Čo je náboženstvo

Sociologická definícia náboženstva vychádza z Durkheimovej myšlienky, že základným prvkom náboženstva je viera v posvätné (sväté), nadprirodzené, ktoré je protikladom svetského, pozemského. Preto náboženstvo definuje ako systém názorov založených na viere, ktorými ľudia vysvetľujú to, čo pokladajú za nadprirodzené, posvätné, a súbor praktík, ktorými na to reagujú. Viera v posvätné, nadprirodzené ako základný prvok náboženstva umožňuje odlíšiť náboženstvo od iných systémov názorov, napríklad od humanizmu, ktorý je vierou v človeka, v ľudskosť a rozum, alebo od rôznych ideológií neobsahujúcich prvok nadprirodzeného. Za základné prvky náboženstva pokladáme náboženskú vieru, náboženské symboly, náboženské praktiky, skupiny, resp. spoločenstvá veriacich, náboženské skúsenosti či zážitky a náboženské morálne doktríny, prípadne životné filozofie.

Jadrom každého náboženstva je systém vier, dogiem, učení a predstáv o posvätnom. Viera v posvätné (sväté) a vo vzťah nadprirodzeného k svetskému je vlastne názorom na svet, prírodu, človeka, spoločnosť, na pozemský a iný život. Náboženských vier je veľké množstvo a navzájom sa odlišujú. Za hlavné druhy náboženskej viery pokladáme mágiu, animizmus a teizmus. Mágia je viera v čarodejnú moc, ktorá je pomocou čarov schopná meniť svet. Je rozšírená najmä medzi primitívnymi kmeňmi a národmi. Príkladom mágie je viera, že zaklínacou formulkou možno človeku privodiť chorobu, spôsobiť prírodnú katastrofu, privolať dážď a pod. Animizmus je viera v životnú silu alebo v dušu, ktorú má každá – živá i neživá – vec v prírode (skala, rieka, rastliny, živočíchy).Príkladom animizmu je japonské náboženstvo šintoizmus. Teizmus je viera v boha alebo viacerých bohov, viera v nadprirodzené bytosti vládnuce nad svetom. Vieru v jedného boha nazývame monoteizmus, vieru vo viacerých bohov polyteizmus. Polyteistickými boli napríklad staroegyptské, starogrécke alebo staroslovanské náboženstvá, spomedzi súčasných je to hinduizmus. Medzi monoteistické náboženstvá patrí judaizmus, kresťanstvo, islam. ďalej máme ateizmus čo odmietanie existencie Boha, deizmus čo je viera v Boha ktorá nie je prepojená so žiadnym konkrétnym náboženstvom a ešte panteizmus ktoré vyjadruje spojenie Boha s prírodou.

TEODICEA

Neexistuje otázka, ktorou by sa tisícročiami nezaoberalo toľko filozofov, historikov a vedcov ako otázka existencie Boha. Každý z nich dospel k inému názoru. Napríklad pozitivisti síce tvrdili, že vo filozofii sa o Bohu hovoriť nedá, ale pozitivizmus predstavuje len nepatrný zlomok filozofie. Celé dejiny filozofie sú svedkom, že sa o ňom hovorilo. Všetci veľký filozofi : Sokrates, Platón, Aristoteles až po Kanta alebo Blondela, sa zaoberali myšlienkou Boha , ku ktorému došli na základe rozumu a nie viery a náboženstva. Človek je teda schopný hovoriť o Bohu vo svetle prirodzeného rozumu. Prirodzené poznanie Boha patrí do filozofie, lebo i človek bez náboženstva sa zahĺbi nad jestvovanim Najvyššieho ako nad poslednou príčinou bytia. Tento postoj sa volal “prirodzená teológia” od Leibniza sa používa výraz TEODICEA: je veda o Bohu, získaná svetlom prirodzeného rozumu. Predmetom bude Boh, nakoľko je poznateľný prirodzeným rozumom. Boha nevidíme bezprostredne, ale ho dedukujeme z faktov. Predmetom našich úvah budú cesty ktoré vedú k dedukovaniu existencie Boha. Teodicea sa líši od teológie, ktorá má hlavný prameň poznania Boha v zjavení, a je to nadprirodzený prameň poznania a ešte jedno rozlíšenie: filozovia prichádza k Bohu, teológia z neho vychádza.

Dôkazy jestvovania Boha

Je niekoľko možností ako sa dá filozoficky dokázať existencia Boha. V základe existujú dva prístupy:
- argument a priori - vychádza z toho, čo je o sebe, bez toho, aby sa musel odkazovať na niečo iné. Argument Boha a priori ukazuje, že Boh je absolútnym princípom, ktorý je osebe a pre svoju existenciu nepotrebuje iného.
-argument a posteriori - podľa poriadku vecí najskôr sú príčiny a potom účinky. Ale my poznáme najskôr účinky a z nich vystupujeme k príčinám.