Vplyv rodinného prostredia na vývin dieťaťa a faktory tohto vplyvu

Rodina má v našej dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa – fyzické, citové, intelektuálne a morálne. V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku. Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov. Ak teda chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou.
Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin.
Rozborom materiálu o 309 deťoch hospitalizovaných na detskom psychiatrickom oddelení zistil Langmeier a spol. nasledovné pomery:

Ď Právne úplné zloženie rodiny ........................... 57% detí
Ď Jeden z rodičov zomrel .................................... 14% detí
Ď Rodičia rozvedení alebo sa rozišli .................... 11% detí
Ď Dieťa odobraté zo starostlivosti rodičov ........... 10% detí
Ď Deti narodené mimo manželstva ....................... 4% detí
Ď Obaja rodičia zomreli ......................................... 4% detí

Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb – ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. adoptívne matky sú často ideálnymi pestúnkami. V takýchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Len sa zdá, že tu ľahšie a častejšie než v prirodzenej rodine vznikajú rôzne konflikty, pretože vzájomné vzťahy tu sú zložitejšie a napätejšie. Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami.

V týchto prípadoch samozrejme záleží na osobnosti matky oveľa viac než za normálnych okolností. A keďže práve v prípade osamelých matiek je dosť dôvodov predpokladať vyšší výskyt menej vyrovnaných osobností, je potrebné predpokladať aj zvýšené nebezpečenstvo z hromadenia sa nepriaznivých činiteľov. V modernej spoločnosti sa otcovia oveľa viac než predtým podieľajú už na starostlivosti a výchove kojencov (plienky, kúpanie, prechádzky...) a v rodinách dochádza ku spolupráci medzi mužom a ženou, akú minulé generácie nepoznali. Na pozadí tohto sociálneho vývoja prejaví sa teda neprítomnosť otca v rodine oveľa ťaživejšou ako v minulosti, kedy akékoľvek práce s dieťaťom boli výhradne „ženskou záležitosťou“.
Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca teda chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je
zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Trpia však spravidla aj nedostatkom autority a poriadku, ktoré otec za normálnych okolností stelesňuje. Dieťa, ktorému chýba hlavne otcovská autorita, býva často nesociálne a agresívne voči dospelým i deťom. Matka musí sama niesť celú hospodársku a výchovnú starostlivosť o rodinu, je spravidla tak zamestnaná, že jej pre dieťa nezostáva veľa času a že ochabuje aj jej záujem o neho. Dieťa potom býva odkázané prevažnú časť dňa na seba, a ak nie je o neho postarané inak, ľahko sa začína túlať, má viac príležitostí k priestupkom.
V poslednej dobe upútal značnú pozornosť relatívne vysoký výskyt nežiadúceho štýlu života mladistvých mužov a žien, ktorí v dobe pubertálneho dospievania vyrastali v rodine bez prítomnosti otcov: mladiství muži bývajú poznamenaní zvýšenou útočnosťou v konfliktných situáciách, násilníckou kriminalitou, skorším nástupom sexuálnych záujmov, útočnejšou sexualitou, zníženou otcovskou zodpovednosťou; taktiež mladistvé ženy prejavujú skorší sexuálny záujem, vo svojej sexualite sú výbojnejšie, ale podceňujú hlbšie a trvalejšie väzby, dokonca ani svoje materstvo neviažu na nutnú prítomnosť (biologických) otcov. K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Ich vplyv na vývoj dieťaťa nie je síce taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľanie hračiek, dobrôt, pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov i vzájomná súťaživosť či žiarlivosť – to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú mu vstup do spoločnosti. Ale i tu je možnosť náhrady v kamarátoch, ak je pochopenie rodičov pre túto základnú potrebu dostačujúci. Úloha súrodencov značne stúpa, ak dôjde ku strate matky alebo otca.

Starší súrodenec totiž predstavuje pre mladšieho istú sociálnu oporu a preberá niekedy priamo rodičovskú funkciu. Avšak i tam, kde chýbajú obaja rodičia, znamenajú súrodenci jeden pre druhého kus životnej istoty: dieťa nemá nikoho, „komu by patrilo“, ale má niekoho „ku komu patrí“. Situácia detí je rozdielna v rôznych typoch rodín, v ktorých sa vyvíja.
Ď Deti narodené mimo manželstva – bývajú často nedonosené, mŕtvo narodené, mávajú vyššiu úmrtnosť i chorobnosť, horší školský prospech a viac ťažkostí v sociálnom prispôsobení sa. V minulosti mnoho slobodných matiek pod tlakom nepriaznivých hospodárskych a spoločenských okolností opúšťalo svoje deti hneď po narodení, dnes k tomu dochádza len zriedka. Dostáva sa však do popredia nebezpečenstvo postupnej straty záujmu o dieťa. Materstvo bez manžela prináša mladej žene mnoho obmedzení a ťažkostí, a ak to nedokáže spoľahlivo zvládnuť, odvracia sa postupne od dieťaťa, ktoré je pre ňu v tejto situácii hlavnou príťažou.
Ď Deti polosiroty – náhle úmrtie matky alebo otca spôsobí v dieťati najprv pocit afektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúcu s nedostatku opory a výchovného vedenia. Pôsobí však spravidla i konfliktogenne: oživuje a posiluje pocity nepriateľstva, a tým aj pocit viny voči zomretému rodičovi, vzbudzuje ťažké úzkosti nie len z neistoty nového postavenia vo svete, ale i z nezmyselnosti krutej smrti, ktorú dieťa nedokáže rozumovo pochopiť

