referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ervín
Nedeľa, 21. apríla 2019
Zaujímavosti o referátoch
Alfred Adler
Dátum pridania: 01.02.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: lenuska311
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 464
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 9.6
Priemerná známka: 3.01 Rýchle čítanie: 16m 0s
Pomalé čítanie: 24m 0s
 

Vo svojej práci sme sa snažili rozobrať širokú problematiku individuálnej psychológie. Za hlavný predmet našej práce sme zvolili Alfreda Adlera, lebo na nás pôsobil ako jeden z najzaujímavejších predstaviteľov individuálnej psychológie. Zapáčila sa nám najmä jeho myšlienka, že hlavnou hybnou silou vývoja ľudskej psychiky snaha o prekonanie pocitu menejcennosti. Dúfame, že sa nám v našej práci podarí objasniť širokú škálu rôznych Adlerových teórií.
 
Alfred Adler patrí k najvýznamnejším psychológom 20 storočia. Polemizoval s Freudovou koncepciou ortodoxnej psychoanalýzy. Vytvoril smer uvažovania, ktorý nazval individuálnou psychológiou. Obrátil pozornosť na sociálny aspekt skúmania osobnosti a jej vývin ťažkostí. Alfred Adler vidí cieľ a zmysel života človeka v rozvíjaní citu spolupatričnosti s inými ľuďmi, v práci pre celok spoločnosti a celý vývin ľudstva chápe ako proces napĺňania humánneho rozmeru človeka, ako konečný výsledok evolučného vývinu. Dôležitou úlohou má byť podľa neho skúmanie apercepcie: ako človek vidí sám seba a okolitý svet. Inými slovami: mienky, ktorú si vytvorilo dieťa a neskôr aj dospelý o sebe a svete. Prichádza na to, že každý človek má svoju „mienku“ o sebe a úlohách, ktoré na neho kladie život, má nejakú líniu a zákon pohybu, ktoré ho držia na uzde, hoci on sám tomu nerozumie a neuvedomuje si, že je to tak. Mienka jednotlivca o zmysle života nie je zanedbateľná záležitosť. Je totiž určujúcou líniou jeho myslenia, cítenia a konania. Niektorí tomu hovoria dar „intuície“ a domnievajú sa, že je privilégiom iba najvyšších duchov. V skutočnosti ním disponujú všetci ľudia. Každý človek si ho neustále cvičí v chaose života, zoči-voči nepreniknuteľnej budúcnosti. Alfred Adler už dávno zastával názor, že všetky životné úlohy možno priradiť k trom veľkým problémom: problému života v spoločenstve, problému práce a problému lásky. Nie sú to otázky náhodné, ale nevyhnutné, ktoré nás tlačia, sú pre nás výzvou, a pred ktorými sa neschováme. Sú spolu úzko spojené a správne vyriešenie každého z týchto problémov vyžaduje patričnú mieru citu spolupatričnosti. Teda tieto otázky môžu vyriešiť iba ľudia, ktorí majú dostatočne rozvinutý cit spolupatričnosti.

Od matky, prvého blížneho na prahu vývoja citu spolupatričnosti, vychádzajú prvé podnety k zaujatiu miesta v živote, stávania sa časťou celku a hľadania správneho kontaktu so svetom. Dôležitý je aj postoj dieťaťa k otcovi. Ideálny by bol takmer rovnaký vzťah k otcovi a matke. Osobnosť otca, rozmaznávanie matkou, alebo choroby a ťažký telesný vývin, ktorému venuje viac starostlivosti matka, môžu medzi dieťaťom a otcom vytvoriť odstup, a takto škodiť rozvoju citu spolupatričnosti. Prísnejšie zásahy otca, keď chce zabrániť dôsledkom matkinho rozmaznávania, tento odstup ešte zväčšujú. Rovnako ako matkin sklon získať dieťa na svoju stranu, ktorý si ona sama často neuvedomuje. Ak sa dieťaťu väčšmi venuje otec, obracia sa dieťa k nemu a odvracia sa od matky. Matka nesmie otca pripravovať o možnosť, aby s dieťaťom nadviazal čo možno najsilnejší kontakt a táto situácia môže ľahko nastať, ak matka dieťa rozmaznáva, alebo keď má nedostatočný kontakt s otcom, alebo tam, kde má matka k otcovi odpor. Otec nemá byť predurčený iba na trestanie alebo na to, aby sa ním dieťaťu matka vyhrážala. Aj on musí dieťaťu poskytovať dostatok času a citového tepla, aby ho matka nezatlačila do úzadia.

