Čo prežíva matka a otec dieťaťa s ADHD?
Barbara je učiteľka, učí v druhom ročníku na základnej škole. Jej štvorročného syna Adama vyhodili zo škôlky, lebo pohrýzol dieťa tak, že krvácalo. Bije ostatné deti a keď mu to vrátia, hryzie ich. Je ako víchrica, nedokáže chvíľu postáť na jednom miest, všade chce byť prvý. V triede chodí stále dookola, vykrikuje na učiteľku, prerušuje ju, keď rozpráva. Doma matku nepočúva, bije aj svojho mladšieho brata, pri jedle vyleje na neho mlieko, potraviny rozhadzuje po zemi. Spávať chodí v noci okolo pol dvanástej, ráno vstáva o piatej, cez deň nespí vôbec.

Na konci každého dňa je Barbara celkom vyčerpaná. Synovi sa venuje 14 až 18 hodín denne, a to 7 – krát do týždňa. S manželom nemajú čas na seba, spolu hovoria len o synovom problémovom správaní, nikam spolu nejdú, pretože nemajú žiadne voľno. Nemôžu odísť z domu, pretože ich syna nikto nechce varovať pre jeho hrozné správanie. Sú unavení starostlivosťou o dieťa, ktoré odčerpáva všetku ich energiu. Barbora hovorí: „niektoré dni sa cítim tak, že sa mi nechce ani vstať z postele, som úplne zničená a deprimovaná. Prežívam pocity beznádeje, zlyhania, zlosti a depresie. Niekedy by som najradšej odišla preč aspoň na 6 mesiacov....“

Aká je súčasná situácia na našich školách?
Deti so špecifickými poruchami učenia a správania sú často školsky neúspešné, pretože nie sú schopné naučiť sa čítať, písať a rátať pomocou bežných výukových metód. Učitelia spravidla vidia na týchto deťoch iba negatíva – chyby a nedostatky a žiadajú rodičov, aby s tým dačo spravili. Namiesto toho, aby sa pochválili, čo takého dieťa počas školského roka dokázali naučiť, v čom sa odráža kvalita ich pedagogickej práce, sústreďujú svoju energiu hlavne na poukazovanie na to, čo všetko dieťa nevie a čo mu nejde.

V krutej prírode sú slabší jedinci ponechaní napospas svojmu osudu. Škola v spolupráci s rodinou by však mala umožniť, aby deti aj napriek svojim rozličným znevýhodneniam a ťažkostiam dokázali v spoločnosti uplatniť svoje schopnosti či rozvíjať svoje nadanie. Tieto deti sú však v školách frustrované a traumatizované len preto, že škola nepoužíva viac spôsobov výuky, individuálne potreby žiaka nezohľadňuje. Celkový vzdelávací systém nie je dobre pripravený na príchod takéhoto dieťaťa do bežnej školy.

Ako prečkať záchvaty zlosti?
Záchvat zlosti je výbuchom uvoľňujúcim napätie. Frustrácie dieťaťa sa nahromadili do tej miery, že došlo k výbuchu. Dieťa je v tranze, presýtené hnevom a negatívnymi emóciami, ktoré nie je schopné kontrolovať. Pokiaľ vidíte, že sa blíži záchvat zlosti, pokúste sa ho zmierniť. Čo teda môžete robiť, keď dieťa začne kričať, revať, pobehovať, búchať hlavou do vecí okolo seba alebo robiť čokoľvek ďalšie, čo súvisí s jeho záchvatmi zlosti:
- neskúšajte mu nič vysvetľovať, prekričať ho alebo sa na neho hnevať
- pokiaľ záchvat zlosti trvá, je dieťa celkom bez seba a nevníma vás. Pokiaľ na neho budete kričať vo chvíľach, kedy nie je na príjme, vydesí sa
- dajte pozor na to, aby si dieťa neublížilo alebo nezranilo niekoho ďalšieho. Neublíži si, keď zadržuje dych alebo keď mu zmodrie tvár od samého kriku. Nebezpečnejšie pre neho je, keď pobehuje, búcha a kope do vecí okolo seba, prenáša rôzne predmety z miestnosti do miestnosti. Keď sa upokojí, môže sa samo zľaknúť toho, aké ničivé bolo jeho vyvádzanie
- keď chcete dieťa upokojiť alebo ochrániť pred zranením, posaďte si ho na kolená a pevne ho u seba pridržte alebo si k nemu kľaknite a objímte ho. ako záchvat postupne doznieva, uvedomuje si vašu blízkosť a bezpečie, ktoré mu poskytujete.
- Niekedy pomôže, keď dieťa odvediete stranou alebo do inej miestnosti, preč od ostatných detí a členov rodiny. Rýchlejšie sa tak upokojí a tiež mu to pomôže zachovať si svoju tvár.
- Keď je po všetkom, priviňte si dieťa k sebe a upokojte ho, bude po takomto zážitku veľmi vyľakané. Neustupujte mu v tom, čo záchvat vyvolalo. Inak ale buďte na dieťa dobrí a láskaví. Pokračujte v normálnej činnosti. Keď sa všetko upokojí, skúste zistiť, čo záchvat zapríčinilo, aby ste sa tomu mohli nabudúce vyhnúť

