Inteligenciu môžme označiť ako zvláštny súhrn rozumových schopností, ktoré sa pričiňujú o to, že človek môže riešiť nové problémy pomocou myslenia. Komplikovanosť inteligencie sťažuje vytvorenie celkovej charakteristiky jej úrovne u daného jednotlivca – jednotlivé zložky inteligencie bývajú vyvinuté nepomerne. Stáva sa napríklad, že človek s nízkou úrovňou celkovej inteligencie má fenomenálne matematické schopnosti a udivuje okolie tým, ako rýchlo násobí spamäti niekoľkomiestne čísla, čo obvykle nedokážu ani ľudia, ktorí sú považovaní za veľmi inteligentných. Ukázalo sa však, že v praxi je možné a užitočné rozlišovať určité základné rozdiely v úrovni inteligencie. Táto úroveň stúpa od duševnej menejcennosti až ku genialite.

Oligofrénia – nedostatočne rozvinutá inteligencia Asi 1-2% ľudí nikdy nedosiahnu takého minima rozvoja inteligencie, aké sú požadované od normálneho človeka . O týchto ľuďoch sa hovorí, že trpia oligofréniou alebo duševnou zaostalosťou. Príčinou oligofrénie je nesprávna stavba a činnosť mozgu vplyvom najrôznejších činiteľov, ako sú nepravideľnosti vo vývoji plodu, komplikácie pri pôrode, krvácanie do mozgu a iné. Táto nesprávna stavba mozgu sa môže prejaviť rôznym spôsobom, od zmenšenia masy celého mozgu až k zakrpateniu alebo nedostatku jednotlivých častí a k patologickým zmenám nervových buniek. Zvlášť závažný prejav nesprávneho vývoja mozgu predstavuje takzvaná mikrocefália, t. j. neúmerne malé rozmery lebky v pomere k rozmerom tela. Váha mozgu pri mirkrocefálii môže byť dokonca štyrikrát až sedemkrát menšia než váha normálna, čo samozrejme speje k psychickej zaostalosti. Podľa stupňa duševnej zaostalosti delíme oligofrenikov na do troch kategórií, na:

1.idiotov
2.imbecilov
3.debilov

Keďže však existujú veľké individuálne rozdiely, rozlišujeme v každej z týchto kategórií aj ďalšie stupne : ťažký, stredný a slabý.
Idiotizmus je najťažšou formou duševnej zaostalosti vôbec. Ťažký idiot po celý život nedokáže odlíšiť jedlé predmety od nejedlých, nedokáže si osvojiť základné hygienické návyky, je nutné obliekať ho ako nemluvňa, chrániť ho pred najzákladnejšími druhmi nebezpečia. Ťažký idiot sa odlišuje už od narodenia – zdravé novorodeňa po narodení živo reaguje na hlad a dáva ho najavo, ale ťažký idiot nerobí ani to. Nič nedokáže upútať jeho pozornosť. Pri tomto stupni idiocie neprejavuje jedinec ani najzákladnejšie pudové reakcie. Najzákladnejšiu schopnosť učiť sa pozorujeme až u stredného a slabého stupňa ochorenia. Maximum, ktoré je schopný jedinec dokázať pri správnej starostlivosti okolia, je pochopenie veľmi malého počtu výrazov a viet a neobratné používanie slov slovnej zásoby. Idiot dokáže vykonávať nanajvýš najjednoduchšie činnosti, ktoré si nevyžadujú presnosť pohybov – napríklad zametanie, nenaučia sa však napríklad zapínať gombíky na oblečení ani zašňurovať si topánky.
Duševný rozvoj u slabého stupňa idiocie končí najneskôr vo veku šesť až osem rokov, i v dospelosti ostáva úroveň ich inteligencie nižšia ako u normálneho trojročného dieťaťa. Idioti tvoria asi 5% celkového množstva oligofrenikov.

Imbecilita je stredným stupňom zaostalosti. Na rozdiel od idiota sa imbecil naučí ako tak rozprávať, nie je ale schopný osvojiť si základné školské vzdelanie. Ani po niekoľkých rokoch nevie dobre čítať a počítať úlohy predpísané školskými osnovami. Dokáže si nanajvýš zapamätať jednoduchšie poznatky, vynakladá na to však veľké úsilie a nechápe pritom ich dosah. Pamäť imbecilov je všeobecne veľmi slabá, niekedy však pozorujeme rozvoj niektorého druhu mechanickej pamäti - dokážu si napríklad zapamätať melódie, číslice, názvy. Imbecil sa veľmi ťažko sústreďuje, jeho myslenie je v počiatočnej fázy a má neobyčajne konkrétny charakter, vzdialený abstraktnému mysleniu normálneho človeka. Preto tiež nedokážu porovnávať, povšimnúť si súvislosť, využiť svoje skúsenosti, predvídať, kriticky posudzovať, zovšeobecňovať. Sú veľmi sugestívni. Ľahko páchajú zločiny, pričom nevedia, čo robia, alebo podliehajú zlým vplyvom. Dokážu sa orientovať iba v najjednoduchších životných situáciách. Duševný rozvoj imbecilov, meraný testami inteligencie končí v desiatich až dvanástich rokoch a dosahuje úrovne inteligencie troj až sedemročného normálneho dieťaťa. Ich spoločenský vývoj, ktorého kritériom je vykonávať denné praktické činnosti, dosahuje úrovne štvor až deväťročného dieťaťa. Imbecilovia tvoria asi 20% z celkového množstva oligofrenikov.

Debilita je najľahšia a zároveň najrozšírenejšia forma duševnej zaostalosti, ktorá pokrýva asi 75% všetkých prípadov oligofrénie. Jej horná hranica takmer splýva s úrovňou normálnych ľudí. Na rozdiel od imbecilov dokážu debilovia – niekedy, aj keď s väčšou námahou, pričom niekoľkokrát opakujú určitú triedu – ukončiť základnú školu. Zriaďujú sa pre nich zvláštne školy, v ktorých sú vyučovacie metódy prispôsobené ich duševnej úrovni. Rozum týchto ľudí charakterizuje mnoho obmedzení uvedených aj v prípade imbecitlity, aj keď sú to obmedzenia menšieho rozsahu. Taktiež sa ťažko sústreďujú, myslia iba konkrétne, majú zníženú schopnosť chápať a pozorovať vzťahy a súvislosti, znalosti si osvojujú mechanicky, bez pochopenia. Ich mozog pracuje lenivo a iba pod nátlakom vychovávateľov, a to tiež len za predpokladu, že aj jedinec vynakladá veľké úsilie. Sú schopní aj elementárnej abstrakcie, ich závery sú však nepresné a v novej situácii nedokážu svoje vedomosti využiť. Pri riešení zložitej úlohy je schopný opakovať stále len tie isté pokusy – oveľa vytrvalejšie ako normálny človek - , aj keď neprinášajú pokusy očakávaný výsledok, myslia teda málo plasticky, sú zbavený fantázie a všestrannosti. Aj napriek tomu si vie poradiť v najjednoduchších životných situáciách za priaznivých okolností sa dokáže naučiť jednoduché zárobkové činnosti a postarať sa o seba. Nehodí sa však na prácu vyžadujúcu veľkú mieru samostatnosti. V testoch inteligencie dosahujú úroveň osem až dvanásťročného dieťaťa, zatiaľ čo ich spoločenská vyspelosť môže dosiahnuť úrovne osemnásťročného človeka.