ÚVOD
Človek môže byť závislý na nejakej látke, nutkavom jednaní alebo na nejakom vzťahu, či človeku. Nikto síce nechce byť niečím ovládaný, ale napriek tomu sa sám dostáva do zotročujúcich kôl závislosti. Človek potom stráca vlastnú vôľu a slobodu. Človek stratí kontrolu nad svojim životom, nerobí, čo by naozaj chcel. Je chorý. Závislosť alebo oddanie sa niečomu, je takmer vždy prejavom niečoho hlbšieho, napr. útek pred problémom, neschopnosť vysporiadať sa s tlakom, bezradnosť ohľadne svojho života....
O závislosti
Závislosť nejde oddeliť od nášho života, vždy sme na niečom do určitej miery a s určitou intenzitou závislí. Táto skutočnosť rovnako neznamená, že by sme si našich závislostí boli trvale vedomí. Závislosti existují nezávisle na životnej úrovni, stupni spoločnosti, či jej kultúre a podobne. Mení sa však ich forma, intenzita, dôsledky a samozrejme, a to predovšetkým, ich objekty.
Patologickou závislosťou je myslená každá i pôvodne užitočná resp. prospešná závislosť, ktorej dôsledkem je utrpenie (fyzické i duševné)jedinca a jeho sociálneho okolia, resp. ktorej dôsledkom dochádza k zníženiu či ochudobneniu kvality života závislosťou postihnutého jedinca či osôb v jeho okolí a zprostredkovana potom celého společenstva.
Závislým sa môže jedinec stať na všetkom, čo mu umožňuje zbaviť sa nepríjemných pocitov, potlačiť ich, alebo pred nimi uniknúť, čo je nejak užitočné, alebo so sebou nesie príjemné pocity. A túto rolu môže zahrať skutočne čokoľvek – napríklad nakupovanie, práca, počítačové hry, apod..
Mezinárodná klasifikácia chorôb sa zaoberá závislosťou v súvislosti s psychoaktívnymi látkami, alkoholom a tabakom. Mezinárodná klasifikácia ďalej uvádza, že definitivna diagnóza závislostí u vyššie uvedených látok by sa mala stanoviť iba vtedy, ak behom posledného roku došlo ku trom alebo viacerým z nasledujúcich javov:
- silná túžba alebo pocit nutkania užívať látku,
- ťažkosti v kontrole užívánia látky, a to pokiaľ ide o začiatok a ukončenie alebo množstvo látky,
- somatický odvykací stav, ak je látka užívaná s úmyslom zmenšiť jeho príznaky, čo je zrejmé z typického odvykacieho syndrómu pre tú ktorú látku alebo z užívánia rovnakej (alebo veľmi príbuznej) látky so zámerom zmenšiť alebo odstrániť odvykacie príznaky,
- dôkaz tolerancie ako vyžadovanie vyšších dávok látky, aby sa dosiahlo účinku, pôvodne vyvolaných nižšími dávkami (jasné príklady možno nájsť u jedincov závislých na alkohole a opiátoch, ktorí môžu brať denne také množstvo látky, ktoré by zneschopnilo alebo i usmrtilo užívateľa bez tolerancie),
- postupné zanedbávanie iných potešení alebo záujmov v prospech užívanej psychoaktivnej látky a zvýšené množstvo času k získaniu alebo užívanie látky, alebo k zotaveniu z jejho účinku,
- pokračovánie v užívaní napriek jasnému dôkazu zjavne škodlivých následkov: poškodenie obličiek nadmerným pitím (depresívne stavy, vyplývajúce z nadmerného užívania látok) alebo toxické poškodenie myslenia; je treba snažiť sa určiť, či pacient bol, alebo mohol byť vyšetrený, a či mohli byť zistené príčiny a rozsah poškodenia.
Uvedené javy nemusia vznikať iba u závislostí na psychoaktivních látkách, podobné prejavy sa objavujú i u iných závislostí, napr. gambling, závislosť na počítačových hrách, atď.
Typy závislosti na psychoaktívnych látkách
Jednotlivé psychoaktívne látky majú rôzne účinky a môžu vyvolávať rôzny typ závislosti.
Somatická závislosť je definovaná ako stav adaptácie biologických funkcí organizmu na príslušnú psychoaktívnu látku, niekedy doprevádzaný zvyšujúcou sa toleranciou (človek k dosiahnutiu rovnakého efektu potrebuje stále väčšiu dávku). Prejavuje sa pri vysadení drogy abstinenčným syndrómom. Ten môže mať v závislosti na druhu látky rôzne príznaky, ale takmer vždy zahrňuje nepokoj, napätie a vegetativne problémy, ako je zvýšené potenie a triaška.
