V našej odbornej i laickej verejnosti je zaužívaný termín ľahká mozgová dysfunkcia ( staršie označenie je detská encefalopatia alebo drobné mozgové poškodenie)

Etiológia syndrómu ADHD - attention deficit hyperactivity disorder
Príčinou tohto syndrómu je malé a difúzne (rozptýlené) organické poškodenie mozgu spôsobené rôznymi vonkajšími vplyvmi v prenatálnom období, v priebehu pôrodu, v rannom detstve ale vznik ADHD môže byť podmienený aj geneticky. Medzi vonkajšie faktory ovplyvňujúce vznik ADHD môžeme zaradiť napr.: fajčenie a pitie alkoholu počas tehotenstva, komplikovaný a predčasný pôrod, úraz hlavy, ale aj rôzne ekologické vplyvy – zvýšený výskyt ťažkých kovov v ovzduší a v potravinách. Prítomnosť kovových prvokov v krvnom sére narúša metabolizmus enzýmov a to môže u niektorých detí vyvolať hyperaktívne ťažkosti. Objavili sa aj rôzne teórie o potravinárskych prísadách ako o možných príčinách hyperaktivity u detí, z praxe sa potvrdilo, že napr. vajcia, biely cukor a mäso vo vyššej miere, majú veľký vplyv na hyperaktivitu a najmä agresivitu. Genetická podmienenosť ADHD spočíva v dispozícii k nerovnomernému zreniu jednotlivých mozgových štruktúr.

Čo sú to vlastne ľahké mozgové dysfunkcie a ako sa prejavujú?
Zdeněk Matějček, významný český psychológ, uvádza: „On je to súbor radu drobných odchýlok od klasického, normálneho detského správania, pričom tieto odchýlky sú zrejme založené v organizme dieťaťa (teda vo fungovaní jeho mozgu čiže centrálneho nervového systému) a nie sú výsledkom vonkajších vplyvov, akými by napríklad boli nedostatočná alebo zlá výchova, nezdravé pomery v rodine, nedostatok hygieny a podobné veci.“
V podstate však ide o určité oslabenie nervového systému alebo o určité jeho drobné poškodenia, ktoré spôsobia, že vývoj jednotlivých mentálnych funkcií býva nerovnomerný a dáva niekedy až neprehľadný a ťažko zrozumiteľný obraz. V prvom prípade je v popredí skôr nekľud, nesústredenosť, prudkosť v reakciách, výkyvy v náladách a pod. V druhom prípade sú v prejavoch dieťaťa a obvzlášť v jeho učení akoby medzery alebo nápadné slabé miesta, takže sa nemôže napríklad naučiť čítať (dyslexia) alebo počítať (dyskalkúlia) alebo písať(dysgrafia) atd. A nakoniec je tu ešte tretí prípad, ktorý je kombináciou dvoch predchádzajúcich, teda dieťa s oslabeným nervovým systémom a k tomu ešte s nerovnomerným rozložením mentálnych funkcií (napr. nekľudný a nesústredený dyslektik). Nejde o poruchy vážne, ktoré by mohli ohroziť životnú dráhu dieťaťa – ale jeho školskú dráhu, a to obzvlášť na jej začiatku, mu dokážu často znepríjemniť.

V útlom veku – teda už v období dojčeneckom a batoleneckom, sa už môže takéto dieťa prejavovať ako zvýšene dráždivé, málo spáva, je málo sústredené, stále musí niekde utekať, nemá čas sa najesť a pod. Takéto dieťa je rodičom mnohokrát vnímané ako ťažko zvládnuteľné, a preto sa sami vinia za neúspech – často i za spolupráce okolia – vety typu: Mali by ste byť na neho prísnejší!

Musíme si ale uvedomiť tú skutočnosť, že ide o odlišné fungovanie mozgu a stav, ktorý bude pretrvávať dlhšiu dobu a nedá sa to zmeniť okamžite. Okrem toho silnejšie formy porúch môžu pretrvávať aj na druhom stupni základných škôl a dokonca i v dospelosti. Nádej na zlepšenie je však veľká, keďže ide o vývinové poruchy, dieťaťu však musíme pomáhať aj špeciálnymi nápravnými a výchovnými opatreniami, aby došlo k plnohodnotnej kompenzácii poruchy.

ADHD je definovateľné súborom príznakov:
- porucha pozornosti (nesústredenosť, slabá výdrž)
- poruchy správania
- hyperaktivita (neposednosť, hlučné správanie)
- poruchy učenia (dyslexia, disgrafia)
- poruchy motoriky
- vývinové chyby reči

Treba si uvedomiť, že porucha pozornosti a hyperaktivita nie sú choroby. Je to stav mozgovej činnosti, spôsob fungovania mozgu. Mozog je z rôznych príčin nastavený na nadmernú aktivitu, chýbajú alebo sú oslabené tlmivé procesy mozgu, ktoré brzdia zvýšenú motorickú činnosť. Pri poruchách pozornosti sa predpokladá, že systémy mozgu, ktoré sú zapojené do komplexu funkcií súvisiacich s pozornosťou sú oslabené, alebo ešte nezrelé.

