Inteligenciu môžme označiť ako zvláštny súhrn rozumových schopností, ktoré sa pričiňujú o to, že človek môže riešiť nové problémy pomocou myslenia. Komplikovanosť inteligencie sťažuje vytvorenie celkovej charakteristiky jej úrovne u daného jednotlivca – jednotlivé zložky inteligencie bývajú vyvinuté nepomerne. Stáva sa napríklad, že človek s nízkou úrovňou celkovej inteligencie má fenomenálne matematické schopnosti a udivuje okolie tým, ako rýchlo násobí spamäti niekoľkomiestne čísla, čo obvykle nedokážu ani ľudia, ktorí sú považovaní za veľmi inteligentných. Ukázalo sa však, že v praxi je možné a užitočné rozlišovať určité základné rozdiely v úrovni inteligencie. Táto úroveň stúpa od duševnej menejcennosti až ku genialite.

Oligofrénia – nedostatočne rozvinutá inteligencia Asi 1-2% ľudí nikdy nedosiahnu takého minima rozvoja inteligencie, aké sú požadované od normálneho človeka . O týchto ľuďoch sa hovorí, že trpia oligofréniou alebo duševnou zaostalosťou. Príčinou oligofrénie je nesprávna stavba a činnosť mozgu vplyvom najrôznejších činiteľov, ako sú nepravideľnosti vo vývoji plodu, komplikácie pri pôrode, krvácanie do mozgu a iné. Táto nesprávna stavba mozgu sa môže prejaviť rôznym spôsobom, od zmenšenia masy celého mozgu až k zakrpateniu alebo nedostatku jednotlivých častí a k patologickým zmenám nervových buniek. Zvlášť závažný prejav nesprávneho vývoja mozgu predstavuje takzvaná mikrocefália, t. j. neúmerne malé rozmery lebky v pomere k rozmerom tela. Váha mozgu pri mirkrocefálii môže byť dokonca štyrikrát až sedemkrát menšia než váha normálna, čo samozrejme speje k psychickej zaostalosti. Podľa stupňa duševnej zaostalosti delíme oligofrenikov na do troch kategórií, na:

1.idiotov
2.imbecilov
3.debilov

Keďže však existujú veľké individuálne rozdiely, rozlišujeme v každej z týchto kategórií aj ďalšie stupne : ťažký, stredný a slabý.
Idiotizmus je najťažšou formou duševnej zaostalosti vôbec. Ťažký idiot po celý život nedokáže odlíšiť jedlé predmety od nejedlých, nedokáže si osvojiť základné hygienické návyky, je nutné obliekať ho ako nemluvňa, chrániť ho pred najzákladnejšími druhmi nebezpečia. Ťažký idiot sa odlišuje už od narodenia – zdravé novorodeňa po narodení živo reaguje na hlad a dáva ho najavo, ale ťažký idiot nerobí ani to. Nič nedokáže upútať jeho pozornosť. Pri tomto stupni idiocie neprejavuje jedinec ani najzákladnejšie pudové reakcie. Najzákladnejšiu schopnosť učiť sa pozorujeme až u stredného a slabého stupňa ochorenia. Maximum, ktoré je schopný jedinec dokázať pri správnej starostlivosti okolia, je pochopenie veľmi malého počtu výrazov a viet a neobratné používanie slov slovnej zásoby. Idiot dokáže vykonávať nanajvýš najjednoduchšie činnosti, ktoré si nevyžadujú presnosť pohybov – napríklad zametanie, nenaučia sa však napríklad zapínať gombíky na oblečení ani zašňurovať si topánky.
Duševný rozvoj u slabého stupňa idiocie končí najneskôr vo veku šesť až osem rokov, i v dospelosti ostáva úroveň ich inteligencie nižšia ako u normálneho trojročného dieťaťa. Idioti tvoria asi 5% celkového množstva oligofrenikov.