Psychická závislosť sa prejavuje „obtiažne premožiteľnou túžbou vziať svoju dávku drogy“, potrebu užívať ju opakovane a presvedčením, že pokiaľ by to neurobil, bude sa cítiť zle. „Úzkosť a podráždenosť vyvoláva i obyčajná predstava, že by svoju dávku nemal. Závislý jedinec sa naučil takto reagovať, zafixoval si, že mu droga niečo prináša“(Vágnerová, 2004, s.549).
Drogová závislosť Termín drogová závislosť nahradil staršie termíny ako toxikománia či narkománia. Definície sa časom premenovali, ale základ tvorilo vždy niekoľko bodov:
a)nezvládnuteľná, neodolateľná túžba po opakovanom braní drogy,
b)tendencia k zvýšeniu dávok,
c)existencia psychickej či fyzickej závislosti na určitej droge,
d)negatívne dôsledky pre jedinca a společnosť.
Čo vôbec rozumieme pod pojmom droga? Ako drogu definujeme prírodnú slebo syntetickú látku, ktorá má psychotropný účinok, tj. ovplyvňuje nejakým spôsobom naše prežívanie okolnej reality, mení naše „vnútorné“ naladenie – jednoducho pôsobí na psychiku a môže vyvolať závislosť. Niekedy sa používa tiež termín "psychoaktívna látka", "náladu meniaca látka", "omamná látka", "narkotikum", "psychotropná látka".
Jednotlivé kritériá závislosti však môžu byť u rôznych typoch drôg rôzne, niekedy môžu i chýbať. Drogy sa objavujú stále nové a také delenie drogových závislostí sa často mení predovšetkým preto, že ľudia, ktorí sú závislí na drogách, hľadajú stále nové psychotropne pôsobiace látky k uspokojovaniu svojich potrieb. Užívanie drog a výber jednotlivých druhov sú zrejme závislé na takých faktoroch, ako je geografická lokalita, sociálno ekonomická štruktúra spoločnosti, pohlavie a osobnosť, charakterizujúce jednotlivé spoločenské štruktúry, v ktorých sa toxikomani prevážne sústreďujú.
Svetová zdravotnícká organizácia navrhla členenie drogových závislostí do nasledujúcich skupín:
1. alkoholo – barbiturátový typ (napr. diazepam, meprobamat)
2. amfetamínový typ
3. kanabisový typ (napr. hašiš,marihuana)
4. kokaínový typ
5. halucinogénny typ (napr. LSD)
6. opiátový typ (napr. Alnagon)
7. solvenciový typ (tzv. sniffing) (napr. fetovanie toulénu, acetónu)
8. nikotinizmus
9. kofeinizmus
Iné možné delenie drog je na mäkké a tvrdé, alebo ľahšie či ťažké, kde hlavným kritériom je predovšetkým miera rizika vzniku závislosti. Iné členenie, používané napr. v Holandsku, rozdeľuje drogy na skupinu s akceptovateľným, prijateľným rizikom a na skupinu s rizikom neprijateľným.
Ako vzniká drogová závislosť Drogy tu boli od nepamäti. Každá kultúra mala svojich šamanov, kúzelníkov a medicinmanov, ktorí poznali dokonale účinky drog z prírody. V histórii boli 2 hlavné motívy užívania drog - náboženstvo a medicína. Dnes je situácia dosť odlišná. Drogy nie sú len zlé, ale môžu mať aj kladnú stránku (napr. morfín ako liek proti bolesti), ale len ich zneužitie pôsobí ako jed a deštrukcia (napr. závislosť na morfíne, ktorá úplne zničí osobnosť človeka).
Veľmi zjednodušene sú účinky drog trojaké: utlmenie, povzbudenie alebo halucinácie. Pri niektorých drogách môžu byť účinky zmiešané naraz (napr. povzbudenie a halucinácie) alebo v priebehu pôsobenia (napr. najprv povzbudenie, potom utlmenie pri alkohole):
Utlmenie
Pocit uvoľnenia, pohody, tepla. Všetky problémy sa javia ako zanedbateľné. Zväčša tiež spomalenie srdcovej činnosti a dýchania. Pri predávkovaní až zástava srdca. Utlmujúce drogy sa tiež nazývajú depresanty (neznamená to, že spôsobujú depresiu!). Napr. heroín. Pre drogy s takýmto účinkom sa tiež používajú názvy omamná látka alebo (nie celkom presne) narkotikum.
