4.Komunikácia v rodine

Pôsobenia rôznych tabu, a teda aj zákazov myslenia a reči v rodinách sa obvykle prejavuje tým, že pocity úzkosti, hanblivosti a viny bránia členom rodiny zbaviť sa pocitov malosti, nemohúcnosti a bezcennosti, ktoré narušujú ich sebaúctu.

Tabu slúžilo k zabezpečeniu hraníc okolo svätých alebo nebezpečných území. Nesmieme sa k nim približovať – nie len v priestore a čase, ale ani verbálne: „Nesmieš sa vysloviť meno…“.

Tabu v rodinách rovnako predstavuje hranice k ochrane rodiny ako celku alebo jednotlivca. Vytvárajú hierarchický systém zasvätených, ktorý rozhodujú, a tých, kto sú z rozhodovania vylúčení. Tak vzniká vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Ten je v rozpore s tým, čo pojem rodina prevažne symbolizuje: priestor, ktorý ľuďom poskytuje samozrejmú ochranu, priestor, v ktorom si môžu dôverovať a všetko si zveriť, kde sú prijímaní, a kde sa im dostáva pomoc jednoducho preto, že sú to oni, nie kvôli ich zásluhám.

4.1 Verbálne násilie

Tí, ktorí majú v rodine hlavné slovo, kritizujú, rýpu a nadávajú často podľa chuti a vylievajú si všetky svoje sklamania na tých, kto sú „pod nimi“. Uvádzajú tak do pohybu mechanizmus cyklického opakovania: ďalší ich napodobňujú.

Obeťou agresívneho kriku alebo prívalu reči, ktorá má druhého umlčať a podobných presadzovacích stratégii verbálneho násilia sa stávajú slabší členovia rodiny, často ešte skôr, ako sami vedia rozprávať. Sú svedkami hlasných hádok ostatných členov rodiny alebo sa útočné rozprávanie obráti priamo na nich. „Po stáročia dospelí deťom, ktoré ešte nevedeli rozprávať, odopierali akýkoľvek cit,“ upozorňuje parížska detská psychiatrička a psychoanalytička Caroline Eliacheffová, „najviac pripúšťali, že majú niektoré mechanické schopnosti vyjadrenia elementárnych potrieb, podobne ako zvieratá…“(Routrad A. Pernerová: Tabu v rodinné komunikaci, 1999, str.43)