Záverečné zhrnutie: máme tu epidémiu ľudí, ktorí budú diagnostikovaní na Aspergerov syndróm ?

Momentálne sa nedá táto otázka zodpovedať, nakoľko nemáme istotu v súčasných diagnostických kritériách, o dolnej a hornej výrazovej úrovni tohto pojmu a hraniciach s inými poruchami. Aj napriek tomu však zažívame enormný nárast počtu diagnóz, čo však môže byť spôsobené tiež tým, že tak veľa prípadov tak dlho čakalo na svoje objasnenie. Koniec koncov aspoň konečne vieme, prečo sú títo ľudia inakší a môžeme sa aspoň snažiť jeden druhému porozumieť.

Keď sa povie autizmus, ihneď sa mi pred očami vyjaví Dažďový mužíček - Rain Man v podaní Dustina Hoffmanna. Žije si vo svojom svete, z ktorého ho nik nesmie vyrušiť a len tak, mimochodom, sa za jeden večer dokáže naučiť telefónny zoznam naspamäť. To bola moja jediná, nepriama skúsenosť s autizmom. V Dunajskej Strede som mal prvú možnosť spoznať autistov "naostro".

V budove Materskej školy na Rybnom trhu sa nachádza experimentálna trieda pre autistické deti pri ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským. Unikátna škola vyučujúca deti v materskom maďarskom jazyku je jediná na Slovensku. Ostatných žiakov zväčša integrovali v pomocných a osobitných školách (napr. Materská škola na Iljušinovej v bratislavskej Petržalke pre sluchovo postihnuté deti, či Detské integračné centrum v Trnave). O dvoch chlapcov, Andrása a Adama, sa tu starajú dve učiteľky Zuzana Csivreová a Edit Szencyová.

Minister sa hneď po príchode pýta: "Prečo sú tu len dve deti?" a pani Zuzana sa ochotne pustí do vysvetľovania: "Kritérium projektu sú minimálne dve deti a maximálne štyri. Každé dieťa má mať svojho pedagóga, čo znie možno trochu prepychovo, ale vychádzajúc z toho, čo tu vidíte, sú to strašne mierne prípady autizmu, ani jeden z týchto chlapcov nemá mentálny postih. Preto si myslím, že majú plné právo byť integrovaní do školy pre intaktné deti. Kritériom na to, aby sa vytvorila takáto trieda, je diagnóza autizmu. Podľa stupňa postihu sa zaraďujú do rozličných tried."

Obrovský pokrok

V malej triede je neobyčajne veľa ľudí. Vtom zaznie nespútaný výbuch radosti. Pre Andrása nastáva nezvyčajná situácia, na prstoch ukazuje, koľko je v triede ľudí. Trochu prekvapene hľadíme a pani Zuzana vysvetľuje ďalej: "Toto je najhoršia kombinácia, čo môže byť. Nerozpráva, a ak áno, len formou echolálie. Opakuje to, čo počuje od ostatných. S nami komunikuje písomne a formou kartičiek. Často neviem, čo vlastne chce, čo cíti."

Učebné pomôcky si pedagógovia vyrábajú sami. Sú natoľko špeciálne, že sa bežne nedajú kúpiť, čo je veľmi nákladné. Vypomáhať musia do značnej miery aj rodičia. Chlapcov tu museli naučiť úplne všetko - od stravovania až po to, ako ísť do obchodu nakupovať. Na lístkoch im ukazujú postupnosť - košík, tovar, peniaze, ktorými sa platí. Po troch mesiacoch to András zvládol a obe pedagogičky sú na výsledky svojej práce právom hrdé: "Dnes je to obrovský pokrok. Kedysi na začiatku, keď sme chceli ísť na prechádzku, si len ľahol na zem a ležal. Dnes už vie vyjadriť aj abstraktné pocity. Ja som s ním štyri hodiny doobeda a štyri hodiny poobede a stále mám s ním čo robiť." Asi nikomu z nás by neprišlo na um, že úroveň Andrásovho IQ je 110!