Povzbudenie
Pocit vlastnej sily a schopností, zrýchlenie myslenia. Zdá sa, že všetky problémy sa hravo zvládnu. Potlačenie únavy. Tiež zrýchlenie srdca, reči, často agresívne reakcie. Pri predávkovaní neúnosné zvýšenie tepu vedúce až k zástave srdca. Povzbudzujúce drogy sa tiež nazývajú stimulanty. Napr kokaín.
Halucinácie
Vidíš, počuješ alebo cítiš to, čo v skutočnosti nie je a začínaš v to i veriť. Môže to byť príjemný (trip) alebo i veľmi nepríjemný (bad trip) zážitok. Počas halucinácie hrozí, že človek spôsobí hlúposť alebo i tragédiu, presne tak ako pri niektorých duševných ochoreniach, kde sú halucinácie neželaným príznakom. Takéto drogy sa nazývajú halucinogény. Napr. LSD. Pre drogy s takýmto účinkom sa tiež používa názov psychotropná látka.
Drogová závislosť nevzniká náhle, vo väčšine prípadov prebieha v niekoľkých fázach:
1. fáza - experimentálna:
- občasné užitie drogy prináša báječné, dosiaľ nepoznané prežitky
- negatívne účinky drogy nie sú patrné (tie varovné reči budú len planým poplachom)
- droga pomáha uniknúť z reality kedykoľvek je potreba (je spoľahlivým priateľom)
- to všetko chce len vedieť, ako drogu užívať a ktorá je pre toho ktorého jedinca najprínosnejšia
- škola či práca sa zvláda dokonca ešte lepšie než predtým
- pred najbližšími sa dá všetko celkom dobre utajiť (ešte si pochvaľujú zmenu k lepšiemu)
Pokiaľ sa v tejto fáze jedinec podchytí, potom okrem dôkladnej prevencie je dobré naučiť ho zvládať čo možno najrozmanitejšími spôsobmi nepríjemné a záťažové situácie, ktoré v bežnom živote zákonite nastávajú. Mnoho ľudí v tejto fáze od drog odstupuje (zmúdrejú, nájdu si iné životné slasti, odradia ich tí, ktorí sú v ďalších fázach závislosti...)
2. fáza - sociálne užívanie (alebo tiež tzv. víkendové branie):
- branie drog sa stáva pravidelnejšie
- človek si stanovuje pravidlá užívania, ktoré mu pomáhajú cítiť sa bezpečne pred závislosťou
- droga sa užíva v dobe a na miestach, ktoré sú k tomu sociálne prijateľné (napr. diskotéka, party, atď.)
- droga je zaradená do sociálneho života jedinca (stáva sa jeho súčasťou)
- denný program jedinca sa pomaly začína prispôsobovať jeho túžbe po droge (droga sa už stáva tak trochu problémom)
- pôvodné záujmy sa začínajú zanedbávať
- objavujú sa občasné absencie v škole alebo zamestnaní, najmä po tzv. víkendových jazdách, čo vedie k zháňaniu falošných ospravedlneniek a ku klamaniu
- množia sa neskoré príchody domov
- zhoršuje sa prospech či pracovná výkonnosť
- zhoršujú sa vzťahy v škole, na pracovisku, doma
- opúšťajú sa starí kamaráti, ktorí neberú a získavajú sa noví, ktorí tiež berú drogy
Človek v tejto fáze brania drogy sa občas zverí tomu, od koho očakáva pomoc. Vo väčšine prípadov je tu odborná pomoc prinajmenšom potrebná.
3. fáza - každodenné užívanie:
- jedinec začína strácať kontrolu nad užívaním drogy
- pôvodný hodnotový systém je stále viac pošľapávaný
- pociťovaná emocionálna bolesť je prehlušovaná ďalšími dávkami drogy
- život sa začína točiť len okolo drogy
- neriešené problémy prinášajú stále väčší stres a bolesť
- pôvodne stanovené pravidlá užívania sú stále častejšie porušované
- úplné opustenie pôvodných záujmov
- nezáujem o školu, zamestnanie, časté absencie vedúce poväčšine k vylúčeniu či výpovedi
- strata vôle
- konflikty v rodine vedú až k úplnému prerušeniu kontaktu s ňou, k prípadnému odchodu
- jedinec sa upína na drogových kamarátov
- peniaze na drogy sa získavajú krádežami, popr. predajom drog alebo prostitúciou
Jedinec túži po pomoci, chce abstinovať, ale sám už to nedokáže. Odborná pomoc dlhodobejšieho rázu je nevyhnutná.
4. fáza - užívanie k dosiahnutiu normálu:
- droga už nič nedáva
- človek nie je schopný vidieť veci reálne, je pohltený sebaklamom
- je hnaný zúfalou túžbou navodiť drogou opäť ten príjemný stav, ktorý bol na začiatku jeho drogovej kariéry
- strata vlastnej dôstojnosti, droga ho núti robiť to, čo v skutočnosti nechce
- pôvodné vzťahy (vrátane rodinných) sú zničené, človek sa stáva súčasťou izolovanej sociálnej skupiny rovnako postihnutých
- pohyb v bludnom kruhu ho zbavuje posledných síl čokoľvek so sebou urobiť, stráca chuť žiť
Patologické hráčstvo Patologické hráčstvo sa v medzinárodnej klasifikácii chorôb radí medzi „návykové a impulzívne poruchy“ teda nie medzi závislosti. Porucha spočíva v častých opakovaných epizódach hráčstva, ktoré prevládajú na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt a záväzkov.
Ľudia trpiaci touto poruchou môžu riskovať stratu svojho zamestnania, to, že sa veľmi zadlžia, budú klamať alebo porušovať zákon, aby získali peniaze alebo unikli plateniu dlhov. Postihnutí popisujú intenzívne pudenie k hre, ktoré ťažko ovládnuť, spolu so zaujatými myšlienkami a predstavami hrania a okolností, ktoré túto činnosť doprevádzajú. Toto zaujatie a pudenie sa často zvyšuje v období, kedy je život stresujúci. Pri troche fantázie a dobrej vôle tu nájdeme podobnosti so známkami závislosti, akými sú zvýšené množstvo času, ktoré návykový problém zaberá, zvyšovanie tolerancie, zhoršené sebaovládanie, odvykacie stavy a pokračovanie navzdory škodlivým následkom. Možno teda zhrnúť, že patologické hráčstvo, aj keď nie je závislosť v pravom slova zmysle, má s závislosťami mnoho společných rysov.
Je to hra o peniaze, pre ktorú je typické, že si hráč môže zakúpiť možnosť výhry, má však radu rizík a spoločnosť k nej zaújma väčšinou negatívny postoj.
Človek, ktorý prepadol hráčskej vášni, stráca kontrolu nad svojím časom, peniazmi a predovšetkým sám nad sebou. Patologické hráčstvo sa častejšie objavuje u mužov. Nahradzuje potrebu aktívnej činnosti a prináša prežitok citového vzrušenia. U žien sa objavuje menej často, ženy sú skôr motivované potrebou úniku. Hráčska vášeň nepozná prekážky vo veku, pohlaví, rase ani náboženstve. Rozšiřuje sa tiež s rastom nezamestnanosti a poklesom životnej úrovne jedincov. Niektorí ľudia sa snažia vybudovať si z hráčstva náhradný zdroj príjmov a pre túto nesplniteľnú nádej sú schopní obetovať všetko. Patologické hráčstvo je charakteristické tím, že sa časom vyvíja smerom k hlbšej a hlbšej závislosti a prináša radu sprievodných javov. Jedným z nich je to, že títo ľudia začínajú porušovať rodinné vzťahy, dochádza ku konfliktom, rozvodom s partnerom a k rozpadu rodín. Dalším sprievodním javom je, že hráči prichádzajú o zamestnanie, strácajú všetky predchádzajúce záujmy a záľuby.
Kariéra patologického hráča je popisovaná v troch fázach:
1.
Vyhrávacia fáza Budúci hráč má "začiatočnícke šťastie". Pri hre prežíva povzbudzujúce euforické pocity. V hráčovi narastá sebavedomie, verí, že môže vyhrať, kedy sa mu zachce. Čas a peniaze vynaložené na hru sú ešte v rámci sociálnej únosnosti. Hráč nachádza potešenie v atmosfére herní. Slasť a vzrušenie z hry vyhľadáva čoraz častejšie a aby dosiahol žiadúce pocity, zvyšuje stávky. V čase nehrania rád sa oddáva fantáziám o výhrach a je neprimerane optimistický.
2.
Prehrávacia fáza.