Osobitne škodlivá je aj nadmerná nežnosť otca, ktorý sa pokúša podkopať pozíciu matky, keď s cieľom korigovať matkino rozmaznávanie zavádza prísnejší režim, takže dieťa sa ešte silnejšie utieka k matke, a keď sa snaží nanútiť dieťaťu svoju autoritu a svoje princípy. Môže síce dosiahnuť u dieťaťa, že sa mu podriadi, ale nikdy u nehu nedosiahne spoluprácu a cit spolupatričnosti.

Najmä čas pri jedle má v našej uponáhľanej dobe veľký význam pre výchovu k spolupatričnosti. V čase jedla je nevyhnutná veselá nálada. Poučovania, ako sa treba chovať pri stole, by malo byť čo najmenej. Takýmto spôsobom dosiahneme najmenej. Káranie, výbuchy hnevu, namrzenosť by mali byť vylúčené. Rovnako sa treba v čase jedla zdržať čítania alebo zadumanosti. Zároveň je to najmenej vhodný okamih, aby sme dieťa kárali za zlé výsledky v škole alebo iné nedostatky. Pri jedle by sme sa mali snažiť o udržanie atmosféry spolupatričnosti, a to najmä pri raňajkách.

Vysmievanie, zosmiešňovanie, vytýkanie každej maličkosti, kladenie iných detí za vzor, sťažujú nadviazanie kontaktu a môžu viesť k uzavretosti, plachosti a iným vážnym pocitom menejcennosti. Deťom netreba pripomínať ich vek, nedostatok vedomostí, ale pripravovať im cestu pre cvičenie odvahy. Nebrániť im, keď prejavia o niečo záujem, nebrať im všetko z rúk, a vždy tiež zdôrazňovať, že každý začiatok je ťažký. Nevyvolávať prehnaný strach pred nebezpečenstvami, ale prejaviť skutočnú opatrnosť a odvahu, keď sa tieto nebezpečenstvá objavia. Nervozita rodičov, manželské roztržky, nezhody vo veciach výchovy môžu ľahko poškodiť rozvoju citu spolupatričnosti. Mali by sme sa tiež vyhýbať príliš rozhodnému vyháňaniu dieťaťa zo spoločnosti dospelých. Pochvala a pokarhanie sa musia týkať jedine úspešného alebo neúspešného tréningu, ale nie osobnosti dieťaťa.

Aj dobré výsledky v škole závisia predovšetkým od citu spolupatričnosti u dieťaťa, ktorý predsa v sebe skrýva perspektívu budúcej podoby jeho života v spoločnosti. V škole sa riešia otázky priateľstva, také dôležité pre budúce spolunažívanie s druhými, kamarátstvo so všetkými nevyhnutnými črtami, ako je vernosť, spoľahlivosť, chuť k spolupráci, záujem. Práve škola pôsobí na dieťa, je tým vhodným miestom, kde je možné rozumným spôsobom posilniť u dieťaťa cit spolupatričnosti tak, aby z nej neodchádzalo ako protivník ľudského spoločenstva. Škola má možnosti prebúdzať a udržovať ducha kolektivizmu.
 
Duševný život ovláda pocit menejcennosti a dá sa ľahko pochopiť z pocitu nedokonalosti, nenaplnenosti a nepretržitého snaženia ľudí. Smer, akým sa má uberať vývin jedinca a spoločenstva, je teda určené stupňom pocitu spolupatričnosti. Vďaka tomu, môžeme získať pevné kritérium na posúdenie toho, čo je správne a čo nie. Testujúcim je tu sám život, každé najmenšie gesto možno testovať z hľadiska smerovania alebo odklonu od spoločenstva.

Adler zdôrazňuje, že byť človekom znamená cítiť sa menejcenným. Pocit nedostatočnosti je pozitívnym utrpením a trvá prinajmenej do chvíle vyriešenia úlohy, uspokojenia potreby alebo uvoľnenia napätia. Ľudia sa však svoj pocit menejcennosti častokrát pokúšajú kompenzovať presvedčením o bezcennosti všetkých ostatných.

Vždy je to nedostatok citu spolupatričnosti, z ktorého pramení nedostatočná pripravenosť na životné problémy, nech ho voláme akokoľvek: byť blížnym, kooperácia, humánnosť alebo dokonca ideálne Ja. Dnes musíme myslieť na posilňovanie citu spolupatričnosti. Ak totiž nepripravený jedinec narazí na problém, ktorý vyžaduje silný cit spolupatričnosti, zažije otras, ktorý po vzniku komplexu menejcennosti vedie k neúspechom najrozličnejšieho druhu. Takýto typ nachádzame prevažne medzi rozmaznávanými deťmi, menej už medzi zanedbávanými.

Nedostatok citu spolupatričnosti a zosilnený pocit menejcennosti, oboje veľmi úzko späté, sa ukazujú jasne vo fáze rozmaznávaných detí, poväčšinou v charakterových črtách, ktoré dokáže vytvoriť len život v domnele nepriateľských podmienkach: v precitlivenosti, netrpezlivosti, vystupňovaných afektoch, v životnej zbabelosti, v opatrnosti a chtivosti, akoby dieťaťu všetko patrilo.

Obťažné životné otázky, nebezpečenstvo, núdza, sklamanie, starosti, straty, najmä obľúbenej osoby, najrôznejší sociálny tlak – to všetko možno vidieť pri pocite menejcennosti väčšinou v podobe afektov a nálad ako sú zármutok, zúfalstvo, hanba, plachosť, rozpaky, nechuť k niečomu. Sú vyjadrené vo výraze tváre a v držaní tela. Rozhodujúci význam tu má životný štýl a pocit spolupatričnosti v ňom obsiahnutý.

Komplex nadradenosti sa najčastejšie prejavuje v postoji a mienke o vlastnom nadľudskom nadaní a schopnostiach. Ide o jedincov, ktorí sa bez náležitého citu spolupatričnosti od detstva takmer výlučne zaoberali iba vlastnou osobou, vlastnými slasťami a strasťami. Takíto ľudia považujú výsledky iných za svoje vlastníctvo, bez ohľadu na to, či ide o city, majetok, fyzickú alebo duševnú prácu.

Môže sa prejavovať aj v prehnaných nárokoch na seba i iných. Charakteristickým znakom je sklon podlizovať sa významným ľudom alebo panovať nad slabými, chorými, menej významnými, zdôrazňovanie vlastnej výnimočnosti, zneužívanie ideí a smerov s cieľom znížiť hodnotu druhých. Rovnako preháňanie v prejavoch afektov ako hnev, smútok, návykový hlučný smiech, nesústredené počúvanie pri rozhovore a jeho obracanie na vlastnú osobu, odvracanie zraku pri stretnutí s druhým človekom.

Rozmaznaní jedinci nemajú dobrú povesť. Nikdy ju nemali. Rodičia nemajú radi, keď ich obviňujú z niečoho takého. Žiadny rozmaznaný človek nechce, aby ho za takého považovali. Neustále sa objavujú pochybnosti, čo vlastne rozumieť pod rozmaznávaním. Intuitívne ho však každé dieťa cíti ako príťaž a prekážku správneho vývinu.

Napriek tomu každý človek je rád objektom veľkej pozornosti. Mnohé matky nedokážu s rozmaznávaním prestať. Našťastie sa veľa detí proti nemu silne bráni, a preto sú menšie škody. Keď sa matka príliš rozplýva v prehnaných nežnostiach, zbavuje dieťa spolupráce v správaní, myslení, konaní, dokonca v reči a v očakávaní všetkého od druhých. Dieťa sa bude ustavične tlačiť do centra pozornosti a snažiť sa donútiť všetkých, aby mu slúžili. Bude si myslieť, že má právo utláčať druhých, očakávať od nich neustále rozmaznávanie, právo brať a nič dávať.

Rozmaznaní jedinci zbavení svojich ilúzií, obviňujú druhých a vždy vidia v živote iba nepriateľský prvok. Z ich otázok cítiť pesimizmus. „Aký zmysel má život? Prečo mám milovať svojho blížneho?“ Postavení pred úlohy spoločenstva, práce, lásky nenachádzajú záujem, preto utrpia otras a dajú sa na ústup ešte skôr, alebo hneď nato, ako utrpeli porážku. Stále však trvajú na svojom postoji, na ktorý si zvykli už od detstva, že sa im stala krivda. Rozmaznané dieťa dovedené k sebaláske, bude precitlivelé, netrpezlivé, nebude vytrvalé, so sklonom k afektívnym výbuchom a chamtivosti.

Ako odhaliť dospelého jedinca, ktorý bol vystavený rozmaznávaniu?
Najľahšie sa to dá zistiť v nepriaznivej situácii, kedy je cit spolupatričnosti daného jedinca vystavený skúške. Vtedy zaujme váhavý postoj alebo bude zachovávať určitý odstup od svojho problému. Nejde tu o múdru opatrnosť. Ľudia tohto druhu často menia spoločnosť, priateľov, objekt lásky, zamestnanie, a nič nedotiahnú do úspešného konca. Málo si dôverujú a rýchlo ich prejde zápal pre určitú činnosť či zadanú úlohu. Z iných rozmaznávaných jedincov sa stávajú podivíni, ktorí by sa najradšej uchýlili do púšte, aby sa vyhli akýmkoľvek úlohám. Alebo tiež vyriešia úlohu iba spolovice a v zhode so svojím komplexom menejcennosti výrazne obmedzia pole svojej aktivity.

Vysnívaný svet rozmaznávaných osôb, ich perspektíva, ich mienka a chápanie života sa ohromne líšia od skutočného sveta. Ich adaptácia je viac-menej zničená, a to ich vedie k ustavičným konfliktom. V detstve ich nachádzame tak medzi hyperaktívnymi, ako aj pasívnymi deťmi, neskôr medzi zločincami, samovrahmi, neurotikmi a závislými jedincami, pričom sa vždy navzájom líšia. Väčšinou nespokojní, zožieraní závisťou hľadia na úspechy druhých, ale nepokúšajú sa zobrať veci do vlastných rúk. Vždy ich drží na uzde strach z porážky, z odhalenia ich vlastnej bezcennosti.

Netreba prehliadnuť ani to, že niektorí z nich v živote dosiahnu úspech. Sú to tí, ktorí prekonali svoje omyly a poučili sa z nich. Vyliečenie a premena týchto ľudí môže nastať tým, že ich presvedčíme o chybách v stavbe životného štýlu. Dôležitejšia by bola prevencia: rodina, najmä matka, musí pochopiť, že láska k dieťaťu nesmie viesť k jeho rozmaznávaniu. Ešte viac možno očakávať od učiteľov, ktorí sa naučili tento omyl rozoznávať a naprávať. A potom budeme jasnejšie než doteraz chápať, že niet väčšieho zla než rozmaznávanie detí a dôsledky, ktoré z neho plynú. 

Adlera zaujímali predovšetkým najstaršie spomienky. Dôvod je jednoduchý. Odhaľujú skutočné alebo fantazijné, pravdivé alebo pozmenené udalosti, ktoré boli bližšie tvorivej stavbe životného štýlu v prvých rokoch detstva. Každá zapamätaná myšlienka či zážitok je pretvorením dojmov naším životným štýlom a naším Ja. Pomocou najstarších spomienok môžeme odhaliť chybný smer životnej cesty, nedostatok citu spolupatričnosti alebo jeho opak.
Veľa svetla vrhá vykreslenie udalostí v situácii individuálneho alebo kolektívneho prežívania. Spôsob, akým sa jedinec zmieňuje o matke, výpovede o nebezpečenstvách alebo nešťastiach, ale aj o bití a trestaní odhaľujú nadmerný sklon sústreďovať pozornosť na nepriateľské stránky života. Spomienka na narodenie súrodenca odhaľuje situáciu detronizácie a spomienka na prvý deň v materskej škôlke svedčí o silnom dojme vyvolanom danou situáciou. Spomienka na chorobu a smrť sa často spája so strachom pred nimi, ešte častejšie s pokusmi lepšie sa vyzbrojiť proti týmto nebezpečenstvám prostredníctvom povolania lekára, ošetrovateľky. Spomienky na pobyt na vidieku s matkou, rovnako ako spomienky na isté osoby, ako je matka, otec, starí rodičia, na príjemnú atmosféru, často svedčia nielen o väčšej sympatii voči týmto ľudom, zreteľne rozmaznávajúcim jedinca, ale aj o vylučovaní druhých. Spomienky na hanebné činy, ktorých sa človek dopustil, krádeže, sexuálne delikty, obvykle ukazujú na veľké úsilie vylúčiť ich z ďalšieho života. Ide o sklony, pomocou ktorých často možno odhaliť príčiny neúspechov v škole a chybný výber povolania.
 