Imbecilita je stredným stupňom zaostalosti. Na rozdiel od idiota sa imbecil naučí ako tak rozprávať, nie je ale schopný osvojiť si základné školské vzdelanie. Ani po niekoľkých rokoch nevie dobre čítať a počítať úlohy predpísané školskými osnovami. Dokáže si nanajvýš zapamätať jednoduchšie poznatky, vynakladá na to však veľké úsilie a nechápe pritom ich dosah. Pamäť imbecilov je všeobecne veľmi slabá, niekedy však pozorujeme rozvoj niektorého druhu mechanickej pamäti - dokážu si napríklad zapamätať melódie, číslice, názvy. Imbecil sa veľmi ťažko sústreďuje, jeho myslenie je v počiatočnej fázy a má neobyčajne konkrétny charakter, vzdialený abstraktnému mysleniu normálneho človeka. Preto tiež nedokážu porovnávať, povšimnúť si súvislosť, využiť svoje skúsenosti, predvídať, kriticky posudzovať, zovšeobecňovať. Sú veľmi sugestívni. Ľahko páchajú zločiny, pričom nevedia, čo robia, alebo podliehajú zlým vplyvom. Dokážu sa orientovať iba v najjednoduchších životných situáciách. Duševný rozvoj imbecilov, meraný testami inteligencie končí v desiatich až dvanástich rokoch a dosahuje úrovne inteligencie troj až sedemročného normálneho dieťaťa. Ich spoločenský vývoj, ktorého kritériom je vykonávať denné praktické činnosti, dosahuje úrovne štvor až deväťročného dieťaťa. Imbecilovia tvoria asi 20% z celkového množstva oligofrenikov.

Debilita je najľahšia a zároveň najrozšírenejšia forma duševnej zaostalosti, ktorá pokrýva asi 75% všetkých prípadov oligofrénie. Jej horná hranica takmer splýva s úrovňou normálnych ľudí. Na rozdiel od imbecilov dokážu debilovia – niekedy, aj keď s väčšou námahou, pričom niekoľkokrát opakujú určitú triedu – ukončiť základnú školu. Zriaďujú sa pre nich zvláštne školy, v ktorých sú vyučovacie metódy prispôsobené ich duševnej úrovni. Rozum týchto ľudí charakterizuje mnoho obmedzení uvedených aj v prípade imbecitlity, aj keď sú to obmedzenia menšieho rozsahu. Taktiež sa ťažko sústreďujú, myslia iba konkrétne, majú zníženú schopnosť chápať a pozorovať vzťahy a súvislosti, znalosti si osvojujú mechanicky, bez pochopenia. Ich mozog pracuje lenivo a iba pod nátlakom vychovávateľov, a to tiež len za predpokladu, že aj jedinec vynakladá veľké úsilie. Sú schopní aj elementárnej abstrakcie, ich závery sú však nepresné a v novej situácii nedokážu svoje vedomosti využiť. Pri riešení zložitej úlohy je schopný opakovať stále len tie isté pokusy – oveľa vytrvalejšie ako normálny človek - , aj keď neprinášajú pokusy očakávaný výsledok, myslia teda málo plasticky, sú zbavený fantázie a všestrannosti. Aj napriek tomu si vie poradiť v najjednoduchších životných situáciách za priaznivých okolností sa dokáže naučiť jednoduché zárobkové činnosti a postarať sa o seba. Nehodí sa však na prácu vyžadujúcu veľkú mieru samostatnosti. V testoch inteligencie dosahujú úroveň osem až dvanásťročného dieťaťa, zatiaľ čo ich spoločenská vyspelosť môže dosiahnuť úrovne osemnásťročného človeka.

Inteligentné chovanie: Čím sa líši dobrá inteligencia a slabej?

Hlavný rozdiel sa prejavuje v schopnosti postrehnúť spojitosti a vzájomné vzťahy medzi predmetmi a javmi, medzi rôznymi vlastnosťami. Psychológia bližšie určuje pojem myslenia tým, že poukazuje na odhaľovanie vzťahov a závislostí ako na podstatu tohto procesu. Najinteligentnejšie zviera – šimpanz dokáže postrehnúť súvislosť medzi dvoma súčasne pozorovanými predmetmi a dokáže použiť jeden z nich na získanie druhého, napríklad pritiahnuť si ovocie palicou. Človek postrehne vzdialené a komplikované súvislosti medzi javmi, ktoré si povšimol už skôr, a tými, ktoré práve vidí. Čím je človek inteligentnejší, tým jemnejšie, skrytejšie a neľahko nájditeľné súvislosti dokáže odhaliť. Vidí podobnosť tam, kde iní vidia iba rozdiel, a naopak si všimne dôležitých rozdielov tam, kde iní vidia iba podobnosti. Inteligentnejší človek si povšimne väčší počet súvislostí a rýchlejšie ich objaví. Okrem toho dokáže odlišovať podstatné veci od nepodstatných a podstatným venuje hlavnú pozornosť. To všetko sa v žiadnom prípade nedá povedať o mentálne zaostalých jedincoch. Nízka inteligencia sa prejavuje v tom, že človek obtiažne nachádza súvislosti a ťažko odlišuje nutné súvislosti od náhodnej zhody okolností. Nie je však možné sa domnievať, že inteligentný človek objaví podstatné súvislosti vždy rýchlo a bez akejkoľvek námahy.