Hráč v nasledujúcej fáze už prehráva stále viac peňazí a snaží sa ich vyhrať späť. Hráva osamotený a chváli sa občasnými výhrami. V jeho myslení už prevláda hazard. Hrá stále viac, volí riskantnejšie varianty hry, hrá na viacerých automatoch súčasne... V dôsledku vývoja už nedokáže prestať s hrou, ani keď prehral vopred stanovený limit peňazí, ani po dlhom období prehier... Svoje prehry tají a hranie maskuje, alebo bagatelizuje. KLAME čoraz viac. Potajomky berie z domu peniaze alebo cennejšie veci a predáva ich pod cenu. Požičiava si peniaze od príbuzných, spolupracovníkov a náhodných známych. Dlhy nie je schopný včas vrátiť, zadĺženosť vzrastá. Dochádza k narušeniu rodinných vzťahov.
3.
Fáza straty sebakontroly. (Fáza zúfalstva, závislosti).
Hráč naďalej zvyšuje stávky a predlžuje čas strávený hrou. Je neschopný prestať z hrať. Všetky pokusy vyvarovať sa hraniu končia recidívou (návratom k hraniu). Všetky peniaze utráca pri hre a prostriedky na hru získava aj páchaním trestnej činnosti (krádeže, podvody, sprenevery). Naďalej je však presvedčený, že ak vyhrá, všetko dá opäť do poriadku. Napokon hrá len už len pre hranie samotné a prípadné výhry hneď prehráva.
Závislosť vedie k zmene osobnosti hráča: je podráždený, nepokojný, precitlivelý, vyhýba sa ľuďom.
Dochádza k rozpadu rodinných, medziľudských a pracovných vzťahov a väzieb. Nastupujú depresie, samovražedné myšlienky a nezriedka aj uskutočnenie samovraždy. Cíti sa osamelým a vinu za svoju zúfalú situáciu presúva na iných, cíti paniku a strach. Jeho stav vyžaduje odbornú pomoc. Zahraničné štatistiky uvádzajú, že v porovnaní s ostatnou populáciou gambleri sa 5 – 10 krát častejšie pokúsia o sebevraždu.
Teorií, ktoré vysvetľujú príčiny vzniku patologického hráčstva je celá rada. Biologické teórie uvádzajú, že jednou z okolností, ktorá vedie k vzniku patologického hráčstva je nedostatok endorfínov v mozgu. Sú to látky, ktoré navodzujú v tele pocit ľúbosti. Iní teoretici zasa tvrdia, že na vzniku chorobného hráčstva sa podiela nižšia aktivita serotoninového systému v mozgu. Sociologické teórie uvádzajú, že sociálna štruktúra spoločnosti neumožňuje rade ľudí žit v blahobyte. Predstava blahobytu, ktorého človek dosiaľ nebol schopný dosiahnuť, ho ženie k hazardnej hre. Mnoho ľudí začne hrať s konkrétnymi cieľmi ako splatiť dlhy, postaviť dom apod. Niekedy sa uvádzs, že hodnotový systém, ktorý je postavený iba na peniazoch, núti jedincov si ich opatriť akoukoľvek formou, teda i rôznymi hazardnými hrami.
TYPY HRÁČOV
1. Sociálni hráči:
- hrajú kvôli finančnému zisku alebo krátkodobo v životnej kríze,
- nebýva u nich plne rozvinutá závislosť, dokážu prestať hrať, keď prehrajú vopred stanovenú sumu, alebo pociťujú problémy kvôli hraniu,
- možno sem zaradiť aj dospievajúcich mladých hráčov, ktorí si hraním získavajú členstvo v určitej skupine ľudí ( potreba niekam patriť ),
- je tu prítomné riziko vzniku závislosti, nakoľko hranie sa stáva súčasťou životného štýlu.
2. Hráči s narušenou osobnosťou:
- mávajú nízku odolnosť voči záťaži,
- mávajú ťažkosti so sebaovládaním (najmä ťažko ovládajú zlosť),
- konajú impulzívne, rýchlo a neuvážene,
- ťažko sa prispôsobujú realite a unikajú do problémov,
- nemávajú pocity viny kvôli hraniu.
3. Hráči s nízkou sebaúctou:
- hra je pre nich spôsob uvoľnenia napätia, hnevu, ktorí sa v nich hromadí ( neventilujú ho prirodzene, spontánne ) kvôli vyhýbaniu sa konfliktom s konkrétnymi ľuďmi,
- bývajú väčšinou úspešní v povolaní aj sociálnych vzťahoch (napr. v manželstve ),
- hranie im poskytuje pocit vyššej hodnoty seba samého ( cítia sa silní až všemocní ),
- po skončení hry mávajú pocit viny a hanby.
