ÚVOD

V dnešnej dobe je už takmer nemožné prehliadnuť politické dianie. Politikou je dnes preniknutý prakticky celý spoločenský život. I keď si to každý z nás uvedomuje na rôznom stupni, uskutočňovanie politiky v podstatnej miere ovplyvňuje takmer každú stránku nášho života. Zamysleli sme sa niekedy nad tým, akí sú ľudia, ktorí majú v rukách politickú moc, ktorá dokáže ako dôsledok pretvorenia politiky v konkrétnej forme v podobe mzdovej, cenovej, medzinárodnej a inej politiky ovplyvniť naše životy? Akí musia, alebo by mali byť títo nositelia politickej moci, aby si udržali priazeň voličov? Mnohé štúdie tvrdia, že pre politika sú rozhodujúce predovšetkým kvality ako zanietenosť, pocit zodpovednosti, mocenský inštinkt, odhad, zmysel pre spravodlivosť či komunikatívnosť alebo že politika sa robí hlavou a nie inými časťami tela i duše.

Pozrime sa teraz na politikov trošku z iného uhla a všimnime si menej spomínané faktory, ktoré ovplyvňujú ich pôsobenie na politickej scéne.

1. Charizma a vlastnosti politika

Charizma nadobúda v politike čoraz väčší význam. Voliči si viac všimnú nie to, čo politik hovorí, ale spôsob, akým to povie a čo vyžaruje z jeho osobnosti. Dôležitý je pocit, ktorý dokáže vzbudiť u verejnosti, ktorá už dnes „nekupuje mačku vo vreci“, ale všíma si na politikovi aj tie najmenšie detaily ako jeho gombík na obleku.
Žiadni vizážisti ani média nedokážu vyčariť túto duševnú žiaru.

Verejnosť je preto veľmi citlivá na osobnosť a vlastnosti politika. Toto sú faktory, ktoré najviac ovplyvňujú rozhodovanie voličov.

Osobnosťou politika sa zaoberala aj štúdia absolventov Franklin & Marshall

College v Pensylvánii. Tá zistila, že bez ohľadu na stupeň sofistikovanosti, veku, rasy, rodu alebo stupňa vzdelania voliča, privátnu rolu vo voličskom rozhodovaní zohráva osobnosť politika.

Dokázalo sa, že existujú veľké zhody medzi osobnosťou voliča a osobnosťou ním voleného nositeľa politickej moci, ktorého preferuje. Dôkazom je aj zvolenie amerického prezidenta Georga W. Busha, ktorý zvíťazil nad Johnom Kerrym. Výskum študentov dokázal, že Busha volili tí, ktorí uprednostňovali vlastnosti ako silu osobnosti, ambície a istú dávku neurotizmu, pred Kerryho otvorenosťou, svedomitosťou a ochotou dohodnúť sa.

Ďalším príkladom sú voľby v Taliansku, kde neuspeje politik, či strana, ktorá je zástancom politického programu, kde hlavnú úlohu zohráva sila osobnosti a individuálna podnikavosť. Taliani ako i ostatné krajiny Južnej Európy si u politikov cenia skôr vysokú dávku priateľstva a otvorenosti. Práve talianski politici sú známi svojou vysokou dávkou sociálnej príťažlivosti a príjemným vystupovaním. No nie sú takí aj rádoví občania?

Jedným z najznámejších politikov, ktorí si vybudovali pozitívny imidž u širokej verejnosti aj vďaka sile svojej osobnosti, je 35. prezident Spojených štátov amerických – John Fitzgerald Kennedy. Ten aj napriek nalomenému zdraviu a svojmu priznávaniu sa ku rímsko katolíckej cirkvy dokázal vďaka svojmu úsiliu a odhodlaniu, zaujať americkú verejnosť tak, že ho v roku 1961 za prezidenta volilo 69 000 000 obyvateľov. Hoci bol prezidentom sotva 1000 dní, patrí k osobnostiam, ktorým pripadá v histórii svoje miesto.2. Sú politici istým spôsobom hercami?

