2. Sú politici istým spôsobom hercami?

V dnešnej dobe je ťažké prehliadnuť politické dianie aj vďaka masmédiám, ktoré denne prinášajú svojmu publiku odhalenia a kritiky politikov ako inscenáciu.
Voliči sa o dianí a prebiehajúcich mocenských bojoch dozvedajú len prostredníctvom médií. Sú naozaj politici takí ako sa vykresľujú pred kamerami, alebo hrajú pred svojimi voličmi „divadlo“?

Aj keď je táto výčitka politickej pretvárky len nepatrná, predsa je deň čo deň spotrebovaná práve nami - „divákmi v hľadisku“.

Touto otázkou sa zaoberal aj nemecký politológ Marcus Heilmann. Ten zdôraznil, že pre politika je najdôležitejšie byť stále čo najviac v centre pozornosti médií. Uveďme zopár príkladov, kedy takýto spôsob boja o moc skutočne zabral.

Zoberme si politika Gerharda Schrodera. Akonáhle dostal priestor pred novinármi, využil ho a konal. Vzápätí bol vykreslený ako kancelár, šéf strany a popritom aj futbalový fanúšik. Marcus Heilmann tvrdí: „Pre politika je veľmi dôležité prudko a dôrazne rozvinúť svoje umenie prezentovania sa v médiách, pokiaľ tak neučiní, stratí prívržencov“.

Najznámejším dôkazom tejto hypotézy je terajší guvernér štátu California Arnold Schwarznegger. Aj keď voliči o ňom doslova nič nevedeli, poznali ho, a to je veľakrát to najdôležitejšie pre politika. Hoci Schwarzneggerovi bolo vyčítané hlavne jeho otvorené inscenovanie politického správania sa, zdá sa že obyvateľom Californie to nevadilo a akceptovali túto skutočnosť, akoby to bola len ďalšia kritika na jednu z jeho postáv vo filmoch. Hoci má Schwarznegger počas pôsobenia v politike zakázané akékoľvek vystupovanie vo filmoch, pred pár dňami natočil reklamný spot na boj proti fajčeniu s jeho bývalým kolegom Jackie Chanom. Nejde len o ďalší spôsob zviditeľnenia sa?

Vznik politických hier pomáha a živí myšlienky, že vždy je čo v politike ukázať, o čom rozhodnúť, niečo s čím je potrebné pohnúť...Veľakrát je však hlavným cieľom predstaviť politikov, hrajúcich toto „divadlo“. Schopnosť ako vynaliezavosť, je často pre nich primárna, no preukázanie rešpektu a riešenie danej politickej problematiky, druhotriedne. Často krát ich málo interesuje otázka charizmy, hlavne, že sú neomylní, bezchybní a spôsobilí k právnym úkonom.

3. Politici ako narcisti?

Narcizmus, ako zmyselná záľuba v sebe samom, sa prejavuje aj u politikov. Politiku môžeme prirovnať k zložitému spektru, na jednom konci ktorého nájdeme spomínaných politikov – „hercov“, ktorí ju považujú za miesto svojho pôsobenia pred nami voličmi ako hľadiskom. Niekde na druhom konci nachádzame do seba zahľadených ambicióznych narcistov. Väčšina politikov sa však nachádza niekde v tomto strede. Mohli by sme ich zaradiť možno medzi oportunistov s určitou dávkou záľuby v sebe samom, ale i pudom sebazáchovy a schopnosťou ovládania svojej moci.

Väčšina politikov narcistov je považovaná za oportunistov a nemilosrdných operátorov, lenže nie každý oportunista je považovaný za narcistu. Títo politici nám dávajú do pozornosti svoju tzv. „narcistickú ponuku“. Bežný omyl spočíva v tom, že táto ponuka má vyvolať u voličov obdiv, či pozitívnu spätnú väzbu. Jej hlavným elementom je však SILA! „Títo politici sú na míle vzdialení od svojej kultúry, spoločnosti, prítomnosti...“  Toto je jedná z téz Daniela Goldhagena v jeho „ Hitlers Willing Executioners“ v ktorom k takýmto politikom zaraďuje práve Adolfa Hitlera.

Táto vlastnosť sa rok čo rok rozmáha aj v súčasných politikách viacerých štátov. Mnohí práve medzi tieto štáty zaraďujú USA. To, či je to tak je na názore každého z nás.