Niektoré nachádzajú až po dlhých a usilovných výskumoch. Dôležitým rysom inteligentného myslenia je jeho plastickosť, ktorá sa prejavuje zvlášť výrazne pri riešení obtiažnych problémov. Plastické myslenie nestagnuje na stále rovnakom smere hľadania, na rovnakom predpoklade, na stálom opakovaní rovnakých bezvýsledných pokusov. Inteligentné chovanie je v týchto prípadoch charakterizované neustálou zmenou, snahou preskúšať veľký okruh predpokladov. Menej inteligentný jedinec podlieha za týchto okolností v prevažnej miere rutine a častejšie opakuje tie isté pokusy, ktoré nevedú k cieľu. Počet predpokladov, ktoré chce preskúšať je značne menší, zo svojich chýb sa učí pomalšie.

Za ďalší ukazovateľ miery inteligencie sa často považuje rýchlosť, s ktorou jedinec rieši nové úlohy. Ten, kto za rovnakých podmienok myslí rýchlejšie a samozrejme aj správne, je považovaný za inteligentnejšieho. Aj činiteľ času hrá zvláštnu úlohu pri skúškach inteligencie pomocou testov. Doba určená na riešenie testov je obvykle obmedzená a ten, kto myslí pomalšie, aj keď pracuje bez chyby, vyrieši vo vymeranom čase menej úloh a je hodnotený horšie. O miere inteligencie však svedčí najmä originalita riešenia, ktorá nie je vždy spojená s rýchlosťou. Inteligencia stojí v protiklade k inštinktu a návyku ako šablónovitým formám chovania. Rozbíjanie starých šablón a tvorenie nových riešení, nových štruktúr – a tým aj nových šablón – je hlavnou doménou, a teda i hlavným skúšobným kameňom inteligencie, ktorý je v testoch IQ najčastejšie opomínaný. Veľmi dôležitým prejavom inteligencie je samostatnosť myslenia, ak vedie ku kladným výsledkom a nie je len primitívnym filozofovaním. Samostatné chovanie sa prejavuje tým, že človek sám do seba vidí, formuluje a rieši problémy, a to bez návodu iných, a sám kontroluje správnosť svojho myslenia i názorov iných ľudí. Inteligencia sa prejavuje taktiež v tom, že sa dokáže postaviť proti vplyvu citov, ktoré narušujú správnosť myslenia.

Vynikajúca inteligencia

Pokusy charakterizovať vynikajúcu inteligenciu sú v psychológii založené na výskumoch detí. Je však možné označiť hranicu, ktorá delí priemernú inteligenciu od inteligencie vynikajúcej? Pokus o odpoveď na túto otázku nájdeme v praxi testových skúšok inteligencie. Za základ klasifikácie ľudí podľa miery inteligencie sa v týchto výskumoch berie predovšetkým tzv. kvocient inteligencie – IQ. Pojem kvocient inteligencie je založený na termíne mentálny vek. Z pozorovania vieme, že s pribúdajúcim vekom stúpa inteligencia každého normálneho dieťaťa. Napríklad sedemročné dieťa dokáže vyriešiť také úlohy, ktoré absolútne prekračujú možnosti dieťaťa. Psychológia vypracovala testy, ktoré môže vyriešiť priemerné dieťa daného veku, ale zároveň sú tieto úlohy obtiažne pre väčšinu detí mladších o jeden rok a príliš ľahký pre o rok staršie deti. Ak teda napríklad osemročné deti rozriešia testy určené pre osemročné deti potom ich mentálny vek činí osem rokov, to znamená, že sa rovná jeho veku fyzickému.