Aké sú typické prejavy v správaní dieťaťa?
- ľahká rozptýlenosť vonkajšími podnetmi
- problémy s počúvaním a plnením príkazov
- problémy so zameraním a udržaním pozornosti
- problémy so sústredením sa na úlohu a jej dokončenie
- nevyrovnaný pracovný výkon v škole
- vypínanie pozornosti, čo môže vyzerať ako zasnenosť
- neporiadnosť
- nedostatočné študijne zručnosti
- ťažkosti so samostatnou prácou
- vysoká miera aktivity
- agresívne správanie
- malá sebaúcta a značná frustrovanosť

Poruchy pozornosti
Pozornosť je psychická funkcia, ktorej úlohou je vyberať z množstva podnetov dopadajúcich na organizmus tie, ktoré sú z jeho hľadiska dôležité. Pracuje na základe regulácie podráždenia a útlmu. Významné podnety zosiluje, zvyšuje schopnosť vnímať ich, orientuje na nich duševnú aktivitu a tlmí vnímanie nedôležitých podnetov.

Porucha pozornosti je kľúčovým symptómom ADHD: rozdeľuje sa na 2 formy:
1.forma: Precitlivenosť na podnety – dieťa je precitlivené na podnety, je neschopné oddeliť sa od rušivých vplyvov okolia, nie je schopné utlmiť vedľajšie vplyvy, nie je schopné výberovo zamerať pozornosť na podstatné podnety. To spôsobuje, že dieťa venuje nadmernú pozornosť všetkým podnetom bez rozdielu. Tak vzniká nesústredenosť a roztržitosť, ktorá však nie je spôsobená nedostatkom, ale nadbytkom sústredenia.

2.forma: Neschopnosť udržať pozornosť – dieťa je neschopné zamerať a udržať pozornosť, sústrediť sa. To je spôsobené zvýšenou unaviteľnosťou CNS, ktorá sa prejavuje práve zvýšenou unaviteľnosťou pozornosti. Pozornosť detí s ADHD sa pri zámernej činnosti rýchlo unaví a upadá. Ďalším javom spojením s pozornosťou je kolísanie. Deti s ADHD majú preto veľké výkyvy vo výkonoch, a to bez zjavnej príčiny. Najväčšie a najčastejšie problémy majú s udržaním pozornosti pri plnení zadaných úloh a s ich dokončením v určitom časovom limite. Napr.: pri školskej alebo domácej úlohe bez priameho kontaktu s dospelým alebo pri opakovanej, nie príliš zaujmavej činnosti.

Väčšina detí s diagnózou ADHD trpí oboma typmi poruchy pozornosti, ale môže sa však vyskytovať iba jedna forma.

Poruchy osobnosti
Deti s ADHD môžu mať určité špecifické typy správania, ktorými sú:
- Nepružnosť – znamená chronickú neochotu zmeniť raz prijaté stanovisko, neochotu prispôsobiť sa situácii
- Vzťahovačnosť – dieťa je precitlivené na každú negatívnu poznámku či reakciu okolia, má sklon obviňovať druhých z úmyslu ublížiť mu
- Rýchla premenlivosť nálad – citové reakcie dieťaťa sú nepredvídateľné, nálada sa u neho rýchlo strieda. Ľahko sa nazlostí, je zvýšene pohotové k agresii
a negatívnym reakciám.
- Nedostatok sebaúcty – deti majú problém uvedomiť si svoju hodnotu vo vzťahu k okolitému svetu. Zhoršenie sebaúcty je viac ako pochopiteľné, keď si
uvedomíme, ako sa dieťa vďaka všetkým prejavom, ktoré sa s ADHD spájajú, nutne dostáva do nepríjemných, frustrujúcich situácii.
- Depresia – u 33% detí s ADHD sa vyskytujú klinicky definovateľné depresie, ako zlá nálada, plačlivosť, sociálna izolácia, strata záujmu a niekedy aj myšlienky na samovraždu.
- Úzkosť – u 30% detí s ADHD sa vyskytujú úzkostné poruchy, ako úzkosti, strach z odlúčenia od rodičov, somatické symptómy – zvracanie, bolesti hlavy.
Ako vnímajú súčasnú situáciu rodičia?
Život rodín s deťmi trpiacimi poruchami vnímania ne je vždy jednoduchý. Viacerí rodičia si v mnohých situáciách pripadajú takmer ako druhotriedni občania postavený do pozície tých, ktorí ničomu nerozumejú a nič nechápu. Alebo sú považovaní za príliš ambicióznych rodičov, neschopných vyrovnať sa s faktorom, že majú doma hlúpe, lenivé a zábudlivé dieťa alebo dieťa extrémne živé alebo skôr len nevychované a jeho výchovu nedokážu zvládnuť, prípadne učitelia vyčítajú rodičom, že zbytočne „lobujú“ za lepšie známky pre svoje dieťa. Pritom rodičia zdravotne znevýhodnených detí len žiadajú školy, aby sa prispôsobili potrebám ich detí, ktoré napriek tomu, že majú intelekt v norme, často dokonca nadpriemerný, vyžadujú si špeciálnu starostlivosť. Žiadajú len, aby sa rešpektovala špecifickosť potrieb týchto detí a v škole sa uplatňoval individuálny prístup k nim namiesto ich častého znevažovania, podceňovania a označovania nálepkou neschopný či problémový.

Predsudky, ktoré vyplývajú z hlbokej neznalosti problémov, týmto deťom nesmierne sťažujú a komplikujú ich uplatnenie sa v živote, ktorý vy pri znalosti vhodných nápravných stratégii a metód práce s nimi mohli prežiť plnohodnotne. Môžu trpieť pocitmi hanby a zneváženia. Preto sa ešte i dnes mnoho rodičov doslova bojí alebo hanbí verejne označiť svoje deti, trpiae skrytými hendikapmi, ako postihnuté či zdravotne znevýhodnené. Preto i dnes sa ešte stretávame s rodičmi, ktorí majú zábrany ísť s takýmto dieťaťom za psychológom alebo detským psychiatrom.