Práca vo svetle encykliky Jána Pavla II.

Deväťdesiat rokov potom čo pápež Lev XIII. vydal encykliku Rerum novarum, chce pápež Ján Pavol II. venovať svoju encykliku Laborem exercens práve ľudskej práci a poukázať na to, že len človek vykonávaním práce napĺňa svoju existenciu na zemi, pričom poukazuje na prácu ako na účasť človeka na Božom stvoriteľskom diele z poverenia samého Boha. Prezentuje prácu pre človeka, a nie človeka pre prácu a sám zdôrazňuje:

„ Teda človek ako osoba je subjektom práce. Ako osoba pracuje, vykonáva rozličné činnosti patriace k pracovnému procesu a tie – bez ohľadu na ich objektívnu povahu – majú pomáhať uskutočňovať jeho človečenstvo a plniť povolanie byť osobou, ktoré mu je vlastné z dôvodu samého jeho človečenstva.“

Ten kto vykonáva prácu je vedomý a slobodný, čiže o sebe rozhodujúci, a v tom má práca svoju etickú hodnotu. Aj napriek námahe spojenej s prácou, práca je vždy dobrom pre človeka a jeho dôstojnosť. Pápež Ján Pavol II. zdôrazňuje, že práca je základom formovania rodinného života, ktorý je prirodzeným právom a povolaním človeka. Práca je v istom zmysle podmienkou, ktorá umožňuje založiť si rodinu a tak sa postarať o jej hmotné zabezpečenie. Cez rodinu vníma aj jej výchovný rozmer v zmysle, že práca robí človeka človekom. Deti majú vyrastať v atmosfére práce, lebo práca sa podieľa na formovaní človeka. Popri tom práca v rámci zapojenia rodiny do národa má slúžiť na rozmnožovanie bohatstva celého ľudstva.

V časti, v ktorej sa zaoberá konfliktom medzi prácou a kapitálom poukazuje na rozpor medzi malou skupinou podnikateľov alebo vlastníkov výrobných prostriedkov a veľkou skupinou ľudí, ktorí za nízku odmenu pre nich pracujú. Čo je spojené s vykorisťovaním a zanedbaním bezpečností práce a nedostatkom starostlivosti o robotníkov a ich rodiny. Riešenie problému vidí v „socializácii“, o ktorej sa však dá hovoriť iba vtedy, keď každý prispením svojou prácou sa môže považovať za spoluvlastníka (napr. zamestnanecké akcie a pod.). Je dôležité aby človek nestratil vzťah a zodpovednosť k výsledkom a kvalite svojej práce a zároveň mal povedomie, že pracuje „na svojom“, lebo človek sa cez prácu zameriava na osobné hodnoty.

V súvislosti s prácou pápež skúma práva a povinností pracujúcich, ktorým venuje IV. časť encykliky. Súhrn ľudských práv tvoria prirodzenosť človeka a predstavujú základnú podmienku mieru v súčasnom svete. Samotná práca je základná povinnosť a záväzok človeka, jednak z príkazu Stvoriteľa, z ohľadu na vlastné dobro človeka a z ohľadu na blížnych. Pápež píše: „Človek má pracovať z ohľadu na blížnych, zvlášť z ohľadu na svoju rodinu, ale aj z ohľadu na spoločnosť, do ktorej patrí, na národ, ktorého je synom alebo dcérou, z ohľadu na celú ľudskú rodinu, ktorej je členom, pretože je dedičom práce predchádzajúcich generácií a zároveň spolutvorcom budúcnosti tých, čo prídu po ňom v priebehu dejín“.

Pápež Ján Pavol II. tu nastoľuje vzťah medzi priamym alebo nepriamym zamestnávateľom a zamestnancom. Pod nepriamym má na mysli predovšetkým inštitúcie, ktoré upravujú pracovno-právne vzťahy a zásady a také inštitúcie, ktoré tvoria celé spoločensko-ekonomické prostredie okolo priameho zamestnávateľa, čiže osobu alebo inštitúciu, s ktorou zamestnanec priamo komunikuje a uzatvára pracovnú zmluvu, na takej úrovni aby boli zachované jeho ľudské práva. Pápež však upozorňuje medzinárodné organizácie na vytváranie týchto podmienok aj v krajinách, ktoré sú chudobnejšie, a v ktorých sú nevýhodnejšie podmienky na prácu.