Mentálny vek označuje úroveň inteligencie vyjadrenú vekom dieťaťa, keď normálne dieťa túto úroveň dosiahne. W. Stern navrhol,aby sa mentálny vek delil vekom fyzickým, získaný údaj nazval kvocient inteligencie. Ak je napríklad u desaťročného dieťaťa mentálny vek dvanásť rokov, potom je kvocient inteligencie vyjadrený zlomkom 12/10. Tento kvocient sa násobí stoma, takže konečný výsledok činí 120. Podľa stupnice, ktorú používajú psychológovia má asi polovica obyvateľstva kvocient inteligencie priemerný, od 90 do 109, IQ od 120 do 139 označuje vyššiu inteligenciu a kvocient 140 a viac inteligenciu veľmi vysokú. Pojem IQ vyvoláva rôzne pochybnosti a jeho používanie začínajúc trinástym rokom života naráža na závažné obtiaže.
Pojem IQ sa stal základom klasifikácie v masových výskumoch detí s vynikajúcou inteligenciou. Tieto výskumy uskutočnil medzi prvými psychológ Terman v roku 1921, výskum podstúpilo 1528 detí s kvocientom inteligencie od 130 do 200. Ich duševný vývoj značne prevýšil ich vrstovníkov. Ich nápadnou vlastnosťou je rýchle chápanie, nenásytná zvedavosť, dobrá pamäť, bohatý slovník. Majú všestranné a spontánne záujmy. Zhromažďujú si početné zbierky. Takmer polovica sa ich naučila čítať pred vstupom do školy, z toho aspoň 20% pred ukončením piateho roku života, 6% pred štvrtým rokom života a 1,6% vo veku necelých troch rokov. Jedno dievča vo veku 25 mesiacov preukázalo v príslušnom teste znalosť čítania takmer tak veľkú, akú má priemerný žiak po skončení prvej triedy.

Deti s vynikajúcou inteligenciou čítajú viac a pritom sú to aj knihy značne hodnotnejšie než deti priemerne inteligentné, niektoré medzi šiestym a trinástym rokom venujú čítaniu dvadsať i viac hodín týždenne. Tu je príklad nadpriemernej aktivity a intelektuálnej samostatnosti dieťaťa s vynikajúcou inteligenciou, ktorú popísal psychológ Lejtes: Erik V., narodený v roku 1937 , vyrástol vo veľmi stiesnených pomeroch. Keď mal rok a pol, stal sa jeho otec, inžinier elektrotechnik úplným invalidom. Ochorel na ataxiu, čo je porucha koordinácie činnosti rôznych skupín svalov, takže nemohol chodiť a mal porušenú schopnosť reči, veľmi ťažko mu rozumeli i jeho najbližší príbuzný.

Keď mal Erik štyri roky, vypukla vojna. Celá rodina bola evakuovaná a matka – tiež inžinierka začala pracovať ako učiteľka. Musela sa starať o manžela, jeho matku, o Erika a neskôr aj o dcéru. Erik bol slabé a nervózne dieťa. Rozprávať začal v rovnakom veku ako ostatné deti. Keď mal štyri roky, začal brať súkromné hodiny, ktoré mu dávala matka u nich doma. V piatich rokoch sa začal z vlastnej iniciatívy – a dokonca proti vôli príslušníkov domácnosti – učiť čítať, písať a počítať. Prejavoval pritom veľkú energiu. Prosil, aby mu ukázali jednotlivé písmená, a plakal, keď sa nemohol dočkať vysvetlenia. Keď sa naučil abecedu, vyhľadával si v knihách a novinách písmená a vyslovoval ich názvy. Rýchlo sa naučil čítať a písať a doslova hltal knihy. Rovnako sa naučil aj počítať. Matematika sa stala jeho koníčkom. V siedmych rokoch ovládal podľa učebnice základy algebry. Neskôr zostavoval podľa učebníc desiatky fyzikálnych a matematických tabuliek. Keď nemal čo robiť, vypracovával pre vlastnú zábavu také úlohy, ako napríklad prevádzanie obyčajných zlomkov s presnosťou do dvadsiatich miest po desatinnej čiare, umocňovanie, napríklad 264 bez použitia logaritmov – ktoré prirodzene poznal - , použitím násobenia, pretože ho to dlhšie zamestnávalo.

