Boh je Bytie rozumné. Stačí ak si všimneme len geniálnu matematickú presnosť, s akou včely stavajú plásty, alebo ako tancom dokážu oznámiť iným včelám, kde je veľa kvetov teda i nektáru. Tento poriadok vo svete poukazuje na rozumné Bytie. Príčina organizovanosti musí byť veľmi rozumná. A keď je toľko rozumnosti i v stvorení, čiže v účinku, o čo viac jej musí byť v príčine.
Boh je Bytie slobodné. Znamená to, že je to Bytie, ktoré má vôľu. Poznanie nesleduje po chcení, tieto dve idú spolu. Viacerými pojmami sme charakterizovali Božiu prirodzenosť, jej vlastnosti. Nie je možné zhrnúť tieto vlastnosti do jedného termínu, ktorý by vystihol celú podstatu. Ak si všimnete jednotlivé pojmy z Tomášových ciest, každý z nich má časť pozitívnu i negatívnu (Nehýbateľ Hýbateľ, Nevyhnutné Bytie) Jedna, tá pozitívna, vyjadruje to, čo je spoločné pre Boha i pre veci , ktoré nás obklopujú. Ten negatívny prvok predstavuje to, čo je vlastné len Bohu a odlišuje sa od toho, čo nás obklopuje. Tieto ťažkosti sú preto, lebo nemáme takú skúsenosť Boha, akú máme o všetkých ostatných bytiach. Preto, ak hovoríme o Bohu, používame analogické pojmy, čiže tie, ktoré sme si utvorili zo stvorených vecí a priraďujeme ich Bohu.


Boh ako stvoriteľ

Z piatich Tomášových ciest k Bohu sme dospeli k Bohu ako príčine niektorých účinkov. Môžeme povedať, že Boh je príčinou všetkých vecí? Áno, pretože Boh je Bytie pre Bytnosť a je jediným Bytím pre Bytnosť: preto všetko ostatné má bytie pre účasť. Má ho len od Najvyššieho Bytia. Mimo Boha nie je preto nič, čo by nezávislého od Neho. Všetky veci pochádzajú od Boha ako stvorenie. Stvorenie je urobenie z ničoho niečo, neide tu o pretransformovanie nejakej veci na inú. Boh je príčinou všetkého , mimo Neho neexistuje nič, čo by nebolo stvorené.


Zlo

Problém zla je jeden z najväčších filozofických problémov je vlastne radikálnym problémom kresťanstva a len kresťanstvo si uvedomuje vážnosť tohto problému. Augustín formuluje problém zla nasledovne: Ak príčina sveta je dobrá, ba vlastne príčina je samo dobro, kde sa vzalo zlo? A práve prítomnosť zla je najčastejším argumentom proti existencii Boha.

Všeobecne je za zlo považované všetko, čo človeku zapríčiňuje utrpenie a bolesť, zármutok, napr. choroba, chudoba, smrť, dravé zvieratá, ničiace sily prírody. V tomto zmysle môže byť zlo opísané ako „zničenie poriadku“.

Zlo je strata dobra. Nejde o jednoduchú stratu dobra ale ide o stratu bytia ktoré malo byť. Je to neprítomnosť dokonalosti nejakého predmetu, ktorý ju mal mať.

Ale je každé bytie ako také dobré, zlo potom nemôže byť „niečo“. Neexistuje zlo v sebe, zlo je len nedostatok bytia nie je to ani „nič“ nie je ani dobré, ani zlé, je mimo hodnotového poriadku.

Aj zlo ako strata dobra protirečí našej skúsenosti: Prejav nenávisti je niečo iné ako nedostatok lásky. Existuje ako niečo negatívne, hýbe sa opačným smerom ako láska. Bolesť je znakom skutočného nedostatku zdravia, alebo znakom prítomnosti choroby. Morálne zlo je orientovanie na nejaký nevhodný cieľ a prevrátenie morálnych hodnôt. Pri morálnom zle nejde o nebezpečenstvo z vonka, ale ide o odchýlka v sebe samom, nakoľko morálne zlo pramení zo slobodného človeka ale aj tu, koniec koncov, človek hľadá dobro. Aby sme ľahšie pochopili zlo treba mať na pamäti rozdiel medzi absolútnym zlom (strata, ktorá nie je dobrá v žiadnom aspekte a pre žiaden subjekt) a relatívnym zlom- obsahuje alebo vytvára stratu určitého dobra, znamená zlo pre druhý subjekt ale nie pre seba.