„Jmenuji se Petr, mám 25 let, vystudoval jsem gymnázium a pomaturitní nástavbu a pracuji jako programátor. Jsem doslova exemplární případ hráče. Věnoval jsem se hazardním hrám všeho druhu. Zde je krátký výčet toho, co vše se dá hrát o peníze:
- Karetní hry (oko; mariáš; hercky; kupky)
- Kostky (oko; mezi kozy)
- Společenské hry (člověče, nezlob se; kulečník; biliárd; šipky; dostihy)
- Sázky (kurzové sázky -TipSport, Chance; Loterie - Sportka... ;)
- Automaty (Mincovní - Phoenix, Jocker, Daytona; Poker; Ruleta)“
Workoholizmus
Všetko môže začať napríklad tým, že získame prácu, po ktorej sme túžili, alebo ktorá nás veľmi baví. Najskôr predlžujeme pracovnú dobu až do nočných hodín, potom odbúrame voľné víkendy a dovolenku. Máme veľa elánu a chuti do práce, tiež energie máme na rozdávanie, stále sa učíme, objavujeme niečo nové, skrátka naše nové zamestnanie je pre nás obrovské dobrodružstvo. Postupne nás tak pohltí, že si neurobíme čas na priateľov, partnerov, na rodinu, dôležité je len byť neustále na príjme a v plnom nasadení.
Dôsledky na seba nenechajú dlho čakať, dostaví sa nervozita, podráždenosť, zlý spánok, bolesti hlavy a chrbta, energia ako by sa nám zrazu nezostávala vôbec na nič.
Workoholizmus postihuje v najväčšej miere predovšetkým mužov, a potom všeobecne ľudí so stredoškolským a vysokoškolským vzdelaním. Postihuje najčastejšie ľudí, ktorí zakladajú novú firmu, získajú nové zamestnanie, sú nespokojní v osobnom živote, majú problémy v rodine. Ľudí, ktorí sú si neistí v iných oblastiach, v súkromnom živote, vo vzťahoch, respektíve v nich nedosahujú výsledky, úspech. Takíto ľudia sa uzavrú pred svetom a práca je pre nich psychický únik z reality. Prácou si kompenzujú pocit vlastnej hodnoty, ktorý v iných oblastiach nevedia získať.
Aký je rozdiel medzi pracantom a workoholikom:
Pracant
- pracuje rád a veľa, ale zaujíma sa aj o iné veci
- vie odhadnúť svoje možnosti, má nadhľad
- s kolegami vychádza dobre, ani medziľudské vzťahy v rodine a v okolí mu nespôsobujú problémy
- má aj záujmy, ktoré nesúvisia s prácou
Workoholik
- neustále má nutkanie pracovať, na nič iné nemyslí
- nemá nadhľad, neuvedomuje si, čo sa s ním deje
- zanedbáva medziľudské vzťahy - mimo pracoviska úplne, v zamestnaní udržiava kontakty súvisiace s prácou
- nemá iné záujmy, zaujíma ho iba práca
Varovné známky závislosti na práci
Varovné známky týkajúce sa tela
Bolesti hlavy, únava, alergie, nechutenstvo alebo prejedanie, porucha trávenia, bolesti žalúdka a vredová choroba žalúdka alebo dvanástnika, bolesti na prsiach a búšenie srdca, rôzn bolesti bez zjavnaj telesnaj príčiny, vyššie riziko srdcových ochorení, dychové problémy, tiky, závraty, poruchy potencie alebo menštruačné problémy, oslabenie imunitného systému prejavujíce sa napr. častými nachladnutiami, problémy týkajúce sa pohybového systému (bolesti svalov, chrbta apod.), bolesti hlavy. Vysoký krvný tlak, viac cigaret, vypitého alebo liekov. Častejšie úrazy a nehody. Niekterí odborníci dávají do súvislosti tiež závislosť na práci a niektoré prípady chronického únavového syndrómu.
Varovné známky týkajúce sa správania a psychiky
Výbuchy hnevu, nekľud a nadmerná aktivita, nespavosť, úzkosti, neschopnosť sa uvolniť a odpočívať, obtiažné sústredenie, pocity nudy, kolísanie nálad od veľkej radosti k depresiám a naopak. Niekedy denné snenie, nerozhodnosť a apatia.
Varovné známky týkajúce sa medziľudských vzťahov
Vzájomné odcudzenie, napätie v rodine, nedostatok času na seba, neschopnosť prejavovať druhým náklonnosť a oceniť ich, nedostatečná komunikácie, zanedbávanie detí a daľších najbližších členov rodiny, povrchné vzťahy bez citovej hĺbky, rozvody.