Ako sa takticky vyhnúť negatívnym prejavom v správaní dieťaťa?
Ak zistíte, že sa dieťaťu blíži záchvat zlosti, bojová nálada, že sa chystá trucovať alebo niečo podobné, skúste použiť niektorý z nasledujúcich postupov, aby ste sa tomu vyhli, alebo aspoň zmiernili:
- zamerajte pozornosť dieťaťa na nejakú novú činnosť alebo hračku, prípadne dieťa odveďte so inej miestnosti alebo do iného prostredia
- skúste dieťa niečím rozosmiať, pošteklite ho
- nechajte dieťa prejaviť jeho negatívne emócie alebo násilné správanie bezpečným a prijateľným spôsobom. Zhadzovanie kociek alebo papierových škatúľ, boxovanie do lopty, trhanie novín; takéto a podobné hry pomáhajú usmerňovať agresivitu, hnev a ďalšie deštruktívne prejavy.
- Pokiaľ je toho dieťa schopné, doprajte mu čo najviac pohybu, aby sa zbavilo prebytočnej energie
- Zasiahnite, keď sa kvôli nespútanej aktivite schyľuje k domácej katastrofe a priveďte dieťa ku kľudnejšej činnosti ( knižke, stolovej hre)
- Upokojujúcu činnosť zaraďujte pravidelne a používajte je vždy, keď je to potrebné. Hry a pieskom a predovšetkým s vodou majú na deti upokojujúci vplyv.
- Niekedy je vhodnejšie, keď vás môže zastúpiť ďalšia osoba vo chvíľach, keď sa medzi vami a vašim dieťaťom schyľuje k nejakému výstupu. Dieťa môže v takýchto chvíľach prekvapiť svojimi ústretovými reakciami voči tretej osobe. Môže ísť o vášho partnera, blízkeho príbuzného.
- Pokiaľ vyššie zmienené taktiky na vaše dieťa neplatia, držte ho u seba pevne i nežne a kľudným hlasom mu vysvetlite, že rozumiete jeho pocitom, ale že nemôžete dovoliť rozbíjať veci alebo niekomu ubližovať. Pokiaľ vás dieťa počúva a upokojí sa, zaujmite ho novou činnosťou.

Liečba syndrómu ADHD
Stanovenie diagnózy ADHD je vždy v kompetencii odborného lekára – psychiatra, neurológa alebo psychológa. Mnohí rodičia však odmietajú diagnostikovanie dieťaťa, lebo majú obavy z onálepkovania dieťaťa, obavy z toho, že sa začnú na neho pozerať ako na iné, nie normálne, majú obavy z toho čo povedia ľudia.

V liečbe syndrómu ADHD sa uvádzajú 2 prístupy:
1. medicínsky prístup – medikamentózna liečba. Používajú sa lieky posiľňujúce psychickú činnosť, sústredenie pozornosti, znižujúce psychomotorický nepokoj, impulzivitu a hyoeraktivitu
2. psychologický prístup
- psychoterapia – rôzne formy učenia a nácvikov, pôsobenie slovom, gestom, mimikou, sugesciou, hypnózou
- poradenstvo – dieťa resp. jeho rodičia dostávajú odborné rady, ako sa majú k problému správať

Pre úspech liečby sú nevyhnutné osobitné opatrenia v rodine a v škole. Pri výchove v rodine je dôležité zvýšiť pozitívny rodičovský záujem a obmedziť fyzické a psychické tresty. Učitelia musia pochopiť, že dieťa sa nedokáže sústrediť na jednu úlohu. Úlohou učiteľov je tiež zmierniť negatívny postoj spolužiakov a zabrániť vzniku sekundárnych porúch.