Introverzia a extroverzia – 2 hlavné orientácie osobností podľa švajčiarskeho psychológa a psychiatra Carla Gustava Junga.

Carl Gustav Jung bol známym psychiatrom, pôsobil najmä v Zurichu, prednášal na svetových univerzitách a kongresoch. Bol priateľom a obdivovateľom Sigmunda Freuda, spoločne rozvíjali teórie a zaoberali sa snami. Carl Gustav Jung zaviedol pojmy ako analytická psychológia, introverzia a extroverzia, zaoberal sa hlbinnou psychológiou.

Introvert. Osobnosť charakterizovaná introverziou je orientovaná smerom k subjektívnemu zážitku, sústreďuje sa na vnútorný súkromný svet, kde realita je reprezentovaná tak, ako ju vníma sám jedinec. Často žije v minulosti, už na pohľad je tichý, zamyslený, v inom svete, zdá sa byť vzdialený, rezervovaný až nesociálny. Je ponorený hlboko vo svojich myšlienkach, má len málo priateľov, je pre neho ťažké nadviazať kontakt. Preferuje prácu osamotene, ťažko prijíma zmeny, prekvapenia, zvraty. Prijíma informácie zo svojho vnútra. Je rád, keď mu všetci dajú pokoj a môže sa zaoberať sám sebou. Introvert je pre spoločnosť extrémna osobnosť. Poznanie o svete získava z vlastnej hlbiny, chová sa voči objektu ako zviera, ktoré si vybudovalo stratégiu obrany. Introvert objekt abstrahuje, snaží sa mu odobrať libido, ako keby mal zabrániť jeho prílišnému vplyvu. Jeho povaha je váhavá, habavá, do seba uzatvorená, skrýva sa akokeby za nedoverčivý postoj. Má rád činnosti ako čítať knihu, rozmýšľať nad hádankou, riešiť úlohy, introspekcia, uvedomovať si pocity, premýšľať, čo chceme povedať. Pri ťažkej introverzii dochádza až k psychickým poruchám, autizmu.

Extrovert. Človek charakterizovaný extroverziou je orientovaný na objektívne prežívanie. Tento jedinec trávi viac času vnímaním vonkajšieho sveta vecí, udalostí a druhých ľudí ako zaoberaním sa sebou a vlastnými vnemami. Javí sa aktívny, zaujímajúci sa o okolitý svet. Je praktický, realistický, spoločenský, zhovorčivý. Komunikuje svoje názory s ostatnými, povie, čo si myslí. Rád pracuje v tíme, nemá problém nadviazať kontakt, prijíma veľa informácií z okolia, je impulzívny. Extrovert je obrátený do vonkajšieho sveta, je otvorený a vrúcny, ľahko sa prisposobuje danej situácii, rýchle si vytvára náklonnosť, nezaoberá sa obavami či pochybnosťami a s bezstarostnou sebadoverou sa často vrhá do neznámych situácií. Dá sa povedať, že extrovert poznáva svet a seba na základe externých interakcií, chová sa voči objektu pozitívne. Stavia sa k jeho významu kladne do tej miery, že svoje subjektívne zameranie orientuje neustále podľa objektu a na neho ho tiež vzťahuje. Objekt pre neho nemá nikdy dostatočnú hodnotu, preto musí byť jeho význam neustále zvyšovaný. Jung prirovnáva extroverta k živočíchovi, ktorého stratégia prežitia ako druhu spočíva v neustálom rýchlom reprodukovaní a relatívnej zraniteľnosti. Najčastejšou neurózou extrovertného typu je hystéria, vyznačuje sa prehnaným raportom z osobami sociálneho prostredia a snahou o dobrý dojem. Medzi jeho obľúbené činnosti patrí komunikácia s ostatnými, relax, práca, pozeranie televízie. Výsledky výskumu ukazujú, že až 75% populácie tvoria extroverti.

Introvert alebo extrovert je človek, v ktorom je jeden z postojov dominantný, nie výlučne zastúpený. V systéme Junga sú introverzia aj extroverzia súčasťou povahy každého indivídua. Tieto dva postoje sú vo vzájomnom protiklade. Ak však jeden riadi osobnosť, druhý má sklon byť potlačený a nevedomý. Tak nevedomie introverta je extrovertované a nevedomie extroverta introvertované. Nezriedka môže nevedomé nastavenie osobnosti nájsť svoj výraz za extrémnych okolností. Správanie v takýchto podmienkach môže byť skôr primitívne až surové, pretože nevedomé procesy nie sú tak dobre vyvinuté ako vedomé. Napríklad stres, šok môžu ovplyvniť vnútornú rovnováhu a tak zapríčiniť, že jedinec koná nevedome. Môže to zapríčiniť aj trvalú zmenu osobnosti. Stáva sa, že v priebehu života človek prejde do opačnej pozície. Podľa jungovej domnienky sa uplatňuje tak zákon enatiodromie, podľa ktorého všetko postupne speje v svoj opak, deň v noc, život v smrť atď. Naviac psychologický typ je určovaný jednak geneticky a jednak faktormi prostredia a zdá sa pravdepodobné že ako introvertné, tak extrovertné zameranie, ktoré v rezervoári typov v každom z nás drieme, je psychologicky adaptabilné, z evolučného hľadiska je vhodné aby orientácia bola geneticky predurčovaná. Najťažšie sa typ určuje u seba samého, pretože poznáme i potencionality a menšinové tendencie našej povahy.