Varovné známky týkajúce sa pracovného prostredia
Veľké problémy pri týmovej práci. Postupné znižovanie výkonnosti, pokles sebadôvery a energie, niekedy až nespolahlivosť, nepredvídateľnosť a opakované zlyhanie.
Syndróm vyhoreniaPojem, s ktorým sa môžete stretnúť, je „burnouť“, čiže syndróm vyhorenia. Ide tu o následky príliš dlho trvajúceho alebo nadmerného pracovného zaťaženia. Ohrození sú najmä tí, ktorí prichádzajú do intenzívneho styku s ľuďm,i a ktorí majú značnú zodpovednosť zdravotníci, učitelia, kontrolóri letiskovej dopravy atď.
V dôsledku vyčerpania sa najskôr dostavujú pocity nespokojnosti a práca človeka prestáva tešit. Následujú drobné zdravotné ťažkosti, napr. časté infekčné ochorenia, bolesti chrbta, a pod. V dôsledku toho sa postupne znížuje pracovná výkonnosť. To vedie logicky k poklesu sebavedomia a energie. V bludnom kruhu sa potom zhoršujú príznaky a nezriedka sa stane, že pracovník nie je schopný ďalej rovnakú prácu vykonávať. Syndróm vyhorenia sa dá zastaviť a čo je pre nás ešte dôležitejšie, dá sa mu predchádzať.
Typy závislých na práci (volne podľa S. Poppelreutera)
- Velikáš. Ide mu predovšetkým o obdiv, uznanie, vplyv, veľkosť a moc. Má sklon preceňovať vlastnú prácu a podceňovať prácu druhých ľudí. Nevie dostatočne dobre pracovať v tíme, a preto býva u spolupracovníkov i podriadených neobľúbený.
- Dobrák. Pracuje s cieľom, aby bol čo najviac užitočný a čo nejobľúbenejší. Sám nič nechce a necháva sa druhými využívať, alebo aj zneužívať. Pri niektorých povolaniach sú dobráci častejší - napr. v zdravotníctve alebo sociálnej starostlivosti. Veľa uštvaných dobráčok ale nájdete i medzi babičkami.
- Pedant (povolaním typicky napr. účtovník). Najviac zo všetkého si cení poriadok, pravidlá, predpisy a disciplínu. Je to skrátka pedant, pre ktorého býva obrovským problémom prijímať nové myšlienky a nápady, ktoré by napríklad boli užitočné a uľahčili mu prácu.
- Rozpoltenec, teda typ rozpolteného a do seba zahĺbeného človeka. Chcel by mať blízke vzťahy s druhými ľuďmi, ale zároveň má z takých vzťahov strach. Aby unikol tomuto vnútornému konfliktu, vrhá sa do akejkoľvek práce, či je potrebná alebo nie.
- Štartér. Je to hľadač nových podnetov, prekypujúci energiou. Veľmi neznáša nudu a aby sa jej vyhnol, vyhľadáva nové a nové pracovné úlohy. Má však problémy s ich dokončovaním a neprekvapuje, že sa často zapletá do zmätku, ktorý okolo seba urobil.
- Šprt. Má mentalitu školáka, ktorý sa bojí pána učiteľa a robí úlohy naviac, aby sa zavďačil. Je úzkostlivý, závislý na druhých. Trpí neistotou a potrebuje nadriadeného, ktorý mu vždy povie, čo a ako má robiť. Neúspech ho desí a mylne predpokladá, že neúspechu sa dá vždy zabrániť zvýšeným pracovným výkonem.
Portrét typického človeka závislého na práci a jeho fungovanie v rodine, ako sa rysuje v novšej odbornej literatúre, možno zhrnúť približne nasledovne: Človek závislý od práce venuje neprimeraný čas práci, dôvodom môžu byť pocity menejcennosti, nutkavá obrana proti úzkosti, potreba uznania, strach z intimity a sexu. Závislý na práci si spravidla vyberá manželku, ktorá sa od neho liši, namiesto toho, aby sa mu podobala a má vo vzťahu k nej nadmerné očekávania. Vyžaduje tiež omnoho viac od svojich detí, než by bolo rozumné. Voľný čas má tendenciu zapĺňať prácou. V manželskom konflikte si závislý na práci väčšinou počína vyhýbavo, alebo používa pasívnu agresiu (napr. urazené mlčanie). Ľudia závislí na práci tiež častejšie nadväzujú povrchné mimomanželské vzťahy a majú menší záujem o sex v manželstve. Môžu mať tiež sexuálne problémy. Majú väčší sklon k závislosti od alkoholu a k jeho škodlivému užívaniu.
