Úvod:

Je prekvapujúce, ako málo autorov sa pokúsilo presne definovať pojem „psychická deprivácia“. Priamym dôsledkom je fakt, že sa tento pojem používa ľubovoľne na definíciu všetkých možných druhov porúch vo vývoji a správaní dieťaťa. Ale aj napriek tomu začnem túto prácu niekoľkými definíciami známych autorov:

"Deprivácia je nedostatočnosť vo vzájomnej interakcií medzi dieťaťom a materskou osobou(maternal deprivation)" M.D.Ainsworthová
"Deprivácia znamená chýbanie alebo krajný nedostatok niečoho, čo je nevyhnutné na uspokojenie nejakej dôležitej potreby." Rosenzweig
"Deprivácia je každá vnútorná udalosť alebo zoskupenie udalostí, ktoré významným spôsobom prekážajú normálnym vývojovým procesom dieťaťa a ktoré tak významne ovplyvňujú jeho mentálny a fyzický stav." Clarkeová

Je dôležité spomenúť, že niektorí autori pokladajú depriváciu za osobitný druh frustrácie. Experimenty s depriváciou robil kanadský psychológ Hebb tak, že dobrovoľníkov z radov svojich poslucháčov zatvoril do zvukotesnej komory. Ako prvé príznaky deprivácie sa u nich zjavili strata pokoja a sťaženie schopnosti ovládať vlastné myšlienky. Pri dlhšom trvaní deprivácie (72 hodín) sa u nich zistili ilúzie, ba aj halucinácie. Zdá sa teda, že deprivácia zapríčiňuje vážnejšie poruchy ako frustrácia. V týchto pokusoch išlo v podstate o senzorickú depriváciu, ktorú definoval v r. 1957 Solomon.

Podľa toho, aké potreby sú deprivované, rozlišujeme viaceré druhy psychickej deprivácie:

1.Senzorická deprivácia- úplne chýbanie senzorickej percepcie ako následok zamedzenia zrakových, sluchových a iných podnetov
2.Citová deprivácia- úplne obmedzenie citových prejavov voči deprivovanej osobe, chýbanie podnetov na citové zážitky.
3.Sociálna deprivácia- zvyčajne sa kombinuje s predošlou formou, keďže ide o neuspokojenie potreby emocionálneho a sociálneho kontaktu, v rámci čoho sa osobitne zdôrazňuje vplyv nedostatku materinskej starostlivosti
4.Deprivácia zákl. biologických potrieb- napr. deprivácia spánku, potravy,...

Jednorazová deprivácia- má len prechodné, hoci neraz výrazné následky, ako som demonštroval na príklade Hebových pokusov. Ako sme videli, nechýbajú medzi nimi ani ilúzie či halucinácie, pričom jednotlivé príznaky nezávisia natoľko od druhu deprivácie, ako od jej trvania. Dlhodobá deprivácia zanecháva niektoré relatívne trvalé stopy, čo sa vzťahuje hlavne na emocionálnu a sociálnu depriváciu.

Dlhotrvajúca deprivácia- zabraňuje prirodzenému duševnému vývinu a tak následkom bývajú rozličné deficity, zaostávanie citového vývinu, sociálny regres, nedostatok zábran i akýsi hlad po citových prejavoch. Často sa v tejto súvislosti študoval nedostatok materinskej starostlivosti (mothering- ktorú môže vykonávať aj tzv. náhradná matka), a to začínajúc už vplyvmi odlúčenosti od matky pri umiestnení dieťaťa do jasieľ. Štúdiom nedostatku materinskej lásky sa okrem iných zaoberal aj Obuchowski, ktorý delí citové reakcie detí odlúčených od rodičov na 2 formy:

a)reakcia zúfalstva sprevádzaná niekoľkodňovým plačom, prípadne odmietaním potravy a hry pri celkovom nezáujme o okolie
b)reakcia strnulosti (akejsi apatie), keď sa dieťa iba pasívne podrobí zásahom opatery, neprejavuje spontánnu aktivitu, nereaguje na dospelých alebo ich pasívne odmieta, nehrá sa o pod.

Obuchowski poznamenáva, že v anamnéze dospelých s ťažkosťami v emocionálnom kontakte, nedôverou a nedostatočnou spoluprácou sa našli dlhé obdobia odlúčenosti od matky v detskom veku.

Avšak Blowlby hovorí o tzv. čiastočnej deprivácii tam, kde nedošlo k priamemu odlúčeniu matky od dieťaťa, ale kde ich vzťahy sú z nejakých príčin neuspokojivé. Pre takýto stav používajú D.G.Prugh a R.G. Harlow označenie skrytá alebo maskovaná deprivácia a tiež rozlišujú medzi porušeným a nedostatočným vzťahom matky k dieťaťu.

V niekoľkých literatúrach som našiel pojem hospitalizmus, ktorý sa kryl s depriváciou a myslím si, že je podstatné vysvetliť, čo tento pojem znamená. Hospitalizmus na jednej strane obmedzuje situácie, za ktorých k pocitu odlúčenie a nedostatku dochádza (ale len v ústavnom alebo nemocničnom prostredí) a na druhej strane nevystihuje fakt, že v ústavnej starostlivosti prináša aj iné ako deprivačné vplyvy (väčšiu možnosť infekcií, nedostatok jedla či spánku, zmena režimu, viac príležitostí ku konfliktom v kolektíve,..), ale ani tú možnosť, že za optimálnych podmienok nemusí k deprivácií vôbec dôjsť. Podobné situácie vznikajú pri odlúčení dieťaťa od matky, a preto nie je správne klásť rovná sa medzi separáciu a depriváciu.

Najväčšími hrozbami ohrozujúcimi psychický vývoj dieťaťa a tým podporujú vznik deprivácie sú:

- týranie (psychické a fyzické, ktoré môže viesť až k sebapoškodzovaniu jedinca)
- zneužívanie
- zanedbávanie

História starostlivosti v ústavoch:

Ťažko zanedbávaným, prípadne úplne opusteným či osiroteným deťom sa už oddávna poskytovala dobrovoľná pomoc predovšetkým zo strany jednotlivcov ale aj inštitúcií, hlavne cirkevných. Bola to starostlivosť iba náhodná, väčšinou sústredená iba na zákl. pomoc- zachovanie života malých detí, ktoré by inak neprežili.

Paradoxné však bolo, že deti po umiestnení hneď po narodení alebo v priebehu raného veku do cirkevných či iných ústavov sa ani nedožili veku, v ktorom by už mohli byť zverené do pestúnskej výchovy. Úmrtnosť kojencov v sirotincoch bola veľmi vysoká. Tak napríklad v jednom pražskom sirotinci bola úmrtnosť v roku 1882 medzi 50% - 70%, ale v rokoch 1857 - 1863 bola až 80%-100%. Postupne, hlavne od začiatku 20. storočia, sa darilo zavádzaním nových zásad zákl. starostlivosti a hygieny toto hrozivé percento znížiť a priblížiť sa tak celospoločenskému priemeru.

Prvá svetová vojna priniesla tisíce sirôt a zanedbávaných detí, a tým podnietila budovanie nových ústavov. Takýto vývoj bol aj po 2.svet. vojne, kde veľa detí stratilo svojich rodičov. Umiestňovanie detí do ústavov bolo síce vedené dobrými úmyslami, ale už skoro po znížení vysokej úmrtnosti detí sa ukázal ďalší problém- ohrozenie vývoja detí. Už v 20.rokoch upozorňovali niektorí psychológovia a pediatri na to, že duševný vývoj detí nie je (aj napriek vynaloženej starostlivosti) taký, ako u detí vo vlastných alebo pestúnskych rodinách.

Krátko po roku 1948 bola aj z ideologických dôvodov uprednostená kolektívna výchova. O tri roky neskôr (1951) bola zrušená s odôvodnením, že rodiny si berú deti do pestúnskej starostlivosti kvôli peniazom (štátne príspevky) a kvôli tomu, že deti sa využívali na prácu. Odhaduje sa, že takto prišlo o svoje rodinné zázemie asi 6000detí.

K ďalšiemu obratu došlo po viac ako desiatich rokoch, keď naše aj cudzie poznatky dospeli k tomu, že rodina má pre správny vývoj jedinca rozhodujúci význam. To bolo zakotvené aj v Preambule zákona o rodine z roku 1963, ktorý v tej dobe znamenal obrovský pokrok a dal nádej na zavedie individuálnej pestúnskej starostlivosti, ale ja skupinovej starostlivosti rodinného typu. Nepochybným impulzom zmien v starostlivosti o ohrozené deti sa stala Charta práv dieťaťa (1959) a neskôr Dohovor o právach dieťaťa(1989) - obidve prijaté na pôde OSN.

Aké sú teda dôsledky ústavnej starostlivosti?

Osudy detí, ktoré vôbec nepoznali rodinu, alebo majú s vlastnou rodinou traumatické skúsenosti, sa končia obvykle ústavnou výchovou. Umiestnenie dieťaťa v detskom domove by však nemalo byť považované za konečné riešenie jeho situácie. Aj ten najlepší detský domov sa podpíše negatívne na psychickom a sociálnom vývoji dieťaťa a väčšina detí trpí psychickou depriváciou. Deti v detských domovoch nemajú možnosť vytvoriť si hlboký citový vzťah k jednej osobe. Mladšie deti sa zvyknú naviazať na jednu konkrétnu sestričku v dojčenskom ústave, lenže v troch rokoch sú premiestnené do iného zariadenia, čo prežívajú ako veľkú traumu a sklamanie.

Niektoré deti prechádzajú z ústavu do ústavu, prestávajú dôverovať dospelým a už sa ani nesnažia vytvárať väzby, pretože sa boja ďalšieho odtrhnutia. V porovnaní s rodinou majú deti v detských domovoch menej podnetov pre harmonický rozvoj, či už ide o telesný kontakt, verbálnu a neverbálnu komunikáciu, akceptáciu. Neodstrániteľným nedostatkom detských domovov je ukončenie ich pôsobenia a sociálnej ochrany v osemnástich rokoch.

Deti, ktoré dlhodobo nemajú naplnené základné životné potreby, sa prejavujú inak ako ostatné deti v ich veku. Obvykle zaostávajú vo vývoji reči, majú nedostatočnú a obmedzenú slovnú zásobu, pretože vychovávatelia sa im len málokedy môžu osobne prihovoriť. Nedožadujú sa svojich potrieb, keď sú hladné, smädné, pocikané. Neplačú, keď si ublížia, nevedia sa smiať. V útlom veku zaostávajú v celkovom psychomotorickom vývoji. City a vzťahy, ktoré si vytvárajú, bývajú povrchné a nestále. Niektoré deti majú neadekvátne sebavedomie, posunutú hierarchiu hodnôt, sebazničujúce prejavy, napríklad si búchajú hlavičku o stenu alebo si šklbú vlasy. Typickým prejavom menších detí v detských domovoch je bezmyšlienkovité kývanie celým telom dopredu a dozadu.

Výraznejšie citové poškodenie môže spôsobiť celkové zaostávanie a vzbudzovať dojem závažnejšej duševnej poruchy. Dieťa začína byť otupené, nemá chuť žiť a prijímať okolité podnety. Deprivované deti sú často poškodené aj zdravotne. Niektoré matky mali počas tehotenstva zlú životosprávu, neskôr zanedbávali starostlivosť o dieťa, neprimerane ho trestali, ba až týrali. To všetko sa odráža na psychickom vývoji a na utváraní osobnosti dieťaťa.

Veľa závisí aj od toho, ako dlho je dieťa umiestnené mimo rodiny. Ak je dieťa v detskom domove napríklad len pol roka, je to preňho neurotizujúci zážitok podobný dlhodobému pobytu v nemocnici, ktorý sa prejavuje ako takzvaný hospitalizmus. Dieťa sa môže zaseknúť vo vývoji, začne sa pomočovať alebo prestane komunikovať. Ak sa zavčasu dostane do dobrých podmienok, neurotické prejavy postupne odznejú.

Vážnejšie je to u dlhodobých pobytov. Následky sú opäť individuálne. Dôležitá je genetická dispozícia dieťaťa, či má šťastie na vychovávateľov, či sa stretne s týraním a zneužívaním, celková atmosféra v detskom domove. Pri umiestnení dieťaťa do vhodnej rodiny sa deti začnú priam explozívne vyvíjať a dobiehať všetko, čo zameškali, hlavne v priebehu prvého roka pobytu v náhradnej rodine. Čím je dieťa mladšie, tým je pokrok výraznejší. Malé deti v predškolskom veku začnú doslova rozkvitať. Podstatné je venovať sa každému dieťaťu individuálne a poskytnúť mu šancu na taký istý rozvoj, aký majú deti v kompletných rodinách.