Na Slovensku momentálne neexistuje možnosť špecializácie na autizmus, a preto by jedna z učiteliek, absolventka pedagogickej fakulty v Nitre, rada študovala ďalej v Budapešti či v Birminghame. Prvý variant je celkom reálny. "Dvadsaťtisíc korún, to nie je tak veľa," povzbudzuje ju Milan Ftáčnik, "len si musíte podať žiadosť."

Súkromné zariadenie

Ďalšou zastávkou na našej ceste bola Súkromná škola Dr. Michala Ozoráka. Riaditeľka Jolana Ozoráková predstavuje svoju koncepciu: ,,Našou myšlienkou bolo vytvorenie vzdelávacieho centra združujúceho viacero škôl." Za desať rokov sa jej s tímom učiteľov podarilo vytvoriť úspešný inštitút, ktorý zastrešuje štyri školy: obchodnú akadémiu, hotelovú akadémiu, stredné odborné učilište s odbormi kozmetička, kaderník, kuchár-čašník a strednú priemyselnú školu potravinársku. Po revolúcii vyrástli rôzne podobné školy ako huby po daždi, ale len málo z nich preukázalo svoju kvalitu a životaschopnosť. Osud tejto však nie je jej riaditeľke Ozorákovej ľahostajný: "My už pri otváraní študijných odborov konzultujeme s úradom práce, aby sme neprodukovali nezamestnaných. Moja filozofia je taká, aby náš absolvent našiel po skončení uplatnenie."

Zdá sa, že o záujemcov zatiaľ nie je núdza, aj keď mesačný poplatok predstavuje vyše tisíc korún. Minister Ftáčnik takúto formu integrácie kvituje. "Treba využiť to, že už viaceré podobné školy sú a vytvoriť jedno vedenie," zdôrazňuje na záver návštevy. Takto sa môžu ušetriť peniaze, ktorých je v školstve aj tak málo.

Učitelia a žiaci

Popoludňajší ministrov program tvorí stretnutie so študentmi akadémie a vyučujúcimi celého okresu. M. Ftáčnik prezentuje Národný program výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike. Táto koncepcia na najbližších 15 až 20 rokov vznikla na základe programového vyhlásenia vlády z novembra 1998. Obsahuje analýzu súčasného stavu a základné charakteristiky nášho školského systému. Prezentuje východiská zmien vo výchove a vzdelávaní (čiže PREČO SÚ POTREBNÉ ZMENY?) a predstavuje cieľový stav s návrhmi opatrení na transformáciu súčasného stavu (čiže KAM CHCEME SMEROVAŤ?).

Po chvíli ticha sa rozprúdi diskusia. V dunajskostredskom okrese je viacero málotriedok, ktorým hrozí, že sa zanedlho zatvoria. To sa, samozrejme, nepozdáva pedagógom, ale minister im vecne argumentuje: "Na Slovensku máme 2500 škôl, z toho až 800 málotriednych. V priemere sú náklady na jedno dieťa 15 000 korún ročne. Ak však máte školu so siedmimi žiakmi, tak sa zvýšia až na 60 000 korún. Toto je reálny príklad, nedávno sme museli zrušiť jednu takúto školu v okrese Tvrdošín. Dohodli sme sa, že na Slovensku bude minimum na zriadenie školy dvanásť detí, pričom napríklad v susednom Rakúsku je to len desať."

Diskusia sa rozprúdi ďalej. Hovorí sa o projekte Infovek, olympiádach, športových súťažiach a, samozrejme, aj platoch učiteľov. Debatovať by bolo o čom do večera, ale minister musí ešte absolvovať tlačovku, návštevu centra voľného času a stretnutie s predstaviteľmi samosprávy. A to sme sa ešte nestihli ani naobedovať. Ako skonštatujeme spolu s jedným kolegom novinárom: "Vôbec mu nie je čo závidieť..."