Tento nie príliš radostný obrázok si teraz doplníme portrétom typickej partnerky človeka závislého na práci: Cíti sa odstrčená, nedocenená a nemilovaná, má dojem, že všetka ťažoba a zodpovednosť za chod rodiny a výchovu detí spočíva čisto na nej. Cíti, že pre manžela je v nejlepšom prípade až na druhom mieste za jeho prácou. Vníma sa ako akýsi prívesok partnera, ktorý chce byť stredobodom pozornosti. Má dojem, že s ňou okolie (vrátane napr. partnerových rodičov) manipuluje. Snaží sa (väčšinou márne) upútať partnerovu pozornosť. Vzťah vníma ako neradostný bez voľného času a zábavy. Má pocity viny z toho, že si na robí nároky na partnerov čas, zatiaľčo ho jeho okolie často vníma ako skvelého a bezchybného. Cíti sa vedľa partnera menejcenná, pretože nestačí jeho pracovnému tempu a protože si jej prácu okolie dostatočne necení. Niekedy má dokonca pochybnosti o svojpm duševnom zdraví, najmä keď sa objavuje pre okolie úplne nepochopiteľná nespokojnosť.
Čokoláda - môže pri nadmernom požívaniu viesť k závislosti. Ľudia s veľkou túžbou po sladkom čokoládovom pokušení sa nazývajú anglicky chocolate cravers. Podľa Melindy Hemmelgarn z Missourskej univerzity je na čokoláde v USA závislých 40 % žien a 15 % mužov.
Čokoláda často slúži ako náhrada za pocity. Kto bol v detstve často čokoládou odmeňovaný za dobré výkony v škole či za spôsobné správanie, pri smútku či strachu, môže tiež v dospelosti podobné psychické nálady zaháňať čokoládou ako utišujúcim prostriedkom. Deti, ktoré bývajú pochválené nemateriálnymi prostriedkami, si nevyvinú tento vzorec správania. Aké látky v čokoláde sú zodpovedné za vznik tejto závislosti? Vedci pátrali po psychoaktívnych zlúčeninách, ktoré múžu túto závislosť vyvolávať. Boli skúmané nasledujúce látky:
Theobromin - alkaloid z kakaových bôbov, ktorý je podobný kofeínu. Ide o látku, ktorá má slabé stimulačné účinky na centrálny nervový systém, ale sama nevyvoláva žiadne podstatné subjektívne pocity. Purínové deriváty kofeín a methylxanthín sú v čokoláde obsiahnuté v menšom množstve než v čaji alebo káve. Ďalšie látky ako histamín, serotonín, tyrozín, tryptofán, fenylethyamín či horčík, z ktorých niektoré fungujú v organizme ako prenášače nervových vzruchov (neurotransmittery), sú v iných potravinách zastúpené v omnoho väčšom množstve a napriek tomu tieto potraviny nevyvolávajú takú závislosť ako čokoláda.
V čokoláde sa tiež nachádzajú špeciálne bioaktívne látky bielkovinovej povahy (napr. tyrozín), ktoré sa môžu naväzovať na v tráviacom trakte existujúce opiátové receptory. Tieto peptidy môžu pôsobiť na centrálny nervový systém, avšak zatiaľ nebolo prevedené dostatečné množství potrebných štúdií o pôsobení týchto látok pri ich ústnej konzumácii.
V roku 1996 vedci za Neuroscience Institute v San Diegu zistili, že čokoláda obsahuje dokonca látky podobné svojím účinkem cannaboidu THC z konopy, avšak na vyvolanie rovnakých účinkov eufórie ako pri fajčení marihuany by bolo potrebné zjesť jej obrovské množstvo.
Takže zatiaľ vedci nenašli žiadny dôkaz farmakologickej závislosti na základe psychoaktívnych látok nájdených v čokoláde. V roku 1994 vyvodili vedci Michener a Rosin zo svojich výskumov, že závislosť na čokoláde nevyvolávajú psychoaktívne látky z kakaových bôbov, ale cukor a tuk obsiahnutý v čokoláde. Podľa ich záverov cukor a tuk vyvolávajú zmyslové uspokojenie a pôsobia na hormonálny mechanizmus pocitov hladu a nasýtenia. Je možné, že veľkú túžbu po čokoláde vyvoláva práve tá unikátna kombinácia viac než 300 dosiaľ izolovaných látok obsiahnutých v sladkom pokušení.