V dnešnej dobe je ťažké prehliadnuť politické dianie aj vďaka masmédiám, ktoré denne prinášajú svojmu publiku odhalenia a kritiky politikov ako inscenáciu.
Voliči sa o dianí a prebiehajúcich mocenských bojoch dozvedajú len prostredníctvom médií. Sú naozaj politici takí ako sa vykresľujú pred kamerami, alebo hrajú pred svojimi voličmi „divadlo“?

Aj keď je táto výčitka politickej pretvárky len nepatrná, predsa je deň čo deň spotrebovaná práve nami - „divákmi v hľadisku“.

Touto otázkou sa zaoberal aj nemecký politológ Marcus Heilmann. Ten zdôraznil, že pre politika je najdôležitejšie byť stále čo najviac v centre pozornosti médií. Uveďme zopár príkladov, kedy takýto spôsob boja o moc skutočne zabral.

Zoberme si politika Gerharda Schrodera. Akonáhle dostal priestor pred novinármi, využil ho a konal. Vzápätí bol vykreslený ako kancelár, šéf strany a popritom aj futbalový fanúšik. Marcus Heilmann tvrdí: „Pre politika je veľmi dôležité prudko a dôrazne rozvinúť svoje umenie prezentovania sa v médiách, pokiaľ tak neučiní, stratí prívržencov“.

Najznámejším dôkazom tejto hypotézy je terajší guvernér štátu California Arnold Schwarznegger. Aj keď voliči o ňom doslova nič nevedeli, poznali ho, a to je veľakrát to najdôležitejšie pre politika. Hoci Schwarzneggerovi bolo vyčítané hlavne jeho otvorené inscenovanie politického správania sa, zdá sa že obyvateľom Californie to nevadilo a akceptovali túto skutočnosť, akoby to bola len ďalšia kritika na jednu z jeho postáv vo filmoch. Hoci má Schwarznegger počas pôsobenia v politike zakázané akékoľvek vystupovanie vo filmoch, pred pár dňami natočil reklamný spot na boj proti fajčeniu s jeho bývalým kolegom Jackie Chanom. Nejde len o ďalší spôsob zviditeľnenia sa?

Vznik politických hier pomáha a živí myšlienky, že vždy je čo v politike ukázať, o čom rozhodnúť, niečo s čím je potrebné pohnúť...Veľakrát je však hlavným cieľom predstaviť politikov, hrajúcich toto „divadlo“. Schopnosť ako vynaliezavosť, je často pre nich primárna, no preukázanie rešpektu a riešenie danej politickej problematiky, druhotriedne. Často krát ich málo interesuje otázka charizmy, hlavne, že sú neomylní, bezchybní a spôsobilí k právnym úkonom.

3. Politici ako narcisti?

Narcizmus, ako zmyselná záľuba v sebe samom, sa prejavuje aj u politikov. Politiku môžeme prirovnať k zložitému spektru, na jednom konci ktorého nájdeme spomínaných politikov – „hercov“, ktorí ju považujú za miesto svojho pôsobenia pred nami voličmi ako hľadiskom. Niekde na druhom konci nachádzame do seba zahľadených ambicióznych narcistov. Väčšina politikov sa však nachádza niekde v tomto strede. Mohli by sme ich zaradiť možno medzi oportunistov s určitou dávkou záľuby v sebe samom, ale i pudom sebazáchovy a schopnosťou ovládania svojej moci.

Väčšina politikov narcistov je považovaná za oportunistov a nemilosrdných operátorov, lenže nie každý oportunista je považovaný za narcistu. Títo politici nám dávajú do pozornosti svoju tzv. „narcistickú ponuku“. Bežný omyl spočíva v tom, že táto ponuka má vyvolať u voličov obdiv, či pozitívnu spätnú väzbu. Jej hlavným elementom je však SILA! „Títo politici sú na míle vzdialení od svojej kultúry, spoločnosti, prítomnosti...“ Toto je jedná z téz Daniela Goldhagena v jeho „ Hitlers Willing Executioners“ v ktorom k takýmto politikom zaraďuje práve Adolfa Hitlera.

