Inteligentné chovanie: Čím sa líši dobrá inteligencia a slabej?

Hlavný rozdiel sa prejavuje v schopnosti postrehnúť spojitosti a vzájomné vzťahy medzi predmetmi a javmi, medzi rôznymi vlastnosťami. Psychológia bližšie určuje pojem myslenia tým, že poukazuje na odhaľovanie vzťahov a závislostí ako na podstatu tohto procesu. Najinteligentnejšie zviera – šimpanz dokáže postrehnúť súvislosť medzi dvoma súčasne pozorovanými predmetmi a dokáže použiť jeden z nich na získanie druhého, napríklad pritiahnuť si ovocie palicou. Človek postrehne vzdialené a komplikované súvislosti medzi javmi, ktoré si povšimol už skôr, a tými, ktoré práve vidí. Čím je človek inteligentnejší, tým jemnejšie, skrytejšie a neľahko nájditeľné súvislosti dokáže odhaliť. Vidí podobnosť tam, kde iní vidia iba rozdiel, a naopak si všimne dôležitých rozdielov tam, kde iní vidia iba podobnosti. Inteligentnejší človek si povšimne väčší počet súvislostí a rýchlejšie ich objaví. Okrem toho dokáže odlišovať podstatné veci od nepodstatných a podstatným venuje hlavnú pozornosť. To všetko sa v žiadnom prípade nedá povedať o mentálne zaostalých jedincoch. Nízka inteligencia sa prejavuje v tom, že človek obtiažne nachádza súvislosti a ťažko odlišuje nutné súvislosti od náhodnej zhody okolností. Nie je však možné sa domnievať, že inteligentný človek objaví podstatné súvislosti vždy rýchlo a bez akejkoľvek námahy.

Niektoré nachádzajú až po dlhých a usilovných výskumoch. Dôležitým rysom inteligentného myslenia je jeho plastickosť, ktorá sa prejavuje zvlášť výrazne pri riešení obtiažnych problémov. Plastické myslenie nestagnuje na stále rovnakom smere hľadania, na rovnakom predpoklade, na stálom opakovaní rovnakých bezvýsledných pokusov. Inteligentné chovanie je v týchto prípadoch charakterizované neustálou zmenou, snahou preskúšať veľký okruh predpokladov. Menej inteligentný jedinec podlieha za týchto okolností v prevažnej miere rutine a častejšie opakuje tie isté pokusy, ktoré nevedú k cieľu. Počet predpokladov, ktoré chce preskúšať je značne menší, zo svojich chýb sa učí pomalšie.

Za ďalší ukazovateľ miery inteligencie sa často považuje rýchlosť, s ktorou jedinec rieši nové úlohy. Ten, kto za rovnakých podmienok myslí rýchlejšie a samozrejme aj správne, je považovaný za inteligentnejšieho. Aj činiteľ času hrá zvláštnu úlohu pri skúškach inteligencie pomocou testov. Doba určená na riešenie testov je obvykle obmedzená a ten, kto myslí pomalšie, aj keď pracuje bez chyby, vyrieši vo vymeranom čase menej úloh a je hodnotený horšie. O miere inteligencie však svedčí najmä originalita riešenia, ktorá nie je vždy spojená s rýchlosťou. Inteligencia stojí v protiklade k inštinktu a návyku ako šablónovitým formám chovania. Rozbíjanie starých šablón a tvorenie nových riešení, nových štruktúr – a tým aj nových šablón – je hlavnou doménou, a teda i hlavným skúšobným kameňom inteligencie, ktorý je v testoch IQ najčastejšie opomínaný. Veľmi dôležitým prejavom inteligencie je samostatnosť myslenia, ak vedie ku kladným výsledkom a nie je len primitívnym filozofovaním. Samostatné chovanie sa prejavuje tým, že človek sám do seba vidí, formuluje a rieši problémy, a to bez návodu iných, a sám kontroluje správnosť svojho myslenia i názorov iných ľudí. Inteligencia sa prejavuje taktiež v tom, že sa dokáže postaviť proti vplyvu citov, ktoré narušujú správnosť myslenia.

Vynikajúca inteligencia

Pokusy charakterizovať vynikajúcu inteligenciu sú v psychológii založené na výskumoch detí. Je však možné označiť hranicu, ktorá delí priemernú inteligenciu od inteligencie vynikajúcej? Pokus o odpoveď na túto otázku nájdeme v praxi testových skúšok inteligencie. Za základ klasifikácie ľudí podľa miery inteligencie sa v týchto výskumoch berie predovšetkým tzv. kvocient inteligencie – IQ. Pojem kvocient inteligencie je založený na termíne mentálny vek. Z pozorovania vieme, že s pribúdajúcim vekom stúpa inteligencia každého normálneho dieťaťa. Napríklad sedemročné dieťa dokáže vyriešiť také úlohy, ktoré absolútne prekračujú možnosti dieťaťa. Psychológia vypracovala testy, ktoré môže vyriešiť priemerné dieťa daného veku, ale zároveň sú tieto úlohy obtiažne pre väčšinu detí mladších o jeden rok a príliš ľahký pre o rok staršie deti. Ak teda napríklad osemročné deti rozriešia testy určené pre osemročné deti potom ich mentálny vek činí osem rokov, to znamená, že sa rovná jeho veku fyzickému.

Mentálny vek označuje úroveň inteligencie vyjadrenú vekom dieťaťa, keď normálne dieťa túto úroveň dosiahne. W. Stern navrhol,aby sa mentálny vek delil vekom fyzickým, získaný údaj nazval kvocient inteligencie. Ak je napríklad u desaťročného dieťaťa mentálny vek dvanásť rokov, potom je kvocient inteligencie vyjadrený zlomkom 12/10. Tento kvocient sa násobí stoma, takže konečný výsledok činí 120. Podľa stupnice, ktorú používajú psychológovia má asi polovica obyvateľstva kvocient inteligencie priemerný, od 90 do 109, IQ od 120 do 139 označuje vyššiu inteligenciu a kvocient 140 a viac inteligenciu veľmi vysokú. Pojem IQ vyvoláva rôzne pochybnosti a jeho používanie začínajúc trinástym rokom života naráža na závažné obtiaže.