Aby sme porozumeli snu, musíme si všimnúť spánok, predstavujúci základný stav, v ktorom možno snívať. Spánok zreteľne slúži upokojeniu a odpočinku, uvádza tiež telesné a duševné funkcie do stavu pokoja. Človek sa v sne zaoberá všetkými problémami, ktorých riešenie by nemalo narušiť spánok.
U detí sa veľmi často stretávame s fantáziami o tom, že sa považujú za deti iných rodičov, čo s určitou istotou svedčí o ich nespokojnosti s vlastnými rodičmi. Napríklad bojové fantázie, hrdinské činy, záchrana života vysokopostavených osôb obvykle poukazujú na skutočnú slabosť, a v živote ich nahrádza bojazlivosť a nesmelosť. Kde človek cíti ťažkosti, tam mu pomôže fantázia a zároveň ho silnejšie alebo slabšie pobáda vpred.

Adler pri svojich skúmaniach sna vychádzal z Freudových teórii, učil sa na jeho chybách. Ostrejšie zdôrazňoval a vždy robil prísnu hranicu medzi individuálnou psychológiou a psychoanalýzou. (Freud uznával sexuálne libido, mal pred očami iba zlé pudy pochádzajúce z komplexu menejcennosti rozmaznávaných detí).

Opakujúce sa sny poukazujú na prejav zákona pohybu, ktorý je zhodný so životným štýlom. Krátke sny svedčia o striktnej, rýchlej odpovedi na danú otázku. Zabudnuté sny vedú k domnienke, že ich pocitový tón je dosť silný v porovnaní s rovnako silným praktickým rozumom, a že s cieľom čo najlepšie obísť tento rozum, musí sa myšlienkový materiál vypariť, aby zostali iba emócie a postoj. Veľmi často možno konštatovať, že úzkostné sny odzrkadľujú zosilnený strach pred porážkou.

Sny o mŕtvych vedú k myšlienke, ktorá potrebuje túto skutočnosť potvrdiť aj inými formami. Sny o padaní svedčia o úzkostnej opatrnosti jedinca, aby nič nestratil z pocitu svojej sebahodnoty, a zároveň ukazujú, že snívajúci sa vo svojom cítení považuje za „povýšeného“. So snami o lietaní sa stretávame u ctižiadostivých jedincov ako úsilie o prevahu, vykonanie niečoho, čo by snívajúceho povýšilo nad ostatných ľudí. Tento sen sa spája so snom o padaní, je akoby varovaním pred ctižiadostivým a riskantným usilovaním. Šťastné pristátie po páde v sne poukazuje na pocit istoty. Zmeškanie odchodu vlaku alebo premeškanie nejakej príležitosti – snaha uniknúť prekážke, ktorá hrozí tým, že sa omešká alebo prepasie príležitosť. Sexuálne sny – odvrátenie od partnera, obmedzenie sa na seba, slabý tréning sexuálneho styku. 

Zásadná odlišnosť prístupu Adlera od Freuda je v prístupe k povahe ľudskej motivácie a chovania. Adler pristupuje k človeku nie z hľadiska jeho pudovej určenosti, ale z úsilia o zmysel života a hľadania si miesta v spoločnosti. Adler sa zameral na sociálne bytie človeka a zdôrazňoval význam sociálnych činiteľov pre rozvoj osobnosti, ktorým Freud nevenoval dostatočnú pozornosť. Vzdal sa učenia o libide, odmietol pojem potlačenia, oidipovského komplexu a iných pojmov Freudovej teórie.

Jedným zo základných pojmov je pocit menejcennosti, ktorý Adler považoval za základ všetkých charakterových vlastností. Podľa neho pokiaľ je človek presvedčený o svojej hodnote a má dostatočnú dávku sebadôvery, nemá pocit vlastnej nedostatočnosti a menejcennosti. Podľa Adlera sa ľudia usilujú o výnimočnosť a nadradenosť preto, aby prekonali vlastnú nedostatočnosť a menejcennosť. Svoje miesto v spoločnosti sa snažia zabezpečiť si najrôznejším spôsobom , najčastejšie úsilím o získanie pozornosti. Veľký význam pripisoval Adler rodinnej konštelácii a postaveniu dieťaťa v rodine, kde narodenie každého ďalšieho súrodenca vedie k zmene pozície súrodencov (dominancia prvého, ambície a snaha o odsun z privilegovaného postavenia u druhorodého, nebezpečenstvo rozmaznávania, význam rodičov pre dodávanie odvahy do života a premeny slabosti na silu).

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.