2.4 Proxemika

Proxemika sa zaoberá vzdialenosťou, ktorú je medzi jedincami pri ich vzájomnej komunikácii. S proxemikou súvisí aj pojem proxemický tanec, čo je vlastne prešľapovanie.

Hranice, ktoré si udržujeme s ľuďmi sa odlišujú. Závisí to od množstva faktorov, ktoré nás ovplyvňujú, do akej miery toho, ktorého k sebe pustíme. Ak niekto prekročí našu hranicu interpersonálnej bezpečnosti, cítime sa ohrození a začneme cúvať. Dotyčnému dáme zvyčajne najavo náš nesúhlas.

- Intímna 0 – 30 cm
- Osobná 30 – 75 cm
- Sociálna 75 – 150 až 200 cm
- Verejná 150 až 200 cm a viac

3.Ako komunikujeme s inštitúciami

Jednanie občanov a s inštitúciami prebieha často veľmi svojvoľne. Obe strany sa často vzájomne nedokážu prispôsobiť. Medzi predstaviteľmi inštitúcii a ich klientmi, zákazníkmi, pacientmi tak vznikajú rôzne nedorozumenia a konflikty.

Inštitúciu voľne chápeme ako zariadenie, podnik, úrad, organizáciu, ktorá má širšiu pôsobnosť, riadi sa vo svojej činnosti viac alebo menej presnými pravidlami a môže zasahovať do súkromného života človeka. Typické inštitúcie sú napríklad škola, súd, najrôznejšie úrady. Za predstaviteľov inštitúcii však možno považovať aj predavačov v obchodoch, remeselníkov, zástupcov firiem… Verejnosť predstavujú súkromné osoby, ktoré sa predstaviteľ inštitúcie pri jednaní snaží „mať vo svojich rukách“, a to väčšinou aj vtedy, keď náplňou jeho činnosti je preukazovať alebo priamo ponúkať klientovi služby.

3.1 Lekár a pacient

Komunikácia lekára s návštevníkom ordinácie je zložitejšia ako napríklad rozhovor na úrade. Vedľa profesijnej stránky ich vzťahu naberá na dôležitosti aj jeho dimenzia ľudská. Na jednej strane sú v nej rysy oficiálnosti (lekárska administratíva, povinnosť dodržovať lekárske doporučenia týkajúce sa očkovania) a na druhej strane ide o komunikáciu veľmi osobnú (intímne zverenie sa o zdravotnom stave a s ním spojených osobných problémoch).

Úspešná komunikácia lekára s chorým, ktorá v komplexe celého verbálneho a neverbálneho správania prispieva veľkou mierou k pozitívnemu ovplyvneniu zdravotného stavu pacienta, vyžaduje od oboch, ale predovšetkým od lekára nie len účinnú stratégiu vedenia rozhovoru a premyslené správanie, ale i primeranú mieru pravej úprimnosti a otvorenosti, aby bola zachovaná rovnováha medzi inštitucionálnou a profesijnou zložkou rozhovoru na jednej strane a ľudskou stránkou na strane druhej.

V komunikácii s pacientom vystupuje lekár ako odborník, a ten, kto plní žiadosť pacienta o starostlivosť a zároveň do určitej miery preberá zodpovednosť za jeho zdravie:

„…tým si nelámte hlavu.“
„To je naša starosť.“

Pacient prichádza ako súkromná osoba, je klientom, ktorý žiada o pomoc, radu, službu, v medicíne je väčšinou laikom a o zodpovednosť za svoje zdravie sa chce deliť s lekárom, eventuálne ju na neho celú prenáša.

Jedným z rysov tohoto druhu inštitucionálnej komunikácie, ktorý prestupuje a ovplyvňuje všetky jej zložky, je protiklad lekárovej ústretovosti k pacientovi a jeho autoritatívnosti.