Táto vlastnosť sa rok čo rok rozmáha aj v súčasných politikách viacerých štátov. Mnohí práve medzi tieto štáty zaraďujú USA. To, či je to tak je na názore každého z nás.4. Politika ako povolanie

Existujú dva spôsoby, ako urobiť z politiky svoje povolanie. Človek buď žije „pre“ politiku, alebo naopak žije „z“ politiky. Kto žije pre politiku, pre toho sa politika stáva vo vnútornom zmysle „životnou záležitosťou“. Buď vychutnáva prosté vlastnenie moci, ktorú vykonáva, alebo čerpá svoju vnútornú rovnováhu a sebadôveru z vedomia, že službou „veci“ dáva svojmu životu určitý zmysel. Naopak kto žije „z“ politiky, usiluje sa urobiť si z nej len trvalý zdroj prijímov.

Aj keď je promotion politika chápaná v dvoch rozmeroch a to ako:

1.) prezentovanie osobnosti politika, jeho charakteru, kladných i záporných stránok, ktoré vnáša do verejného života,
2.) poznanie a akceptácia jeho politického programu strany, veľa krát sa stáva, že politická strana stojí len ako „tranpolína, ktorá pomáha politikovi pritiahnuť čo najviac hlasov.“

V ľudskej pamäti sa však kladne určite nezapíšu tzv. politici - prospechári, ktorí využijú politickú stranu len na svoj osobný vzostup, ale naopak tí, ktorí bez obáv budú môcť po desiatich rokoch svojej práce vystúpiť pred ľudí, ktorí im budú vďační za medzinárodnú bezpečnosť, hospodársky rozvoj, dobré medzinárodné kontakty, novodobú konštitúciu i perspektívu do budúcnosti.

„Možno byť dobrým politikom ako trebárs dobrým duchovným, či dobrým chirurgom, ale len vtedy, keď má človek v sebe niečo viac, ako len odhodlanie k vykonávaniu určitej profesie t.j talent ale aj pocit pre misiu ktorej sa človek oddá.“

5. Politická osobnosť - Róbert Fico

Len čo sa objavil na politickej scéne tento mladý právnik, jeho politická hviezda zažiarila jasnosťou prvej magnitúdy. Jeho oponenti z vládnej koalície ho pre jednoznačné ľavicové postoje nazvali populistom, možno práve preto, aby tak zdôvodnili svoju nepopularitu. Je neobyčajne aktívny politik, ktorý čitateľne, pritom ostro formuluje svoje názory na tlačových besedách, v parlamentných a televíznych súbojoch. Nikdy neváha načrieť do horúcej kaše, či už sa tá kaša navarí doma, v Bruseli alebo Amerike. Veľa cestuje na linkách Európy, Ázie i Ameriky. Píše odborné právnické knihy. Podľa posledných prieskumov TASR najdôveryhodnejší slovenský politik, šéf Smeru Róbert Fico.

doc. JUDr. Róbert Fico, CSc.

Narodený: 15.9.1964 v Topoľčanoch
Stav: ženatý, 1 dieťa

Vzdelanie:

1982 - 1986 Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave a získanie titulu JUDr.
1988 vykonanie odbornej sudcovskej skúšky a získanie kvalifikácie na výkon funkcie "sudca"
1988 - 1992 Externá vedecká ašpirantúra a získanie titulu CSc. ("Trest smrti v Československu")

Priebeh zamestnania:

1986 - 1987 Základná vojenská služba, asistent vojenského vyšetrovateľa
1986 - 1991 Právnický inštitút MS SR - vedecký pracovník v oblasti trestného práva
1991 - 1995 Právnický inštitút MS SR - zástupca riaditeľa
1994 - 2000 vymenovaný za agenta pre zastupovanie SR v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva
1992 - doteraz poslanec NR SR
1994 - 1999 člen stálej delegácie Národnej Rady SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy, v roku 1999 - vedúci delegácie

Iné aktivity:

- autor odborných článkov, autor viacerých schválených zákonov,
- študíjne pobyty v USA, Anglicku, Fínsku, Belgicku, Francúzsku – špecializácia na ľudské práva a trestné právo,
- účastník viacerých medzinárodných konferencií a seminárov, pedagogická činnosť – prednášky na viacerých fakultách v SR i v zahraničí,
- člen redakčnej rady Justičnej revue, spoluautor projektu Slovenského národného strediska pre ľudské práva a zakladateľ Strediska pre obete trestných činov.