Typickým príkladom bolo jedno dievča, ktoré sa asi do 10 rokov vyvíjalo úplne normálne a neboli s ňou žiadne problémy. Po smrti matky sa u nej objavili záchvaty hnevu, ktoré končili neutíšiteľným plačom alebo smiechom, inokedy vyhrážkami, že sa otrávi. Neskôr bola umiestnená do detského domova, kde bola uzavretá, mala pocit krivdy. Ako keby sa chcela za svoju citovú stratu mstiť, bola drzá a s ničím nespokojná. So svojim bratom sa zúrivo hádala, voči ostatným deťom bola povýšenecká a panovačná, pre maličkosti ich napádala, takže vytvárala až dojem „duševnej nenormálnosti“. Na otca bola veľmi naviazaná a pri každej jeho návšteve usedavo plakala. Niekedy mávala záchvaty hnevu a plaču, ktoré sa dostavovali aj niekoľko krát denne a trvali aj niekoľko hodín. Počas pobytu v detskom domove vôbec nepribrala na váhe, mala chabé svalstvo, vadné držanie tela doposiaľ bez známok pubescencie. Nakoniec jej v ústave zaistili individuálnym prístupom jednej sestry emočnú substitúciu za matku. Po roku je viditeľné určité ukľudnenie, ale stále pretrváva emočná neistota.

Ď Dieťa v rodine rozpadnutej rozvodom rodičov – je v situácii trochu odlišnej.

K rozvodu obyčajne nedochádza naraz, ale vnútorná jednotka a vzťahy členov sú spravidla narušené už skôr. Často má dieťa k rodičovi, od ktorého sa odlučuje len slabý vzťah, ale niekedy však môže byť tento vzťah veľmi tesný a dieťa potom znáša odlúčenie skoro tak obtiažne ako je tomu pri úmrtí. Vnútorné vzťahy v rodine navonok rozpadnutej môžu byť veľmi blízke. V mnohých rozvedených rodinách vyrastajú deti duševne zdravé a spoločensky dobre adaptované. No v priemere sú deti z rozvedených manželstiev predsa len horšie adaptované. Postrádajú mravnú a citovú istotu, upadajú preto do nedôvery a strachu z okolia, stávajú sa samotárskymi a uchyľujú sa často k snívaniu, takže sú pri vyučovaní „duchom neprítomné“.

Proti neúplnej rodine stojí na opačnom póle problém rodiny veľmi početnej. Dieťaťu sa v takejto rodine môže najčastejšie dostať len malého dielu tej pozornosti a starostlivosti, ktoré potrebuje k svojmu normálnemu vývoju. V prvej etape detstva postráda takéto dieťa niekedy materskú starostlivosť, neskôr sa deprivácia prejavuje skôr v oblasti otcovského vplyvu a v nedostatku vedenia a disciplíny. Dôsledkom sú spravidla poruchy sociálneho správania v rôznych sférach – túlanie sa, záškoláctvo, asociálne správanie ap.
Stav takýchto rodín býval a v mnohých krajinách doposiaľ je komplikovaný hospodárskou biedou, bytovou tiesňou, zlými hygienickými pomermi a často aj nízkym kultúrnym štandardom. Pri fyzickom zanedbávaní dieťaťa dochádza často k tomu, že sa nemôže ani psychicky primerane rozvíjať. Mnohé štúdie naznačujú, že ak je dieťa z takéhoto rodinného prostredia dané do lepších podmienok ústavu, jeho stav sa vo výraznej miere zlepšuje. Dokonca aj mentálne zaostalé osoby z veľmi zlých rodinných pomerov vykazujú rýchly pokrok v intelektuálnom vývoji.

Taktiež množstvo štúdií dokazuje stále zhoršovanie psychického stavu poklesom IQ u detí žijúcich trvalo v zlých socioekonomických podmienkach. V štúdii H. Hetzerovej bolo zistené, že u školákov zo zlých rodinných pomerov dochádza k opozdeniu o 1 až 2 roky oproti deťom z dobrých rodín. Tieto deti z veľmi chudobných rodín mali zreteľne labilné citové puto k rodičom a súrodencom a boli fyzicky oslabené, takže autorka právom dochádza k záveru, že hmotná bieda značí tiež psychické zanedbanie a že fyzické oslabenie znamená i horší psychický stav.