Ľudia radi prežívajú svoj všedný život vo svete, ktorý poznajú. Ku každej novinke bývajú spočiatku nedôverčiví, potrebujú si ju „ohmatať“, a keď zistia, že celkom dobre zapadne do ich sveta, osvoja si ju, zaradia medzi veci známe. Tak to je s novými vecami aj s novými ľuďmi, s ktorými sa dostávajú do styku. Niekedy však k takémuto zdomácneniu nedôjde. Prevládne pocit, že niečo či niekto do ich sveta nepatrí, zostáva v ňom cudzí a môže ho narušiť alebo dokonca ohroziť (T. Šišková, 1998, str.10).

Dôvodov takého pocitu je mnoho a zďaleka nie vždy sa dajú racionálne vysvetliť. Asi najdôležitejším zdrojom nedôvery k cudzím sú predsudky.

Skúsme ich najprv rozobrať ako slovo. Slovotvorným základom je sloveso súdiť a predpona naznačuje, že sa jedná o súd pred čímsi. Teda by sa dalo povedať, že ide o predčasný súd, keďže v latinčine, z ktorej sme predponu „pre“ prevzali, táto znamená pred hlavne v zmysle času.

V literatúre sa najčastejšie stretávame s definíciou „negatívne akcentované postoje“ (J. Boroš, 2001, str.116). „Fixovaný, dopredu sformovaný postoj, obvykle negatívny alebo hostilný a zameraný na určitú spoločenskú skupinu“( T. Šišková, 1998, str.199). „Všeobecne sa predsudok ako termín vzťahuje k tým obsahom vedomia, ktoré sú charakteristické nereflektovanosťou a emočným akcentom“ (R. Kucharik, 2002).

O definovanie sa pokúsilo veľa vedcov. Napríklad G.W.Allport ho považuje za „antipatiu založenú na chybnom a strnulom zovšeobecňovaní“, Cooper/McGaugh ho vymedzujú ako „sociálny postoj, ktorý vzniká pred, namiesto alebo napriek objektívnemu dôkazu“ alebo J.M.Jones chápe predsudok ako „negatívny postoj voči osobe alebo skupine, spočívajúci v sociálnom porovnávacom procese, v ktorom vlastná skupina je používaná ako porovnávacie kritérium“.

Predsudky teda predstavujú zvláštny komplex v podstate nezdôvodnených postojov a stanovísk, ktoré si ľudia osvojujú celkom nenápadne pod vplyvom prostredia alebo ich prevezmú od nejakej „autority“. Sú to vlastne lacné barličky, s pomocou ktorých možno celkom ľahko prekonávať obtiaže, ktoré sprevádzajú formovanie vlastného názoru na niečo, čo sa nejako vymyká našemu zabehnutému videniu okolitého sveta (T. Šišková, 1998).

V praxi zostáva predsudok ako prvá fáza tvorby postoja (predsudok-stereotyp-postoj). Stereotyp je relatívne jednoduchý a nemeniaci sa súbor čŕt priraďovaný kategórii ľudí. Stereotypy sú normálnou súčasťou nášho uvažovania. Pomáhajú nám zjednodušovaním reality vychádzať ako-tak so všetkými zložitosťami sociálneho života, čo je v poriadku, pokiaľ na konečné posudzovanie pravdy berieme do úvahy realitu. Avšak nie vždy sa nám to darí, uveďme si pár príkladov:

1.„Hádzanie do jedného koša“, alebo aplikácia čŕt skupiny na každého jej príslušníka, pričom tieto črty môžu skupinu dosť dobre vystihovať.
2.„Prenáhlené zovšeobecňovanie“, teda predpoklad, že črty jednotlivca sú črtami jeho skupiny, pričom vieme, že väčšinou si za takýto príklad berieme toho najvytŕčajúceho člena.

a.„Informácia z druhej ruky“. Často si vytvárame stereotypy z informácií z médií, od rodiny, priateľov, svojho okolia. Je to vo väčšine prípadov.
b.Zastaralá informácia. Aj keď na tvrdení môže byť kus pravdy, táto sa môže zakladať na niečom, čo už dnes nie je aktuálne. Niektoré stereotypy majú takýmto spôsobom aj viac, než 100 rokov.
c.Nelegitímnosť vyplývajúca z nereprezentatívnej malej vzorky skupiny.
d.Viditeľnosť črty. To, čo sa najviac odlišuje od nášho očakávania, nemusí byť práve typické pre skupinu.

3.Neoverený úsudok (záver). V prípade nedostatočnej informácie často pridávame svoje predpoklady, pričom naše pozorovanie v našej skupine nemusí byť pre inú vôbec relevantné.A aj v prípade, že všetky informácie máme dostupné, nie je isté, či ich dokážeme správne interpretovať.