Funkcia: predseda strany SMER - sociálna demokracia

Róbert Fico je podľa posledných výskumov TASR najdôveryhodnejším politikom. Aplikujme teda doterajšie spomínané vlastnosti politika práve na osobu predsedu strany Smer.

Položme si otázku. Čím tento politik dokázal vzbudiť dôveru u ľudí, ktorých naša politická situácia už začína unavovať?

Možno je to jeho sociálne cítenie. Sám vyrastal v celkom obyčajnom dedinskom prostredí, jeho otec pracoval vo fabrike a mama bola predavačkou. Žil skromne a tak jeho sociálne pozadie bolo určujúce pre nazeranie na svet. Dodnes bojuje za presadenie medzinárodných dokumentov, ktoré stanovujú minimálne dávky v kritických situáciách, do ktorých sa ľudia na Slovensku dostávajú čoraz častejšie. Do pozornosti budúcich voličov sa dostávajú výroky ako :

„Chápem, že pre nás politikov s platmi nadštandardnými na slovenské pomery nie je problém znášať obrovské zvyšovanie životných nákladov. To nás neoprávňuje, aby sme ignorovali sociálne slabších, ktorí sa vinou necitlivých rozhodnutí pravicovej vlády dostávajú do neriešiteľných situácií“.

Možno práve tie ovplyvňujú verejnosť, ktorá ho považuje často krát za svojho „hovorcu“. Fico poukazuje aj na školstvo, zdravotníctvo či kultúru a hovorí akoby ľuďom z duše. Tvrdí, že vzdelanosť je pre túto vládu nebezpečná, lebo ľahšie sa ovládajú ľudia bez dostatočných informácií a vzdelania, ako ľudia nabití vedomosťami. Do popredia dáva tiež fakt, že Slovensko nie je štát, kde by sa do vrcholových pozícii stavali práve najvzdelanejší ľudia. Všetci si v poslednej dobe predsa hovoria: „ ..Nuž, keď už tento môže byť ministrom...“.

Jedným z faktorov, ktorými dokázal ovplyvniť verejnosť, je určite jeho impozantné vystupovanie v parlamentných či televíznych diskusiách, ale aj jeho objavovanie sa na verejnosti pri rôznych príležitostiach, ktorými chce vyjadriť svoj postoj, súcit, či politickú orientáciu. Takto si buduje svoj imidž moderného akčného ambiciózneho politika, ktorého by však väčšina z jeho kolegov v parlamente utopila v lyžičke vody.

Určite dôležitú úlohu zohráva jeho otvorenosť. Fico je jeden z politikov, ktorý dokáže poriadne „rozvíriť“ situáciu na slovenskej politickej scéne. Jeho priame vyjadrenia či kritiky smerom k vláde, Bruselu alebo Spojeným štátom, sú neodmysliteľnou súčasťou jeho osoby. Tvrdí, že Slováci nie sú naučení povedať si svoj názor a bojovať zaň, ako je to v krajinách Západnej Európy. On je však asi výnimkou a smelo ich prezentuje na verejnosti. Aj vďaka nim bol nazvaný populistom a jeho osobu môžeme nájsť na internete práve pod týmto synonymom.

Dôveru ľudí si tento politik dokázal získať určite i odbornosťou a bohatými skúsenosťami z medzinárodnej praxe. Po získaní titulu JUDr. a vykonaní odbornej sudcovskej skúšky, začal pracovať v oblasti trestného práva, cestoval, absolvoval odbornú stáž v USA, Fínsku, Anglicku, Francúzsku a Belgicku a po pôsobení v Právnickom inštitúte MS SR bol vymenovaný za agenta pre zastupovanie SR v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva. Od roku 1992 pôsobí v politike a momentálne je lídrom strany Smer - sociálna demokracia.

