti dosahuje jednotlivcom ešte akceptovanú hodnotu. Angažovanosť žiaka je tým výraznejšia, čím viac ašpiračná úroveň zodpovedá vnútorným a vonkajším podmienkam. Ašpiračnú úroveň si žiak môže korigovať podľa výsledkov hodnotenia minulej skúsenosti, či v danej oblasti dosiahol väčšie alebo menšie úspechy.