Pojem motivácia je odvodený od latinského slova „movare“, čo znamená hýbať sa, pohybovať sa. Označuje všetko, čo spôsobuje určitú aktivitu alebo určité správanie sa človeka a tiež skúma, čím bola aktivita vyvolaná, prípadne prečo sa zmenila.

Podľa Jana Čápa chápeme motiváciu ako súhrn hybných momentov v osobnosti a v činnosti, čiže ide o súhrn toho, čo človeka nabáda k tomu, aby ničo robil, prípadne mu v tom zabraňuje. Zelina hovorí o motivácii ako o súhrne činiteľov, ktoré vyvolávajú, usmerňujú, udržiavajú a zacieľujú ľudskú aktivitu. Ďurič hovorí, že pod pojmom motivácia možno rozumieť istý stav vnútornej aktivácie jednotlivca, vyplývajúcej z jeho potrieb a upriamenej na uspokojenie týchto potrieb.

Pod pojmom motivácia sa v pedagogike všeobecne chápe súhrn podnetov rozličného pôvodu, ktoré podnecujú žiakov k učeniu a vyvolávajú v nich chuť do učenia. Posilňujú ich vôľu učiť sa a toto ich rozhodnutie udržujú až do ukončenia učebnej činnosti.

V modernej teórii školského vyučovania zaujíma kľúčové miesto motivácia učebnej činnosti žiakov. Problematika motivácie z hľadiska jej teórie je značne rozsiahla a doposiaľ nie vyjasnená. Je preto pochopiteľné, že sa táto problematika dostala do popredia záujmu odborníkov a učiteľov z praxe, ale aj iných organizátorov a realizátorov výchovy a vzdelávania. Príčinou tohto záujmu je teda výrazná snaha o zvyšovanie účinnosti vyučovania.

K vzniku motivácie je dôležitá prítomnosť motívu. Motívom nazývame ten bezprostredný činiteľ, ktorý vyvoláva, riadi a integruje správanie, v našom prípade učenie. Vnútornou súčasťou motívu je napätie, od ktorého závisí vznik i smer aktivity organizmu. Vzniká vtedy, keď je vzbudená potreba. Je to dôvod, pre ktorý človek začína konať určitým spôsobom. Poznáme nižšie biofyziologické potreby, sociálne potreby a psychické potreby. Základné biologické potreby nachádzame okrem človeka aj u zvierat a rastlín. U ľudí sa však vyskytujú aj iné, vyššie druhy potrieb, ktoré rozdelil Maslow. Vychádza z toho, že pri analýze motivačných procesov je jednou z najdôležitejších podmienok čo najpresnejšia klasifikácia a testovanie potrieb jednotlivca a pracovnej skupiny a určenie ich hierarchie. Ľudské potreby člení na:

•Fyziologické potreby
•Potreby bezpečnosti a sociálnej istoty
•Potreba spolupatričnosti a spoločenského styku
•Potreba sebaúcty, autonómnosti, nezávislosti, uznania
•Potreba sebarealizácie a osobného rastu

Jan Čáp (Psychológia pre učiteľov, 2001) uvádza takýto prehľad ľudských potrieb:

•Elementárne biologické potreby: hla, smäd, potreba kyslíka, tepla, ochrany pred nepohodou...
•Potreba podnetov a činnosti, ale tiež potreba odpočinku a spánku•Potreba starostlivosti o potomstvo
•Sexuálna potreba
•Potreba bezpečia, istoty, sebazáchovy, zvládanie nebezpečných a neprehľadných situácií
•Potreba osobného vzťahu, potreba milovať a byť milovaný, potreba vzájomného porozumenia a pomoci, potreba patriť k niekomu (k sebe, osobám či skupine poskytujúcim kladný emočný vzťah a bezpečie)
•Potreba dobrého výkonu, úspechu, uznania druhými, úcty a sebaúcty, potreba byť kladne ohodnotený inými aj sebou samým
•Potreba kompetencie, potreba osvojiť si zručnosti a zvládať situácie, ktoré považujem za dôležité
•Potreba radosti, smiech a dobrej nálady
•Poznávacia potreba
•Estetická potreba
•Potreba cieľa a smerovania k nemu, potreba zmyslu, potreba sebarealizácie, rozvíjania svojich možností a tým dosahovanie cieľov, napĺňanie životného zmyslu.

Samozrejme, u každého človeka sa môžu jednotlivé druhy potrieb rôzne prejavovať, napríklad, potreba bezpečia malého dieťaťa môže znamenať, že v prípade ohrozenia sa rozbehne za matkou, naopak u dospelého človeka môže byť táto potreba frustrovaná v neprehľadnej situácii v rodine alebo na pracovisku, pri správach o hroziacich prírodných alebo sociálnych katastrofách, atď.