V predškolskom veku už poznal základy gramatiky. Taktiež v tomto obore sa vyznačoval neobvyklou aktivitou. S veľkým záujmom a z vlastnej vôle sa zaoberal tým, čo iné deti robia iba z donútenia – určoval pády podstatných mien. Pokúšal sa napísať učebnicu gramatiky. Neskôr sa okrem matematických záľub venoval aj lingvistickým úlohám. Začal tvoriť umelý jazyk tým, že nahradzoval znelé spoluhlásky neznelými, koncovky predponami a naopak. Keď mal deväť rokov, zaoberal sa istú dobu zostavovaním zoznamu slov, ktoré spolu nejako významovo súviseli, tieto zoznami stále prepisoval a dopĺňal. O rok neskôr prečítal fantastický román o ceste na neznámu planétu. Toto čítanie mu dalo impulz k novej záľube – vytvoril niekoľko jazykov obyvateľov planéty, napísal ich zemepis a dejiny. Okolie sa práve snažilo o zbrzdenie Erikovej aktivity. Duševná práca bola pre toto dieťa milšia ako hračky, nemohol sa bez nej zaobísť, bola pre neho úplne nepostrádateľná. Z Termanových výskumov vyplýva, že deti s vynikajúcou inteligenciou sa zaujímajú viac ako iné deti o abstraktné predmety. To však neznamená, že by ich nebavili obvyklé činnosti, hry, šport.

Nie je pravda, že tieto deti sú slabšie vyvinuté telesne alebo charakterovo. Terman však zdôrazňoval, že medzi deťmi s vynikajúcou inteligenciou sú veľké individuálne rozdiely, takže obecná charakteristika sa nehodí na všetky prípady. Vyskytujú sa medzi nimi aj deti fyzicky slabé alebo nedostatočne pripravené k životu v spoločnosti. Životopisy slávnych ľudí často obsahujú údaje, ktoré potvrdzujú práve uvedenú všeobecnú charakteristiku inteligencie. Napríklad matematik Gauss udivoval už ako dieťa okolie svojimi matematickými schopnosťami a už v školskom veku čítal New-tonove práce. Sú však známe aj prípady, kedy vynikajúco inteligentný človek neprejavoval takéto vlastnosti zázračného dieťaťa.

Genialita ako geniálnych označoval Terman ľudí, ktorí v testoch dosiahli vyššie IQ ako 140. Jeho pokus sa nestretával s uznaním, pretože kritériom geniality sú aj tvorivé diela, a nie len prejavy formálnej schopnosti riešiť cesty. Genialita je najvyšší stupeň tvorivej schopnosti. Geniálni sú ľudia, ktorých tvorba má pre spoločnosť úplne výnimočný, historický význam. Génius obvykle zahajuje vo svojom obore novú epochu. Základným kritériom geniality je spoločenská hodnota diel, ktoré daný človek vytvoril. Ako geniálnych teda môžme označiť len tých ľudí, ktorí vynikajú ako zvláštnymi vlastnosťami rozumu, tak i charakteru.
Kvocient inteligencie
•menej ako 20 idioti
•20 – 49 imbecilita
•50 – 69 debilita
•70 – 79 hranica medzi rozumovou zaostalosťou a normou
•80 – 89 inteligencia podpriemerná
•90 – 109 priemerná inteligencia
•110 – 119 inteligencia nadpriemerná
•120 – 139 vysoko nadpriemerná inteligencia
•140 a viac genialita

Riešenie problémov

Schopnosť riešiť problémy je jedným zo základných prejavov inteligencie.
Fázy procesu riešenia problémov v procese riešenia problémov môžeme rozlíšiť množstvo fáz a typických činností. Ďalej sú pre každú fázu typické určité základné charakteristiky. V určitých prípadoch, keď napríklad problém je ľahký alebo daná osoba nedbá o skontrolovanie výsledku, nemusia niektoré z uvedených činností, alebo dokonca fáz vôbec nastať.

