Medzi mysľou a telom je veľmi úzky vzťah. Ak je postihnuté jedno, trpí s ním i to druhé. Stav mysle ovplyvňuje zdravie oveľa viac, než si to mnohí uvedomujú. Mnohé choroby, ktoré trápia ľudí, sú dôsledkom duševnej depresie. Smútok, strach, nespokojnosť, výčitky svedomia, pocit viny a nedôvera, to všetko podlamuje životné sily a privoláva chorobu a smrť.

Častou príčinou choroby alebo jej zhoršenia býva pestovanie nezdravej predstavivosti. Mnohí sú celý život invalidmi, hoci by mohli byť zdraví, keby si to mysleli. Mnohí si myslia, že každá nepatrná námaha im spôsobí chorobu. Keďže je očakávaná, stane sa skutočnosťou. Mnohí zomierajú na chorobu, príčina ktorej je úplne vymyslená. Odvaha, nádej, viera, sympatia a láska podporujú zdravie a predlžujú život. Spokojná myseľ a radostný duch sú zdravím pre telo a silou pre dušu. „Radostné srdce je dobrým liekom.“ (Prísl 17,22)Pri liečení chorého by sme nemali prehliadať vplyv myšlienok, ktorý, keď je správne využitý, je jedným z najúčinnejších prostriedkov v boji s chorobou. (241)


Ovládanie mysle druhého

Existuje však určitá psychoterapeutická technika, ktorá je jedným z najúčinnejších prostriedkov na zlé. Touto takzvanou vedeckou metódou sa myseľ jedného človeka dostáva pod kontrolu iného, takže individualita slabšej mysle splýva s individualitou silnejšej. Človek koná podľa vôle iného človeka. Niektorí tvrdia, že takto je možné zmeniť myšlienkové pochody a chorým vštepiť podnety (172) podporujúce zdravie. Pacient tak bude mať možnosť odolávať chorobe a premôcť ju. Túto liečebnú metódu používajú tí, ktorí nepoznajú jej skutočnú podstatu a účinky a ktorí veria, že chorému pomáha. Tento takzvaný vedný odbor je však založený na nesprávnych zásadách. Kristovej povahe i duchu je cudzí. Nevedie k tomu, ktorý je životom a spásou. Kto totiž upútava myseľ druhých na seba, odvádza ich od pravého Zdroja ich sily. Boh nechce, aby ktorákoľvek ľudská bytosť podriadila svoju myseľ a vôľu kontrole iného človeka a stala sa tak pasívnym nástrojom v jeho rukách. Individualita jedného človeka nesmie splynúť s individualitou druhého. Nikto nesmie považovať iného človeka za zdroj uzdravenia. Každý má byť závislý len od Boha. On obdaroval človeka dôstojnosťou, preto môže byť iba pod jeho kontrolou.

Boh si želá byť s ním v úzkom osobnom vzťahu. Vo svojom správaní k ľuďom uznáva zásadu osobnej zodpovednosti. V každom človeku sa snaží posilniť pocit osobnej závislosti a vštepiť mu potrebu osobného vedenia. Boh túži byť s ľuďmi v spojení, aby sa mohli meniť na jeho obraz. Satan sa snaží tomu zabrániť. Usiluje sa v človeku posilniť závislosť od ľudí. (242) Ak sa mu podarí odviesť myseľ ľudí od Boha, môže ich dostať pod svoju kontrolu a podriadiť si ich. Pôvodcom teórie ovládania mysle človeka je satan. Chce sa predstaviť ako najvyšší mysliteľ a Božiu múdrosť nahradiť ľudskou múdrosťou. Ani jeden omyl, ktorý je medzi takzvanými kresťanmi rozšírený, nie je taký nebezpečný a ani jeden neoddeľuje človeka od Boha viac ako práve tento. Táto metóda sa môže zdať úplne nevinná. Ak ju však použijeme u pacientov, dôsledkom bude záhuba a nie uzdravenie. Takýto spôsob liečenia otvára dvere satanovi, ktorý prichádza, aby sa zmocnil mysle ovládaného i toho, kto ovláda.

Zlomyseľným mužom a ženám je daná strašná moc. Aké (173) možnosti sa ponúkajú tým, ktorí žijú z toho, že využívajú slabosť alebo nerozumnosť druhých! Koľko je takých, ktorí ovládaním mysle slabých alebo chorých, získavajú prostriedky na ukojenie zmyselných vášní a túžby po zisku! Máme k dispozícii niečo lepšie, než je ovládanie človeka človekom. Pri liečbe duše a tela nemá lekár viesť chorých k závislosti od ľudí, ale usmerňovať ich k tomu, ktorý môže spasiť každého, kto k nemu príde. Ten, ktorý stvoril človeka, vie, čo myseľ potrebuje. Uzdraviť môže jedine Boh. Tí, ktorých myseľ i telo sú choré, (243) majú vidieť v Kristovi lekára. Hovorí: „...pretože ja žijem a aj vy žiť budete“. (Ján 14,19) To je život, ktorý máme ukázať chorým. Máme im povedať, že ak majú vieru v Krista, ak s ním budú spolupracovať, ak sa budú riadiť zdravotnými zákonmi a ak sa budú usilovať o dokonalú svätosť v Božej bázni, Kristus im dá život. Keď im predstavíme Krista takýmto spôsobom, odovzdávame im silu a moc, ktorá má nesmiernu cenu, pretože pochádza zhora. To je tá pravá veda o uzdravovaní tela i duše.


Súcit

Pri liečbe duševných chorôb je potrebná veľká múdrosť. Boľavé, choré srdce a skľúčená myseľ potrebujú láskyplnú opateru. Častokrát je to nejaký pretrvávajúci problém v rodine, ktorý ako rakovina zožiera človeka a oslabuje životné sily. Niekedy sú to výčitky svedomia za vykonaný hriech, ktoré podkopávajú ľudské sily a rozpolcujú myseľ človeka. Týmto nemocným môžeme pomôcť len láskyplným súcitom. Lekár si musí získať ich dôveru a potom im poukázať na veľkého Lekára. Ak mu uveria a budú dôverovať, že on sa ich ujal, prinesie to úľavu mysli a často i zdravie telu. Súcit a ohľaduplnosť sú pre chorých často lepším liekom než tá najodbornejšia liečba poskytnutá chladným a nevšímavým spôsobom.

Ak (174) lekár prichádza k lôžku pacienta ľahostajne a bez osobného záujmu, ak slovom alebo činom budí dojem, že tento prípad nevyžaduje zvláštnu pozornosť a ponecháva pacienta jeho vlastným úvahám, jednoznačne mu tým ubližuje. Pochybnosti a malomyseľnosť, ktoré vyvolal svojím necitlivým správaním, často zmaria účinok liekov, ktoré predpísal. (244) Keby sa lekári vedeli vžiť do situácie pacienta, ktorý sa cíti ponížený a v dôsledku utrpenia má oslabenú vôľu, ktorý túži po súcite a istote, boli by vnímavejší k jeho pocitom. Ak sa láska a súcit, ktoré Kristus prejavoval chorým, spoja s lekárovými odbornými vedomosťami a skúsenosťami, už len jeho prítomnosť bude požehnaním.