Svoju odbornosť si udržiava aj naďalej. Ako jeden z mála politikov píše odborné knihy. Okrem toho je členom Advokátskej komory.

Pri rokovaniach v zahraničí má svoje zásady, ktorými sa stále riadi. Na stretnutia odchádza vždy dokonale pripravený a oblečený v tých najkvalitnejších veciach. Tvrdí : „Reprezentujem Slovensko, našich ľudí, musím zodpovedne pracovať na zlepšovaní nášho mena vo svete“.

Či už je to sociálne cítenie, impozantné vystupovanie, otvorenosť alebo odbornosť, ktoré zohrávajú úlohu pri dôveryhodnosti politika Róberta Fica, v každom prípade podľa väčšiny obyvateľov Slovenska je práve on tá charizmatická osobnosť politickej scény, ktorá ich najviac zaujala a získala si ich priazeň.Je Fico narcista?

Ak by sme položili túto otázku verejnosti, dočkali by sme sa rôznych odpovedí a názorov. Niekto tohto politika vníma naozaj ako človeka, ktorý má zmyselnú záľubu v sebe samom, naopak niekto obdivuje práve jeho zanietenosť pre prácu, ktorá dáva jeho životu určitý zmysel a ktorá mu popri tom dáva priestor, aby si dokázal čoho všetkého je schopný. Fico je človek, ktorý kráča svojou vlastnou cestou. To niektorým prekáža, no on aj napriek tomu bojuje za svoj cieľ. Či už to nazveme narcizmom, alebo len odhodlaním a veľkou dávkou ambicióznosti, určite Fica nemôžme zaradiť medzi veľkých oportunistov, či dokonca narcistov – diletantov.

Jeho povolanie politika

Dovolím si tvrdiť, že Fico nežije len „z“ politiky a nepokladá ju len za nič iné ako trvalý zdroj príjmov. Ten určite nepostrádal, aj keď pracoval v Právnickom inštitúte, alebo by vykonával funkciu sudcu, na ktorú má oprávnenie. Je teda jasné, že svoje povolanie politika berie ako určitú „životnú záležitosť“ do ktorej vynakladá veľa energie. Možno je toto povolanie pre neho určitým zmyslom života, možno mu spôsobuje vnútornú radosť a možno sa mu na povolaní politika páči pocit moci, ktorý mu poskytuje. Veď predsa smie vlastnoručne zasahovať do súkolia dejín.

V jednom rozhovore sa vyjadril na otázku, či bude mať pre Slovákov tzv. europechorenie v Európskom parlamente nejaký význam, nasledovne: „ Nebude, o ničom nerozhodneme. Keby som bol presvedčený o opaku, sám by som za europoslanca kandidoval.“ Aj tento výrok môžeme považovať za jeho určitú potrebu meniť veci okolo seba.

Svoju budúcnosť vidí takto:

„Málokto si vie predstaviť, aké to je byť súčasťou politickej svorky na Slovensku (myslím to vrátane mňa), koľko námahy, úsilia a driny treba na udržanie sa v špičke. Určite príde obdobie, keď budem chcieť robiť niečo iné. Veľmi by sa mi páčila práca sudcu v niektorom medzinárodnom tribunále, alebo čosi podobné. Pozdávala by sa mi aj práca na Ústavnom súde SR.“

Záver

Politika znamená vo všeobecnosti správu vecí verejných, je to akési „umenie“ riadiť štát a jeho vzťahy k iným štátom. Komu zveríme do rúk toto „umenie“ je len a len na nás – voličoch. Voľba je naša spoločenská funkcia, prostredníctvom ktorej môžeme vyjadriť svoju politickú vôľu. Uvedomme si však , že nevolíme priamo program, ale ľudí, ktorí ho reprezentujú. A preto je potrebné všímať si ich pôsobenie, správanie a vlastnosti, ktorými sa prejavujú, aby sme si tak mohli utvoriť správnu mienku a nedospeli ku povolebnému sklamaniu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Osobnosť politika