Nepriamy zamestnávateľ má povinnosť zabezpečiť prácu a zároveň mať na zreteli tých, ktorí sa nedokážu o seba postarať. Pápež tu zdôrazňuje potrebu plánovania a vytvárania pracovných miest, správnu organizáciu ľudskej práce a s tým spojenú problematiku štruktúry vzdelávacieho a výchovného systému. V tejto súvislosti rozoberá kľúčový problém sociálnej etiky – spravodlivý plat za vykonanú prácu a cituje:

„spravodlivosť spoločensko - hospodárskeho zriadenia, a v každom prípade aj jeho spravodlivé fungovanie, treba definitívne posudzovať podľa toho, ako sa v tomto zriadení ľudská práca spravodlivo odmeňuje. Z toho vyplýva, že spravodlivá mzda sa vždy stáva konkrétnou previerkou spravodlivosti celého sociálno-ekonomického zriadenia a jeho spravodlivého fungovania“.
Pri zachovávaní tejto zásady cez jednotlivca bude docielená dôstojnosť rodiny a jej zabezpečenie do budúcnosti. Čo sa môže realizovať pomocou konkrétnej mzdy alebo cez sociálne opatrenia (príplatky, prídavky, rodičovský príspevok ...). Nezabúda pritom na materstvo ženy a jej povinností s tým spojené, s ťažkosťou začleniť sa do pracovného procesu, pretože úloha matky v spoločnosti má osobitnú a dôležitú úlohu pre rodinu a spoločnosť.

Pápež poukazuje na potrebu rozličných konkrétnych sociálnych opatrení ako napr. pravidelný odpočinok, dlhšiu dovolenku, právo na dôchodok, zdravotné zabezpečenie atď. Nakoniec vyzdvihuje ešte jedno právo – právo na združovanie sa do spolkov a zväzkov, čiže právo na vytváranie odborov, ktoré bojujú za spravodlivé práva zamestnancov. Aj história poukazuje na ich dôležitosť, ich činnosť však musí byť obojstranne výhodná, len vtedy je účinná. Poukazuje na ich dôležitú úlohu v osvetovej, výchovnej, školiacej a preškoľovacej činnosti. Prostredníctvom odborov majú mať pracujúci zabezpečené právo na štrajk bez sankcii. Nemožno ho však zneužívať, lebo to môže viesť k ochromeniu samotnej práce.

Všetko, čo sa týka práce v svojej encyklike uplatňuje aj vo vzťahu k práci v poľnohospodárstve. Táto práca je často ťažká a vyčerpávajúca, závislá od klimatického podnebia a dávaná na okraj spoločnosti, čo vedie k masovému sťahovaniu sa do miest. Poukazuje na to, že chýbajú formy starostlivosti o roľníkov a na to, že za ich fyzickú prácu dostávajú iba „biednu“ odmenu. Vyhlasuje, že treba podporovať prácu na zemi, ktorú človek dostal ako dar od Boha, pre svoje zveľaďovanie.

V encyklike pápež nezabúda ani na postihnutých, pretože oni taktiež sú jedni z nás a majú právo na plnú integráciu do spoločnosti, teda aj do práce bez diskriminácie so zreteľom na dôstojnosť ľudskej osoby. V tomto kontexte spomína aj tému emigrácie za prácou, ktorú treba chápať skôr ako nutné zlo, s čo najmenšími negatívnymi dopadmi a nezneužívať situáciu, v ktorej sa vysťahovalec nachádza, kde pápež znova zdôrazňuje zásadu, že kapitál slúži práci, a nie práca kapitálu.
Poslednú piatu časť venuje duchovnosti práce v kresťanskom zmysle slova, pretože Cirkev si považuje povinnosť vyjadriť sa o práci z hľadiska jej ľudskej hodnoty v slovách evanjeliá, pretože prostredníctvom práce sa človek môže priblížiť Bohu, Stvoriteľovi a Vykupiteľovi a tak sa zúčastniť na jeho spasiteľných plánoch.