Kauzalita

Teraz niekoľko slov ku kauzalite, ktorá sa zdá byť vhodným nástrojom na vysvetlenie Boha ako prvej príčiny.

Aristoteles rozlišoval štyri príčiny: formálnu, materiálnu, účinnú a finálnu. Pozrime sa bližšie na účinnú. Účinná príčina je bytie, ktoré svojou činnosťou pôsobí vznik iného bytia. Bežný, každodenný život nás presvedčí o zákone kauzality, príčinnosti. Máme
vedomie takých činností, ktorých účinky zostávajú v nás samých (vnímanie, rozhodovanie, myslenie) -to je imanentná činnosť. Aj my sme teda činiteľmi, príčinami a výsledkami našej činnosti sú účinky. V každej činnosti môžeme vidieť príčinu a účinok.

Podľa Jiřího Fuchsa môžeme rozlíšiť tri roviny kauzality:
1) v elementárnej rovine ide o samostatné konštatovanie kauzálnej relácie. Ide o to, že zmysel vidieť skutočnosť v termínoch príčiny a účinku.
2) v strednej rovine sa záujem sústreďuje na špeciálne poznanie špecifických príčin a ich pravidelných účinkoch. Ide o to, či sa môžeme spoliehať, že určitá špecifická príčina bude mať za určitých podmienok vždy tie isté účinky. Je to rovina všeobecnej zákonitosti pôsobenia určitých príčin.
3) v najvyššej rovine sa rieši ontologický problém princípu kauzality - či to, čo vzniklo, musí mať príčinu. Tento najvšeobecnejší problém kauzality nezahrňuje konkrétne príčiny a účinky, ale sa sústreďuje na nutný vzťah, na všeobecnú väzbu účinku na príčinu. V tejto rovine sa nachádza dokazovanie existencie Boha.(hľadáme príčinu čo je za tým všetkým)

Najväčším odporcom kauzality je D. Hume. Aby sme mohli hovoriť o kauzalite, musíme vychádzať zo skúsenosti. Máme skúsenosť z pôsobenia telies. Lenže táto skúsenosť je minulá. Na základe čoho očakávame, že aj v budúcnosti dosiahneme také isté pôsobenie telies? Doterajšia skúsenosť nestačí na to, aby sme mali istotu o budúcich javoch. Tento postoj sa volá ,,neúplná indukcia". Podľa neho spojenie príčin a účinku je len zvykom. Keď pozorujeme nejaký jav, ktorý má vždy ten istý výsledok, aj pri novom pozorovaní budeme očakávať ten istý výsledok. Ide o zvyk. Podľa neho spojenie príčin a účinku je len zvykom. Keď pozorujeme nejaký jav, ktorý má vždy ten istý výsledok, aj pri novom pozorovaní budeme očakávať ten istý výsledok. Ide o zvyk. Podľa tento princíp nie je možné zovšeobecniť. Ale ak si všimnete jeho úvahu o zvyku, zistíte, že je postavená do strednej roviny problému kauzality. Tým pádom sa nedotýka problému kauzality na najvyššej rovine, na ktorej je možné klasické dokazovanie existencie Boha a ktoré bližšie uvidíme pri druhej tomášovej ceste.

Päť ciest k Bohu podľa sv. Tomáša

Evidencia Boha nie je bezprostredne evidentná, pretože ju netušíme. Jediný spôsob bezprostrednej evidencie by bola intuícia. Nemôžeme mať intuíciu o Bohu, pretože to by sme museli poznať jeho esenciu, jeho bytnosť, museli by sme vedieť aký je. A esencia nie je oddelená od existencie. Najskôr musíme dospieť k tomu, či existuje. Ako sa už Anzelm pokúsil dokázať existenciu Boha z esencie. Boha chápal ako ,,to, od čoho nemôžeme myslieť nič väčšie.“ Tomáš poukazuje na to, že skôr, ako dokážeme jeho existenciu, môžeme mať iba nominálnu, mentálnu definíciu Boha, ale nie reálnu, skutočnú. Preto navrhuje podstupovať a posteriori - teda tak, že začneme skúmať fenomény, ktoré nás obklopujú a presvedčiť sa, či pre úplné vysvetlenie týchto fenoménov nevyžaduje existenciu Boha. Preto Tomáš skúma päť fenoménov, ktoré sú pre každého človeka evidentné:

-stávanie sa (pohyb)
-druhotné príčiny
-náhodnosť
-stupne dokonalosti
-poriadok vesmíru

Ani jeden z týchto fenoménov nie je pôvodný a nezapríčinený: všetky od niečoho závisia. Odtiaľto pramení hľadanie ich príčiny. A pretože každé hľadanie nemôže byť do nekonečna, končí sa odhalením existencie Boha. Štruktúra piatich ciest je jednotná a jednoduchá. Má vždy štyri časti: