Ľudia radi prežívajú svoj všedný život vo svete, ktorý poznajú. Ku každej novinke bývajú spočiatku nedôverčiví, potrebujú si ju „ohmatať“, a keď zistia, že celkom dobre zapadne do ich sveta, osvoja si ju, zaradia medzi veci známe. Tak to je s novými vecami aj s novými ľuďmi, s ktorými sa dostávajú do styku. Niekedy však k takémuto zdomácneniu nedôjde. Prevládne pocit, že niečo či niekto do ich sveta nepatrí, zostáva v ňom cudzí a môže ho narušiť alebo dokonca ohroziť (T. Šišková, 1998, str.10).

Dôvodov takého pocitu je mnoho a zďaleka nie vždy sa dajú racionálne vysvetliť. Asi najdôležitejším zdrojom nedôvery k cudzím sú predsudky.

Skúsme ich najprv rozobrať ako slovo. Slovotvorným základom je sloveso súdiť a predpona naznačuje, že sa jedná o súd pred čímsi. Teda by sa dalo povedať, že ide o predčasný súd, keďže v latinčine, z ktorej sme predponu „pre“ prevzali, táto znamená pred hlavne v zmysle času.

V literatúre sa najčastejšie stretávame s definíciou „negatívne akcentované postoje“ (J. Boroš, 2001, str.116). „Fixovaný, dopredu sformovaný postoj, obvykle negatívny alebo hostilný a zameraný na určitú spoločenskú skupinu“( T. Šišková, 1998, str.199). „Všeobecne sa predsudok ako termín vzťahuje k tým obsahom vedomia, ktoré sú charakteristické nereflektovanosťou a emočným akcentom“ (R. Kucharik, 2002).

O definovanie sa pokúsilo veľa vedcov. Napríklad G.W.Allport ho považuje za „antipatiu založenú na chybnom a strnulom zovšeobecňovaní“, Cooper/McGaugh ho vymedzujú ako „sociálny postoj, ktorý vzniká pred, namiesto alebo napriek objektívnemu dôkazu“ alebo J.M.Jones chápe predsudok ako „negatívny postoj voči osobe alebo skupine, spočívajúci v sociálnom porovnávacom procese, v ktorom vlastná skupina je používaná ako porovnávacie kritérium“.

Predsudky teda predstavujú zvláštny komplex v podstate nezdôvodnených postojov a stanovísk, ktoré si ľudia osvojujú celkom nenápadne pod vplyvom prostredia alebo ich prevezmú od nejakej „autority“. Sú to vlastne lacné barličky, s pomocou ktorých možno celkom ľahko prekonávať obtiaže, ktoré sprevádzajú formovanie vlastného názoru na niečo, čo sa nejako vymyká našemu zabehnutému videniu okolitého sveta (T. Šišková, 1998).

V praxi zostáva predsudok ako prvá fáza tvorby postoja (predsudok-stereotyp-postoj). Stereotyp je relatívne jednoduchý a nemeniaci sa súbor čŕt priraďovaný kategórii ľudí. Stereotypy sú normálnou súčasťou nášho uvažovania. Pomáhajú nám zjednodušovaním reality vychádzať ako-tak so všetkými zložitosťami sociálneho života, čo je v poriadku, pokiaľ na konečné posudzovanie pravdy berieme do úvahy realitu. Avšak nie vždy sa nám to darí, uveďme si pár príkladov:

1.„Hádzanie do jedného koša“, alebo aplikácia čŕt skupiny na každého jej príslušníka, pričom tieto črty môžu skupinu dosť dobre vystihovať.
2.„Prenáhlené zovšeobecňovanie“, teda predpoklad, že črty jednotlivca sú črtami jeho skupiny, pričom vieme, že väčšinou si za takýto príklad berieme toho najvytŕčajúceho člena.

a.„Informácia z druhej ruky“. Často si vytvárame stereotypy z informácií z médií, od rodiny, priateľov, svojho okolia. Je to vo väčšine prípadov.
b.Zastaralá informácia. Aj keď na tvrdení môže byť kus pravdy, táto sa môže zakladať na niečom, čo už dnes nie je aktuálne. Niektoré stereotypy majú takýmto spôsobom aj viac, než 100 rokov.
c.Nelegitímnosť vyplývajúca z nereprezentatívnej malej vzorky skupiny.
d.Viditeľnosť črty. To, čo sa najviac odlišuje od nášho očakávania, nemusí byť práve typické pre skupinu.

3.Neoverený úsudok (záver). V prípade nedostatočnej informácie často pridávame svoje predpoklady, pričom naše pozorovanie v našej skupine nemusí byť pre inú vôbec relevantné.A aj v prípade, že všetky informácie máme dostupné, nie je isté, či ich dokážeme správne interpretovať.Ak uvážime všetky spôsoby, ktorými sa môžme dopustiť vytvorenia chybného stereotypu, nedá sa čudovať, že ho pozorujeme tak často. Avšak stereotyp, ako fenomén pomáhajúci nám spoločensky existovať, nie je prečo považovať za negatívny jav. Treba skúmať to, čo ho nie zriedka sprevádza, a to je strach, hnev, afektívne správanie, teda silnú negatívnu emotívnu reakciu. Treba si uvedomiť, že práve táto má svoj pôvod v zlyhaní odhadu, teda v nesúlade. Ako môžu viesť k nenávisti? Ide napríklad napríklad o narušovanie denného kolobehu: odlišní ľudia majú iný denný režim a poznáme to mnohí z dovoleniek, keď sa do vedľajšej izby nasťahuje niekto veľmi odlišný, alebo ak sa napríklad do susedného bytu nasťahuje početnejšia rómska rodina, pričom vôbec nemusí ísť o žiadne nemorálne alebo kriminálne správanie.

Alebo môže ísť o ohrozovanie bezpečnosti skupiny v prípadoch, keď iná skupina naozaj prinesie nejaký negatívny jav. Napríklad vytvorenie cigánskej osady môže naozaj zvýšiť výskyt kriminality v okolí. Príchod slovenských turistov do blízkych rakúskych dedín po otvorení hraníc znamenal napríklad aj zvýšený výskyt krádeží v obchodoch.

Motivácia pre udržovanie vlastnej skupiny na prvom mieste je založená na potrebe bezpečného, jednoduchého a predikovateľného spoločenského života, ktorý môže byť narušený príslušníkmi odlišných skupín-cudzincami. Významnou motiváciou môže byť aj ekonomické riziko. Tí, ktorí sú takto najviac cudzincami ohrození, budú vykazovať najnegatívnejšie emotívne postoje voči nim. Nezanedbateľným je ohrozenie skupinovej integrity a identity. Etnická skupinamôže byť definovaná na základe rasy, náboženstva, jazyka, zvykov....nech je to čokoľvek, vždy, keď sa táto črta, ktorá skupinu definuje začne dostávať pod vonkajší tlak, príslušníci znervóznejú.
Asi najviac sa skupina vidí vo svojich deťoch. Obáva sa, že ich „stratí“ tým, že sa zmiešajú s inou kultúrou, preberú jazyk, prípadne sa odsťahujú. Kedysi sa zmiešané deti belocha a černocha považovali za čierne, teda akosi „poškvrnené čiernou krvou“. Poškvrnené preto, pretože černosi mali historicky nižší spoločenský status. V súčasnosti sa našťastie (veľmi pozvoľna) ustupuje od kategorizácie podľa farby pleti. Inou príčinou takýchto nálad býva potreba nájsť dôvod svojich problémov. V prípade, že nie sú jednoznačné, začneme ich celkom určite hľadať v druhých, najlepšie odlišných jedincoch. Vraví sa, že za každým komplexom nadradenosti sa skrýva komplex menejcennosti.

Teda akonáhle je ľuďom niečo cudzie, otvára sa možnosť pre vznik postoja, ktorého jadrom je nedôvera k odlišnostiam, odchýlkam a ktorý sa označuje ako xenofóbia. Z tohoto zdroja pochádza trebárs antisemitizmus, a to navzdory faktu, že väčšina ľudí osobne žiadneho Žida nepozná ( T. Šišková, 1998).
V prípadoch, keď naše postoje prídu do sporu s realitou, máme tendenciu ich obhajovať (napr. na Slovensku rozšírené: Židia sú zlí-okrem môjho suseda, ktorého poznám, ale ten určite bude výnimkou). Nehodiace sa informácie odmietame, spochybňujeme(nazývame ich výnimkou alebo sa u nich snažíme nájsť negatívne motívy alebo spôsoby).VZNIK PREDSUDKOV

C. Heaven rozlišuje tri prístupy k vzniku predsudkov:

1.Individualistický. Určité osobnostné charakteristiky, ako napr. Autoritárstvo alebo dogmatizmus predisponujú človeka k predsudkom.
2.Medziskupinový. Predsudky vznikli vplyvom sociálneho prostredia, v ktorom jedinec žije.
3.Sociokultúrny. Predsudky sú výsledkom osvojenia si spoločenských noriem v procese socializácie.

Predsudky získavame tak, že ich „zdedíme“ alebo jednoducho získame. Samozrejme, že nezískavame predsudky od rodičov prostredníctvom génov, ale často ich prevezmeme. Napríklad podľa Hartleyových korelujú postoje rodičov a detí takto: postoje týkajúce sa cirkvi – 63%, postoje týkajúce sa vojny – 43%, komunizmu – 56%.

Úplne iný pohľad na vznik predsudkov má Sherif, ktorý tvrdí, že predsudky vznikajú vtedy, keď dve skupiny súťažia o dosiahnutie rovnakého cieľa. Vo svojom pokuse s dvoma skupinami chlapcov, ktoré spolu súťažili, zistil, že vo chvíli keď nastal problém týkyjúci sa oboch skupín a museli ho teda spoločne riešiť, chlapci zabudli na rivalitu a predsudky voči druhej skupine a spolupracovali.

Sherif ďalej uvádza, že vo chvíli, keď má jedna skupina v spoločnosti privilégiá, ktoré druhá nemá, nastáva súťaženie. Tí, ktorí tieto privilégiá majú, sa ich snažia obhájiť, a tí ktorí ich nemajú sa cítia frustrovane a závidia.

Allport popísal päť štádii vývoja etnických predsudkov, ktoré sa môžu objaviť v spoločnostiach tolerujúcich alebo podporujúcich rasizmus.

1.Očerňovanie. Nepriateľské reči, klebety, rasistická propaganda.
2.Izolácia. Oddelovanie etnickej skupiny od dominantnej skupiny v spoločnosti.
3.Diskriminácia. Upieranie občianskych práv, zamestnania a prístupu k formám bývania spoločenským menšinám.
4.Telesné napadnutie. Násilie voči osobám a ich majetku, ktorého sa dopúšťajú rasistické organizácie.
5.Vyhladzovanie. Násilie voči celej skupine ľudí.

Faktory ovplyvňujúce vznik predsudkov

Existuje niekoľko faktorov, ktoré môžu vysvetliť vznik predsudkov. Jedným z nich je už spomínaný vplyv rodiny – zistilo sa totiž, že mnohé predsudky sú u detí navodzované priamo rodičmi. Ďaľšími faktormi sú výchova a úroveň vzdelania, medziskupinové súťaženie a psychologické potreby.

Význam rodiny a výchovy zdôrazňuje tiež Adorno. Podľa neho dieťaťu vtíska autoritarizmus trestajúci otec alebo autoritárna rodinná štruktúra. Práve s autoritarizmom veľmi úzko súvisí sklon vytvárať predsudky voči neobľubeným minoritám spoločnosti, pretože v autoritárskej rodine nie je možné odreagovať svoje negatívne emócie, ktoré sú potom prenášané na podriadenú skupinu v spoločnosti. V súvislosti s tým zistil, že extrémni nemeckí antisemiti často prežili v detstvo s tvrdou a ohrozujúcou disciplínou.

Adorno vytvoril osobnostný test, ktorý je určený na meranie autoritárstva. Ukázalo sa, že ľudia,ktorí dosahujú v tomto teste vysoké skóre, majú veľmi silné predsudky.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk