Pozdrav a predstavovanie

Pozdrav

Pozdrav je najjednoduchší, najelementárnejší spoločenský kontakt, najzákladnejší prejav zdvorilosti. Pozdraviť je slušnosť, odpovedať povinnosť. Ale aj pre tento zdanlivo taký jednoduchý prejav existuje veľa pravidiel.

Princíp prednosti
Kto zdraví koho? V spoločenskom styku je určený princíp prednosti. Ženy majú prednosť pred mužmi, staršie osoby pred mladšími, nadriadený pred podriadenými. Týmto princípom sa riadia nielen pozdravy, ale prakticky všetky ostatné formy spoločenského správania. Pozdrav je prejavom priateľstva, zdvorilosti, úcty a rešpektu k druhému človeku. Jeho súčasťou je aj spôsob, ako ho uskutočníme. Nemá byť nedbanlivý, ale ani prehnaný, afektovaný. Má sa vyslovovať zreteľne a s úsmevom, s vľúdnym pohľadom očí a miernym úklonom hlavy. U muža by mal byť úklon výraznejší. Nezdravíme s cigaretou v ústach alebo rukami vo vreckách. Pre muža platí: Zdraví vždy ženu prvý – a to dokonca aj vtedy, ak mu je podriadená. Výnimku by mohli tvoriť iba veľmi mladé dievčatá, ale aj v tomto prípade, muž, ktorý chce, aby ho pokladali za gentlemana, zdraví prvý. Povinnosť pozdraviť má muž mladší voči staršiemu, podriadený voči nadriadenému. Úctu pozdravom je vhodné vzdať aj človeku spoločensky vyššie postavenému. Pozdrav by sme však v sporných situáciách (napríklad, keď sa stretnú dvaja rovnako starí podnikatelia) nemali chápať ako prestížnu záležitosť (kto pozdraví prvý priznáva, že má menšie konto). Berieme to ako príležitosť dokázať svoju spoločenskú úroveň (prvý pozdraví ten, kto je spoločensky viac na výške).
Podávanie ruky
Základnou povinnosťou ženy pri pozdrave je pozdrav vľúdne prijať a s úsmevom opätovať. Pozdrav môžeme dovŕšiť bližším kontaktom, ktorým je podanie ruky. Nie je vhodné podávať ruku pri letmých stretnutiach, ako ani vo väčšej spoločnosti. Niektoré národy z hygienických dôvodov taký fyzický kontakt vôbec nedovoľujú. Indickým pozdravom sú zopnuté ruky a úklon hlavy, mohamedáni sa dotknú čela a svojich pŕs. Japonci sa zdravia hlbokým úklonom. V našich zemepisných šírkach je však podanie ruky zvyčajné – no nemalo by sa zneužívať (niekedy k tomu máme tendenciu). Hovorí sa, že zo spôsobu podania a stisku ruky možno posudzovať povahu človeka. Fakt je, že nedbanlivé alebo mdlé podanie ruky bez pohľadu do očí pôsobí nepríjemne a akoby usvedčovalo z nezáujmu.

Človek, ktorému záleží na dojme, akým na svoje okolie pôsobí (z drobností sami tvoríme vlastný obraz v druhých; to dobre vedia podvodníci najrôznejšieho kalibru, „dobrý dojem“ a dôveryhodnosť potrebujú na výkon svojej „profesie“), venuje podaniu ruky zodpovedajúcu pozornosť a naučí sa primeranému stisku. Ten nemá byť ani nijaký, ale ani zbytočne silný ( ak zdravíte krehké kostičky dáme, nepresvedčíte ju o svojej mimoriadnej mužnosti, ale skôr o svojej bezohľadnosti alebo sklone k vystavovaniu sa). Pri podávaní ruky platí presne opačné poradie ako pri pozdrave. Ruku vždy podáva ako prvá osoba spoločensky významnejšia. Muž nikdy nepodáva ruku v rukavici, žena si rukavicu môže nechať na ulici (dlhé tenké rukavičky na večernej spoločenskej príležitosti sa nesťahujú).
Bozk
Najdôležitejší pozdrav je bozk. Okrem vášnivých bratských štátnikov sa bozkávajú iba ľudia dobre známi. Na verejnosti by sa nemali odohrávať milenecké, prípadne manželské, ak nezostanú v zdvorilostnej podobe. Na vidieku býva dobrým zvykom, že sa bozkávajú členovia širokej rodiny, keď sa zídu pri výnimočných príležitostiach. Ani vtedy sa však nebozkávajú muži: muži bozkávajú ženy, bozkávajú sa aj ženy navzájom. Takýto priateľsko-príbuzenský bozk sa odohráva asi takto: žena podá mužovi ruku, obaja sa k sebe priblížia tvárami, muž ženu zľahka pobozká na líce, žena muža nebozkáva. Ak ide o dve ženy, obyčajne zostáva pri ľahkom dotyku líca na líce. Blízki príbuzní alebo priatelia sa môžu pobozkať aj na ústa (nikdy nie dvaja muži), čo je však skôr otázkou potreby blízkeho kontaktu než otázkou danou normatívne.

Predstavovanie

Zmyslom predstavovania je v podstate zbavovanie sa anonymity, uvádzanie neznámeho jedinca do konkrétnej spoločenskej situácie. Po predstavení sa z neznámeho pána stáva muž s menom. Ak nám niekoho predstavia, alebo nás niekomu predstavia, mali by sme mať na pamäti práve túto skutočnosť – prestávame byť súčasťou anonymnej verejnosti a stávame sa celkom konkrétnym jedincom. Kedy predstavovať
Nemusíme sa predstavovať kdekoľvek, kde je zhromaždený väčší počet ľudí. Nepredstavujeme sa svojmu susedovi vo vlaku, autobuse, divadle, kine, na výstave. Nepredstavujeme sa ani vtedy, keď si prisadneme k čiastočne obsadenému stolu v reštaurácii či kaviarni – ani ak v týchto situáciách povieme niekoľko zdvorilostných viet. V kontakte muža so ženou, sa muž musí predstaviť vždy, ak rozhovor presiahne zdvorilostné frázy. Nijaká žena, ktorá chce byť pokladaná za dámu, by sa nemala baviť s mužom, ktorého nepozná po mene. Žena má v spoločenskom styku v porovnaní s mužom vždy výsadnejšie, prednostnejšie postavenie. V danej situácii, keď mužovou povinnosťou je predstaviť sa, žena tak urobiť nemusí.

Môže si zvážiť či prezradí svoje meno. Toto pravidlo sa netýka pracovného styku a tých situácií, keď má žena iniciatívnu úlohu v akomkoľvek obchodnom rokovaní.
Okrem situácií, keď sa človek nemusí predstaviť sám, by sme ešte mali vedieť aj to, v ktorých prípadoch nesmieme zabudnúť prestaviť ďalšie osoby. Logika spoločenského správania napovedá, že ide o situácie, keď sme v „ručiteľskej“, zodpovednej úlohe. Je teda samozrejmé, že hostiteľ je povinný predstaviť svojich hostí, nadriadený svojich podriadených. Pri druhom prípade je vhodné sa zastaviť, pretože je až zarážajúce, ako často sa toto pravidlo v bežnom styku ignoruje. Veľakrát je nastupujúci pracovník ponechaný sám na seba a záleží na jeho vlastnej iniciatíve, ako a kedy sa s ostatnými zoznámi. Pre konzervatívne založených jedincov to môže byť dokonca ťažké, pretože predchádzajúce spoločenské pravidlá v podstate nedovoľovali priame predstavenie (etiketa si vyžadovala predstavenie prostredníctvom tretej osoby). Bezprostredný priamy nadriadený by mal svojho podriadeného predstaviť všetkým spolupracovníkom Malo by sa to stať absolútne samozrejmou súčasťou jeho pracovných povinností, formálnym prejavom jeho schopnosti riadiť.
Ako predstavovať
Vždy predstavujeme spoločensky menej významnú osobu človeku významnejšiemu. Muža predstavujeme žene, mladšieho staršiemu. Spôsob predstavovania má svoje ďalšie pravidlá. Predtým bolo v podstate neprípustné predstaviť sa sám. Predstavenie musela vždy sprostredkovať tretia osoba. Dnešná spoločenská konvencia toleruje aj predstavenie priame. Neznamená to však, že by sme spôsob nepriameho predstavovania mali zavrhovať a pokladať za prežitý. V niektorých situáciách je nielen vhodný, ale dokonca aj nevyhnutný, a to pri oficiálnych a spoločensky významnejších príležitostiach. Pri pracovných kontaktoch je prípustné, a často nevyhnutné, predstavenie priame. V týchto prípadoch sa dokonca preferuje stručnosť a neokázalosť. Pri obchodných a podobných rokovaniach teda stačí pozdraviť sa a povedať „Som Ján Novák, zástupca firmy tej a tej“. Po stisku rúk sa už môžeme venovať predmetu rokovania. Priame predstavenie pri formálnejších príležitostiach je vhodné začať trochu obradnejšie. „Dovoľte, aby som sa vám predstavil“. Nevyhŕkneme hneď svoje meno, pretože váš slušne vychovaný partner by mal mať príležitosť skutočne vám to dovoliť – jemným pokývnutím hlavy, úsmevom, gestom.

Len potom povieme svoje meno a stisneme podávanú ruku.
Pri predstavovaní treťou osobou, ktoré má najobradnejší ráz, osloví táto osoba spoločensky významnejšieho človeka (staršieho, ženu, atď.) : „Pán XY, dovoľte, aby som vám predstavil pána AZ“. Pri osobách známych, spoločensky vysoko postavených neoslovujeme menom, ale iba titulom, funkciou. Hovoríme teda, pán prezident, pán minister, pán riaditeľ.. Významných umelcov oslovujeme Majstre. (Ženskú podobu toto oslovenie nemá).
Mená predstavovaných osôb uvedieme aj s akademickým titulom (inžinier, doktor, . ), v služobnom styku treba uviesť funkciu (riaditeľ, námestník, .. ). Pri predstavovaní je vhodné stručne bližšie charakterizovať predstavované osoby – ich záujmy, prednosti, dôvod, prečo stojí za to sa s nimi zoznámiť. Umožňujeme tým predstaveným partnerom bez ťažkostí nadviazať konverzáciu. Po úvodnej formulke sa obaja predstavovaní jemne uklonia a spoločensky významnejšia osoba podá ruku na stisnutie (to je v našich podmienkach povinnosťou, pozabudnutie by sa mohlo chápať aj ako urážka).Zvykom je pri stisnutí rúk vysloviť jeden variant vety „teší ma, že vás poznávam“. Potešenie má prejaviť prvá predovšetkým osoba spoločensky významnejšia. Pri predstavovaní musia muži v každom prípade stáť (netýka sa to iba veľmi starých, chorých a invalidných). Žena smie sedieť, ak jej predstavujú muža alebo výrazne mladšiu ženu. Muž tiež nemusí vstávať pri predstavovaní v divadle, keď sa už usadil a nedovoľuje to úzky priestor uličky. Je však samozrejme oveľa vhodnejšie, aby sme s predstavením počkali až do prestávky.





Bohuslav Pisár.