Existuje množstvo rôznych klasifikácií potrieb a motivačných teórií. Tu sú niektoré z nich:

Na Maslowovu teóriu nadväzuje Alderferova teória ERG, ktorá rozdeľuje potreby len do troch skupín a tvrdí, že pri prechode medzi jednotlivými stupňami je väčšia flexibilita. Jednotlivé stupne takisto zoraďuje hierarchicky, ale na rozdiel od Maslowa tvrdí, že motivujúce môžu byť potreby na vyššom stupni, aj keď nie sú uspokojené potreby na nižšom stupni a že potreby na viacerých stupňoch môžu motivovať súčasne. Herzbergova motivačno-hygienická teória delí podnety do dvoch základných skupín, ktoré ovplyvňujú pracovnú spokojnosť. Sú to motivátory vnútorných pracovných potrieb a faktory hygieny. Motivátory vnútorných pracovných potrieb pôsobia dlhodobo v súlade s vnútornou štruktúrou potrieb osobnosti a charakterom práce, napr. úspech, obsah práce, zodpovednosť.

Faktory hygieny sú spojené s prostredím, okolím pracovníka a môžu negatívne ovplyvňovať a brzdiť pôsobenie vonkajších motivátorov, napr. podniková politika a riadenie, medziľudské vzťahy. McClellandova teória dosiahnutia sa zameriava na ľudskú povahu a nie na uspokojenie hierarchicky usporiadaných potrieb jednotlivca.

McClelland identifikoval tri základné vlastnosti ako motivátory: dosiahnutie, moc a spolupatričnosť a podľa nich charakterizoval ľudí. Ľudia, ktorí majú vysokú potrebu dosahovať vynikajúce výsledky, sú súťaživí, dávajú si stredne náročné ciele. Tí, čo túžia po moci sa dajú charakterizovať tým, že radi ovplyvňujú iných, majú nutkanie meniť udalosti alebo ľudí.

Procesné teórie sa snažia identifikovať vzťahy medzi dynamickými premennými, z ktorých sa motivácia skladá. Zaoberajú sa tým, ako je možné podnietiť, viesť a udržať želané správanie. Teória očakávania kladie dôraz na motivačný proces a zameriava sa na to, ako sa osoby rozhodujú medzi alternatívnymi správaniami a úrovňou vynaloženého úsilia. Výkon sa považuje za funkciu schopností a motivácie.

Adamsova Teória rovnosti je založená na tom, že jedinci si navzájom porovnávajú vloženú prácu a odmenu, ktorú za ňu získajú. Teória podnecovania je motivačnou teóriu, ktorá sa spája s odmeňovaním. Odmena má nasledovať ihneď po vysokom výkone. Základným východiskom pri Lockovej teórii cieľov je predpoklad, že ciele a zámery, ktoré jednotlivci majú, zohrávajú významnú úlohu pri určovaní a ovplyvňovaní ich správania. Ľudia sa snažia dosahovať ciele, zároveň tieto riadia ich správanie a výkon. Osoby s ťažšími cieľmi pracujú tiež lepšie ako tí, ktorým sú zadané jednoduché ciele.

Atributívna teória hovorí o atribúcii ako o procese, ktorým si ľudia vysvetľujú príčiny správania. Táto teória tvrdí, že správanie jednotlivcov je určené kombináciou subjektívne vnímaných vnútorných a vonkajších síl. Proces učenia sa a nadobúdania nových vedomostí úzko súvisí s pojmom motivácia. Ak totiž žiak nie je dostatočne motivovaný, uspokojivé učenie v škole ani nikde inde neprebehne.

David Fontana usudzuje, že existuje mnoho zdrojov motivácie, ale všeobecne ich môžeme rozdeliť do dvoch hlavných skupín, a to zdroje intrinsické a zdroje extrinsické. Intrinsické zdroje vychádzajú priamo zo samotného jedinca. Čerpajú totiž z akéhosi spontánneho, prirodzeného pudu zvedavosti, ktorý si osvojili zvieratá aj ľudia. Snaha skúmať, spoznávať a objavovať je u človeka postupne usmerňovaná vekom aj okolím, čo môže viesť k dvom protipólnym momentom, a to keď je človek svojim okolím podporovaný, alebo keď sa jeho snaha s odozvou nestretá. Úlohou učiteľa z tohto pohľadu na motiváciu je v prvom rade žiaka dobre poznať, zaujímať sa o jeho osobnosť a duševný rozvoj a na základe získaných informácií zaujať žiaka a podnecovať ho k vyššej, precíznejšej a hlbšej snahe o nadobudnutie vedomostí.