Diagnostika je veda, ktorá sa zaoberá diagnostikovaním. Nie všetci autori uznávajú rozdiel medzi termínmi diagnostika a diagnostikovanie, nám sa však jeho postrehnutie vidí logické. Zatiaľ, čo diagnostika je veda o diagnostikovaní, diagnostikovanie je činnosť, ktorú vykonáva diagnostik. Presnejšiu definíciu prináša pedagogický slovník: „Diagnostikovanie je činnosť, ktorej výsledkom je diagnóza. Jej úlohou je zaradenie objektu do konvenciami stanovenej diagnostickej kategórie. Na rozdiel od výskumu, diagnostiku realizuje nie vedec, ale učiteľ, výchovný poradca alebo iný špecializovaný pracovník. Závery diagnostikovania vždy smerujú k náprave zisteného stavu“ (Průcha, 1995).

Predmetom diagnostikovania môžu byť kognitívne aj afektívne vlastnosti žiaka, vzťahy medzi žiakmi i učebné zručnosti žiakov. Nielen žiak však býva objektom diagnostikovania, môže ním byť aj učiteľ, či rodina žiaka a jej širšie sociálne prostredie.

V našej práci sa budeme bližšie venovať diagnostikovaniu kresby, grafomotoriky a dyslexie u žiakov, pričom poukážeme na niektoré patologické prejavy v základných školských činnostiach. Keďže hlavné školské zručnosti súvisia s vývinom jemnej motoriky, čiastočne sa budeme venovať aj osobitostiam pedagogického prístupu ku žiakom s problémami v tejto oblasti.

Jemnou motorikou rozumieme predovšetkým motoriku ruky, ale existuje skupina autorov, ktorá sem zaraďuje aj motoriku hovoridiel, mimiky a giest. Pre potreby našej práce je postačujúce vnímať jemnú motoriku vo vzťahu k činnosti ruky. Nedostatočný výkon dieťaťa v kresbe, či písaní, môže byť spôsobený endogénnymi (hereditárne) a exogénnymi príčinami. Tento fakt musí zohľadniť vo svojej práci nielen diagnostický pracovník, ale následne aj edukátor, ktorý pracuje s dieťaťom spoločne na eliminácii jeho problémov.