•Fáza objavenia problému - začiatok procesu je objavenie problému. Môže ju pred danú osobu postaviť niekto iný alebo si ho môže povšimnúť sama. V tejto fáze si človek uvedomuje problém ako určitú príťaž, ktorú treba prekonať. Musí samozrejme existovať príslušná motivácia, ktorá by povzbudzovala k prekonaniu ťažkosti. Inak človek problém automaticky obíde. Ak nie je problém príliš jednoduchý, je v tejto fázy treba určité úsilie k pochopeniu problému.
•Fáza riešenia problému v tejto fázy pozorujeme najprv určité prípravné činnosti, ako je napríklad rozbor známych údajov, rozdelenie problémov na niekoľko drobnejších a sformulovanie ďalších, pomocných otázok. Človek si pripomína, čo o danom probléme vie, a v prípade potreby vyhľadáva chýbajúce informácie a pomôcky. Tieto prostriedky patria niekedy k zložitému arzenálu prostriedkov a metód postupu známych v danom obore. Hlavným obsahom tejto fázy je hľadanie riešení, ktoré môžu mať formu praktických, bezprostredných manipulácií, alebo pokusov uskutočňovaných v mysli. Medzi týmito pokusmi zastáva zvláštne miesto na vytváranie tzv. domnienok. Ak prvý pokus nevedie k riešeniu, vytvára si človek ďalšie domnienky a snaží sa o ďalšie pokusy smerujúce k potvrdeniu domnienok alebo snažiace sa o náhodné vyriešenie problémov.
•Fáza nájdenia riešenia alebo zistenia neúspechu úsilie je konečne korunované úspechom, ktorý znamená odstránenie problémov a vyvoláva pocit spokojnosti. Niekedy sa po sérii činností smerujúcich k vyriešeniu problému objaví správny nápad úplne náhle, doslova vo forme osvietenia. V prípade neúspechu a zanechania ďalších pokusov vznikajú nepríjemné pocity, ktoré majú vplyv na ďalšiu činnosť danej osoby.
•Fáza konečnej kontroly a poslednej úpravy riešenia obvyklú kontrolu vznikajúcich domnienok počítame do druhej fáze, fáze riešenia problému. Štvrtá fáza zahrňuje naproti tomu činnosť smerujúcu k dodatočnému preskú-šaniu správnosti riešenia alebo k jeho dokončeniu v podrobnostiach. Posledná úprava riešenia problému závisí na druhu problému, na podmienkach, za ktorých k riešeniu dochádza, a taktiež záleží na osobných vlastnostiach dané-ho človeka. Tieto vlastnosti sa prejavujú už v tej fázy, keď sa človek s problémom prvýkrát stretne.

Umenie využívať informácie a doplňovať ich jedným z predpokladov správneho riešenia problémov je prejavovanie dostatočnej intenzity a účelnej poznávacej aktivity vo fáze, keď sa zoznamujeme s úlohou. Často vyplývajú chyby a problémy proste z toho, že človek zvyknutý na nedbalú prácu sa príliš nenamáha, aby dobre poznal podmienky úlohy. Môže sa to zdať divné, ale je fakt, že schopní žiaci vynakladajú na pochopenie matematickej úlohy často väčšie úsilie ako žiaci neschopní. Ako vyplýva z mnohých štúdií čítajú mnohí slabí žiaci tieto úlohy nepozorne, iba jedenkrát, a niektorí si nepovšimnú ani čiarok vo vete, čo niekedy vedie k nezrozumiteľnosti úlohy. Často ešte poriadne nevedia o čo ide a začnú skúšať počítať úlohy doslova naslepo. Naproti tomu pre schopných žiakov je typické, že čítajú text niekoľkokrát za sebou a zamýšľajú sa nad každým slovom a nad každým číselným údajom.

Starostlivo sa zoznámiť s údajmi samozrejme nie je to isté ako ich správne využiť. Je známe, že čím viac informácií o určitom probléme máme k dispozícii, o to ľahšie ho môžme vyriešiť. Preto umenie myslieť záleží okrem iného od schopnosti riešiť úlohy i vtedy, ak máme po ruke malý počet informácií. Škola navyká žiakov skôr na zjednodušené úlohy, pri ktorých nielenže dostá-vame správne a bezo zvyšku formulované úlohy, ale i všetky potrebné údaje. V živote však často narazíme na situácie, kedy buď je problém stavaný nesprávne, alebo je ešte len treba získať potrebné údaje. Iným aspektom schopnosti správne využívať informácie je nutnosť uvedomiť si, že konečné informácie nemusia byť vždy pravdivé. K nesprávnym informáciám sa potom pridajú omyly, neschopnosť, subjektivizmus, technické nedostatky a i. Preto kritickosť k výstupným údajom a voči informáciám z druhej ruky tvorí jedno z kritérií schopnosti využívať nazhromaždené poznatky.
Hlavné myšlienkové činnosti pri procese riešenia proces riešenia prebieha rôznym spôsobom v závislosti na druhu zložitosti úlohy. Tieto spôsoby majú bohatú stupnicu odtieňov, keď na jednej strane sú chaotické pokusy podnikané bez pochopenia úlohy a na druhej strane plánovitý prístup riadenia premyslenými domnienkami, ktoré sústavne znižujú okruh hľadania. Každé riešenie sa skladá z menšej alebo väčšej série činností, ktoré môžu mať formu manipulácií a pokusov uskutočňovaných priamo s predmetmi, alebo formou myšlienkových pochodov závisiacich na operovaní predstavami predmetu, symbolmi a pojmami. Hlavné myšlienkové pochody, ktoré sú na sebe vzájomne závislé a prelínajú sa:

•Analýza alebo rozbor je delenie zložitého celku na jednotlivé časti a rozlišovanie jednotlivých vlastností. Predmetom analýzy môže byť ako bezprostredne pozorovaná skutočnosť, tak i odťažitý problém. Jednou z foriem, ktorá sa vyskytuje v procese myslenia pojmami, je oddeľovanie určitého rysu zložitého celku prebiehajúceho v mysli, pričom ostatné rysy sú ponechané stranou
•Syntéza alebo spojovanie jednotlivých častí a vlastností do určitých celkov, prebiehajúce v mysli. Syntéza je protikladom analýzy.

Ako správne zamerať naše úsilie pri riešení problému ak máme nejaký problém, musíme mať určité skúsenosti – okrem iného vo forme informácií a schém myslenia a jednania. Stáva sa však, že aj napriek starostlivej príprave nie je človek schopný rozriešiť problém, ktorý sa mu postaví do cesty. Nestačí mať totiž len skúsenosti, zvlášť dôležitým činiteľom je nájdenie správneho smeru riešenia. Keby sme chceli použiť zjednodušenú analógiu, mohli by sme povedať, že tak ako sa pri hľadaní strateného predmetu niekedy vzďaľujeme od správneho miesta a nehľadáme tam, kde by ho bolo možné nájsť, tak pri riešení problémov sa niekedy uberáme smerom, ktorý nás nemôže priviesť k cieľu. Voľba správneho alebo chybného smeru riešenia naskrze nie je náhodná, ale je definovaná radom činiteľov, ktorí môžeme niekedy ľahko, niekedy ťažšie určiť.

Kladné a záporné pôsobenie návyku pri riešení problémov riešenie úloh nám prináša nielen znalosti a metódy vhodné na riešenie iných problémov, ale opakovaním podobných úloh sa vytvárajú aj isté návyky. Návyk je schopnosť reagovať na určitý typ podnetu určitým spôsobom. Ak teda človek rieši už po tisíci raz rovnaký matematický príklad, netreba nad ním uvažovať, ale mechanicky, na základe vypestovaného návyku dôjsť k záveru. Návyk prináša teda do procesu riešenia problému prvok automatizmu, ktorý zrýchľuje prácu a znižuje mieru úsilia, ktorú potrebujeme pri riešení. Má však tiež zápornú stránku. Môže viesť k tomu, že sa používa rovnaký vzor aj v prípade, kedy by bolo možné vyriešiť problém iným, značne jednoduchším spôsobom.

Ak napríklad niekto určitú dobu delí niekoľkomiestne čísla písomne, potom sa môže stať, že ak narazí na dve zaokrúhlené čísla, ktoré je možné vydeliť ľahko aj spamäti, ale podľahne tendencii napísať ich napriek tomu na papier a deliť ich obvyklým spôsobom. Značne horšia je však situácia, ak sa pod vplyvom návyku snažíme použiť tento vzor na vyriešenie úlohy, ktorá vyžaduje úplne iný spôsob riešenia. Potom to môže smerovať k chybám alebo môže byť riešenie úlohy značne sťažené. V situáciách v ktorých využívame presne vymedzené vzory, je ľahké zistiť, čo je príčinou problémov alebo chýb. Pri riešení nového problému podliehame niekedy vplyvu takých návykov, ktoré až neobyčajne sťažujú, alebo znemožňujú nájsť riešenie a zároveň nemajú formu presne vymedzeného vzoru. Tieto návyky si však často ani neuvedomujeme. Tu sú niektoré návyky, ktoré nás môžu presvedčiť o ich existencii.

•1. Úloha máme náhrdelník zložený z bielych a čiernych korálok, ktoré sa striedajú. Striedanie je na jednom mieste porušené tým, že sú vedľa seba čierne korálky. Za úlohu máme odstrániť túto nepravidelnosť, aby striedanie bolo úplne pravidelné. Nesmieme však ani rozviazať alebo prestrihnúť niť, ani premaľovať korálky.

•2. Úloha máme štyri body zostavené do štvorca. Všetkými týmito bodmi máme viesť tri rovné čiary, pričom nesmieme zdvihnúť ceruzku z papieru a musíme sa vrátiť do pôvodného bodu. Nesmieme sa vracať po čiare, ktorú sme už nakreslili.

Prečo riešenie podobných úloh naráža obvykle na veľké problémy a prečo vyriešenie sa zdá potom veľmi ľahké? Ako by sme napríklad riešili úlohu 2. Tu je desať náčrtov, ktoré za desať minút nakreslila študentka, ktorá úlohu nevyriešila:

Čoho si hneď povšimneme u týchto náčrtov, ktoré i u iných osôb vyzerajú zväčša podobne? Priamo bije do očí, že sa niekoľkokrát opakujú rovnaké náčrty. Kreslené čiary nikdy neprekračujú hranice štvorca označeného štyrmi vstupnými bodmi, ktoré treba spojiť.
Nie je teda nič divné na tom, že snaha nepriniesla výsledok, pretože riešenie je možné iba vtedy, ak opustíme štvorec a opíšeme nad štyrmi bodmi trojuholník. Keď osobám, ktoré si márne lámali hlavu nad touto úlohou, ukážu správnu odpoveď je často počuť námietku, že nevedeli, že je možné vychádzať za hranice štvorca. Príčinou týchto problémov je bezpochybne zvyk spojovať body najkratšou cestou a začínať čiaru práve v danom bode. Každý, kto sa samostatne snažil vyriešiť uvedené úlohy, ľahko pochopí, že k riešeniu nového problému často pristupujeme – bez toho, že by sme si to uvedomili – s nejakým ďalším predpokladom alebo navyknutým stereotypom. Tým si zvolíme nesprávny smer a neobyčajne si sťažíme možnosť správneho riešenia. Osoby, ktoré uskutočňujú prvú úlohy často neprídu na to korále rozbiť, a to len preto lebo v podobných situáciách nie sme na takéto riešenie zvyknutý.

Riešenie problémov a city problémy nerieši izolovaný intelekt, ale živý človek, ktorý podlieha vo svojej činnosti početným motívom a citom. Ich vplyv môže byť ako záporný, tak aj kladný. Iba človek, poháňaný nejakou snahou po poznaní alebo umeleckým úsilím, ctižiadosťou alebo túžbou po zisku dokáže plne aktivizovať mozog, vytrvať v premáhaní všetkých ťažkostí a vyriešiť i tie najťažšie problémy. Tieto činitele sa nevyznačujú len kladnou hnacou silou, ale skrývajú tiež početné nebezpečia. Je známe, že pod vplyvom citov sme schopní bez akýchkoľvek racionálnych dôvodov uznať za pravdu to, čo si neprajeme alebo čoho sa bojíme. Stávame sa menej kritickými voči posudzovaniu blízkych osôb a máme predsudky, pokiaľ ide o posudzovanie nepriateľmi. Ako láska, tak aj nenávisť môžu človeka zaslepiť a diktovať mu úplne nesprávne posudky a rozhodnutia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk