referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Hedviga
Štvrtok, 17. októbra 2019
Komplex menejcennosti
Dátum pridania: 09.11.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: adabi
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 782
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 5.2
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 8m 40s
Pomalé čítanie: 13m 0s
 

Komplexom menejcennosti trpí asi tretina ľudí. Prejavuje sa nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou, obavami a pevne zafixovaným presvedčenímčloveka, že nie je schopný vyrovnať sa vrstovníkom, spolužiakom,spolupracovníkom, že ostatní ľudia sú viac ako on, všetkých pokladá zaschopnejších, krajších, súcejších, a preto im priznáva väčší nárok naúspech ako je schopný dosiahnuť on sám. Výskumy ukazujú a skúsenosťpotvrdzuje, že komplex menejcennosti sa objavuje takmer u všetkýchtelesne postihnutých jednotlivcov, ktorí si svoj telesný nedostatok uvedomujú,vo svoj neprospech sa porovnávajú so zdravými ľuďmi a rozdiel, ich defekt,sa potom zafixúva v ich podvedomí tak, že sa prejavuje aj vtedy, ako oblasť, v ktorej sa človek cíti menejcenný, vôbec nejde.

Skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti vzniká aj vtedy, keď dieťavychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania,stále ponižujú, deštruktívne kárajú, podceňujú, zhadzujú alebo iné dieťa predním ustavične vychvaľujú a poukazujú, o čo je lepšie, dokonalejšie,šikovnejšie alebo ak rodičia dieťaťa prijali za svoj základný životný pocitdojem, že my nie sme v poriadku a svet tiež nie je v poriadku.V tomto prípade bolo od ranného detstva vystavené smoliarskej tragédii.Stále zdôrazňovaná smola sa začne obrazne povedané lepiť na päty. Podsúvamyšlienky plné zábran a výsledok tomu potom zodpovedá. Do svojho budúcehoživota si následne odnáša celkom úhľadný balík rád a múdrostí typu:„Netlač sa, kam nepatríš!“, „Nech robíš, čo robíš, vždy s tebou vybabrem“alebo  „Malý človek je vždy len bitý“. Takátonesprávna výchova a nevhodné zaobchádzanie s dieťaťom veľmi škodlivoa zhubne pôsobia na jeho psychiku, na vývin jeho predstáv o sebe,o svojich schopnostiach, hodnote a možnostiach uplatniť sav budúcnosti a v živote. Fantázia ponižovaného dieťaťa začnevytvárať škodlivé, ničivé predstavy, ktoré sú potom prekážkou prisebarealizácií postihnutého dieťaťa. Postihnuté dieťa túži po spoločnostivrstovníkov, ale súčasne sa obáva, že ho medzi seba neprijmú, že sa imnevyrovná, že sa medzi nich nebude vedieť vpraviť, že ho nebudú uznávať akoseberovné, preto sa kamarátov radšej stráni.

Veľmi podobne to môže dopadnúť, ak mu budú rodičia nahovárať, že je síceschopný a kvalitný, ale svet je taký nepríjemný a predurčenýk záhube, že proste nemá šancu. Teda nie ako v prípade „netlač sa, kamnepatríš“, ale „patríš tam, a práve preto ťa tam nepustia“. Povedanéterminológiou rozprávok „si princ (princezná), ale oni ťa začarujú na žabiaka“.Životný program pozostavujúci z tohto scenára ho buď prevalcuje do pocitumenejcennosti, alebo zašliapne niekde v kúte. Už vopred ako by bolpredurčený k porážkam a neúspechom. V lepšom prípade budevystupovať ako človek „troch S“: „slušný, slabý a seriózny“, a tedaneimponujúci.

Menšie deti svoju ranenú psychiku prejavujú plačom, väčšiezatrpknutosťou a tvrdohlavosťou. Vychovávateľ (rodič i učiteľ) by malpostrehnúť, ak dieťa trpí týmto ničivým citom, a podľa toho s nímzaobchádzať. Nijaký vychovávateľ by nemal zverené dieťa ponižovať,zosmiešňovať, nespravodlivo trestať, ale mal by sa usilovať pochvalou,uznávaním a taktným zaobchádzaním pred školským kolektívom vrátiť musebadôveru, najcennejšiu vlastnosť, ktorú treba v každom dieťativypestovať a ktorú dieťa má mať. V školských podmienkach sa taktopostihnutému dieťaťu odporúča ukladať ľahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie,že ich dieťa splní, potom mu pred celou triedou vysloviť uznaniea pochváliť ho. Komplex menejcennosti je v dieťati zafixovaný,zakorenený, preto tento pedagogický postup treba viackrát opakovať, pravda,s odhadom správnej miery, aby si dieťa nezvyklo, že požiadavky kladené naňsú nižšie ako na iných, a aby práve v tom nenašlo dôkaz, že to, čodokážu oni, naozaj nedokáže. Dieťa sa postupne začne zbavovať komplexumenejcennosti, zlepší sa mu nálada a vracia sa mu optimizmus, zvyšuje samu sebadôvera a postupne sa vracia do kolektívu svojich spolužiakov akomedzi seberovných. Tým vychovávateľ postihnutému dieťaťu veľmi pomôže.

Horší stav nastane, ak sa dieťa ani do puberty nezbavíškodlivého komplexu menejcennosti a prenesie si ho do dospelosti.Jednotlivec prežíva vnútornú krízu, chce svoj komplex menejcennosti prekonaťa dokázať, že je taký schopný ako iní. Jeho ťažkosti sa prejavujú napracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodinei v spoločnosti. Následkom deštruktívnych predstáv sa na pracoviskudomnieva, že nie je schopný dokázať to, čo jeho spolupracovníci, podľa tohokoná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, preto každú kritiku, ajkonštruktívnu, smerujúcu k odstráneniu nedostatku, pokladá za osobný útokproti svojej osobe, prežíva ju ako nezaslúženú krivdu a reaguje vzťahovane.Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa, usiluje sa obhájiť sisvoje práva, ktoré však nikto nijako neporušil. Stáva z neho konfliktnáosoba, schopná narobiť v kolektíve mnoho nepríjemnosti. V iných prípadochsa jednotlivec trpiaci komplexom menejcennosti podkladá, zalieča, podlizuje,preto ním spolupracovníci pohŕdajú, za nič ho nemajú, podceňujúa vysmievajú sa mu. Tento vzťah si zväčša zavinil sám svojím konaním,nesprávnym reagovaním a neadekvátnym správaním sa voči kolektívu,nadriadeným i podriadeným. Jeho schopnosti nie sú dostatočne využité, čímspoločnosť utrpí škodu a postihnutý sa trápi.

Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý,utiahnutý, bojí sa dievčat/chlapcov, hoci túži po ich uznaní a aj láske.Komplexom menejcennosti trpia obidve pohlavia, a to jednotlivcis vysokou, priemernou i podpriemernou inteligenciou i tí, čo siuvedomujú svoj skutočný nedostatok. Horším prípadom je skutočná duševnámenejcennosť. Jej uvedomenie však takisto nie je plnohodnotné, preto ajneúspech pri jej prekonávaní nemá také následky ako v prípade duševnenormálnych ľudí. Osoby trpiace týmto komplexom môžu mať práve takúctižiadostivosť ako osoby so zdravou sebadôverou. Čím je postihnutá osobactižiadostivejšia, tým intenzívnejšie a žalostnejšie na ňu tentokomplex dolieha a tým vyvíja väčšie úsilie svoj ničivý cit nejakokompenzovať, dostať sa dopredu, presadiť sa, a nielen vyrovnať sa ostatnýmosobám, ale ich aj prekonať. Každý jedinec upokojuje svoje ambície inak – podľakonkrétnej situácie a používa pri tom iné prostriedky. Práve u osôbtrpiacich škodlivým komplexom menejcennosti je nebezpečenstvo, že keď sa im tonepodarí prekonať primeranými prostriedkami, sú schopné uchýliť sa ajk prostriedkom nedovoleným, dopustiť sa aj trestného činu a narobiťspoločnosti škody. 

Pocity úzkosti, závisti a menejcennosti,ktoré sprevádzajú postihnutého človeka sú akési „formy“, do ktorých vkladávlastné zážitky, a podľa nich ich aj spracováva. Šesticu typických popísalAmeričan A. T. Beck. Sú to:

  1. Aby som bol šťastný, musím byť úspešný vo všetkom, do čoho sa pustím.
  2. Aby som bol šťastný, musím byť prijímaný vždy a takmer všetkými ľudmi.
  3. Ak urobím chybu, znamená to, že som nanič.
  4. Nemôžem žiť bez teba.
  5. Keď so mnou niekto nesúhlasí, znamená to, že ma nemá rád.
  6. Moja hodnota závisí na tom, čo si o mne myslia ostatní.

V niektorých prípadoch sa tento cit objavuje ako následok poškodeniacentrálnej nervovej sústavy, ktoré vzniklo ešte počas matkinej ťarchavosti, pripôrode či prekonaním niektorej infekčnej choroby v novorodeneckoma dojčenskom veku dieťaťa. Medzi tieto choroby patrí najmä zápal mozgualebo mozgových blán, čierny kašeľ, infekčná žltačka, ťažký zápal pľúcs vysokými horúčkami, ružienky, týfus a šarlach.

Komplex menejcennosti môže značne ovplyvniť aj manželské spolunažívanie. Akniektorý z manželských partnerov trpí týmto deštruktívnym pocitom,podriaďuje sa vôli druhého partnera, ale po čase sa uňho môžu objaviť negatívnečrty a vlastnosti, i škriepnosť, zádrapčivosť, úsilie triumfovať,nanútiť mu svoj spôsob správania i konania, a aby mal istotu, že jehomanželské právo nebolo narušené, patologická žiarlivosť. Z niektorýchtakto postihnutých jednotlivcov sa stávajú diktátori, neznesiteľní tyrania veľmi nepríjemní manželskí partneri.

Čo na to individuálna psychológia?
Prehľadne a kvalitne pracuje s pojmom pocit menejcennostipredovšetkým individuálna psychológia. Jej zakladateľom je Freudov žiak,a následne aj kritik Alfréd Adler (1870 – 1937). Názov individuálna zvolilpreto, lebo zdôrazňoval nedeliteľnosť a jedinečnosť každého indivídua.

Adler formovaný skúsenosťami z prvej tretiny dvadsiateho storočia,ktoré rozhodne neboli veľmi pokojné, si o ľuďoch nerobil veľké ilúzie.Hovoril: „Cieľom je prevaha, moc, prekonanie druhého“. Pokiaľ človek má v tomtosmere dosť odvahy a zrelosti, kráča po ceste sebazdokonalovania. Ďalejtvrdil, že človek je večný pútnik. Vytvoril skupiny, ktoré mu dodávali väčšípocit bezpečia. Rozvinul svoju inteligenciu, ktorá umožňuje obranu prenebezpečenstvom. Naučil sa využívať prírodné sily vo svoj prospech. Keď todokázal, zistil, že vystúpil obrazne iba na kopec, z ktorého sú vidieťďalšie hory. Objavil svoju nepatrnosť v priestore, pochopil veľmiobmedzené hranice svojej existencie. Opäť rezignoval. Našiel si kompenzáciuv náboženstve, filozofii, umení. Poznal svoju tvorivú silu. K tej ale musíkaždý dozrieť.

Nabádal, ak človeku niečo vadí, nesmie to svojím správaním podporovať.Pokiaľ túži hoci len v hĺbke svojej duše po tom, aby ho ľudia mali radi,nebude sa správať tak, aby z neho mali v najlepšom prípade strach.Zmeniť už raz vytvorené, zabehané vzorce správania nie je ľahké, a takzostáva snáď najpodstatnejší „adlerovský“ krok: dodať odvahu!

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.