Príčiny kriminality mládeže

V oblasti porúch správania chýba dosiaľ nosná teória, ktorá by vystihla všetky etiologické vzťahy a súvislosti, určujúce vznik delikventného správania a kriminality. Nemôžeme jednoznačne vytypovať ani jednu teóriu, ktorá by plne vystihovala dynamiku príčin kriminality. Súčasné názory na vznik kriminality sa týkajú dvoch základných oblastí: faktorov prostredia a faktorov osobnosti. Usilujú sa nevychádzať striktne z nejakej teórie alebo smeru, ale pragmaticky vedeckými metódami sa usilujú potvrdiť alebo vyvrátiť vplyv niektorých faktorov na vznik kriminality. Často vychádzajú aj zo starších prístupov, prevažuje však jednoznačne multifaktorový prístup ku kriminalite ako zložitému sociálnemu javu.

Za podmienku trestnej činnosti sa považujú najmä situácie (okolnosti), ktoré uľahčujú príčine jej pôsobenia (napr. nezaistený objekt).

Kriminogénne faktory sú rizikové činitele (príčiny alebo podmienky), ktoré vyvolávajú, uľahčujú alebo podporujú páchanie trestných činov. Štablová (1994) ich člení na:

subjektívne: individuálne osobnostné faktory, spočívajúce v psychických a fyzických vlastnostiach v správaní jedinca, v patológií jeho správania,
objektívne: sociálne v užšom zmysle slova (rodina, škola) i v celospoločenskom meradle.

Netík a kol. (1987) definujú tzv. signály deviantnej životnej cesty prejavujúcej sa ešte pred spáchaním samotného deliktu na základe analýzy dát zo životnej histórie skúmaných mladistvých delikventov:

pre obdobie pubescencie (11 - 15 rokov) boli charakteristické kontakty s políciou, záškoláctvo, túlanie, návštevy reštaurácií a konzumácia alkoholu a sústavné fajčenie,
pre obdobie adolescencie (od 15 rokov do spáchania deliktu) túlanie, záškoláctvo, absencie, časté návštevy reštaurácií, prejavená fyzická agresia, kriminálna infekcia v rodine a vo vrstovníckych vzťahoch, „nezodpovedný“ sex, problémy v pracovnej sfére (konflikty, nedisciplinovanosť). Už dva súčasne prítomné signály v danom veku naznačujú podľa autorov zvýšené riziko sociálno-deviantného správania sa v budúcnosti.

Na páchateľa trestných činov sa môžeme pozerať ako na normálneho človeka, ktorý situačne reaguje neprimerane a delikventne, alebo ako na psychicky chorú osobnosť (bludy, depresie, demencia, sexuálne deviácie), intelektovo deficitnú osobnosť, ako na vývojový exces (najmä u mládeže) alebo na osobu, ktorá konala neuvedomele pod vplyvom nekontrolovateľného afektu alebo čisto racionálne s cieľom chladnokrvne získať nejaký prospech (odstrániť osobu, získať majetok). Motívy trestnej činnosti teda spočívajú v individuálnej motivácii každého jednotlivého konania, v celkovom ovplyvnení páchateľa situáciou a osobnosťou obete. Z toho hľadiska je veľmi zložitou otázkou predikcia kriminality, najmä v prípade mládeže, ktorá vykazuje už v detstve poruchy správania.