Je možné vyrovnať sa s dualizmom tela a mysle? Je možné ho prekonať?

Jedným z najzávažnejších momentov v dejinách západnej filozofie, ktorý pevne zaklieštený máta hlavami filozofov, vedcov, no i bežných premýšľavcov už od 17. storočia, je nastolenie dualizmu tela a duše R. Descartom. Pamiatka tohto veľkého mysliteľa je preto dodnes najmä kvôli záhade a náročnej úlohe ako prekonať odlúčenie tela od mysle, nielen živou, ale aj živo rušenou. U Descarta tento problém paradoxne vyviera z nádeje, že objaví niečo pevné, isté, neotrasiteľné. Tento zámer, ktorého jedným z hlavných cieľov bolo tiež vysporiadať sa s dovtedajším smerovaním filozofie a udať nové smernice jej vývoja, vyúsťuje v metodickom pochybovaní o všetkom až k jedinému nespochybniteľnému, a tým je samotné pochybovanie. Rolu najistejšieho poznatku zohráva odteraz subjekt ako existencia veci mysliacej, teda pochybujúcej, túžiacej ..., jednoducho uvedomelá myseľ, vedomie. Pochybovať sa dá o všetkom, len nie o tom , že teraz pochybujem. Dubito ergo sum. Existencia mysliaceho subjektu sa takto stáva nespochybniteľným faktom, táto evidencia ju však zároveň vháňa do určitej uzavretosti k všetkému od nej odlíšiteľnému. Descartove metodické odlíšenie veci mysliacej a veci rozpriestranenej, teda aj mysle a tela ako dvoch odlišných substancií viedlo k postulovaniu privátnej nadradenosti mysle. Bol nastolený nový trend; upriamenie pozornosti na ľudskú myseľ. „Som vec mysliaca“, tvrdí Descartes a v Princípoch filozofie dodáva, že bolo chybou dovtedajších filozofov ak si tento detail nevšímali, alebo si ho dokonca vôbec neuvedomovali. Každý, kto metodicky postupuje, musí k tejto nespochybniteľnej pravde dôjsť.

Či už právom alebo neprávom, po tomto Descartovom myšlienkovom čine, teda rozlíšení sveta na dve substancie – res cogitans a res extensa, zdvíha sa spolu s vlnou obdivu aj vlna rozhorčenia. Táto myšlienková koncepcia, to musíme uznať, ovplyvnila myslenie a zdá sa, ako to mnohí tvrdia, že aj spôsob vývoja vedy. Ak však niekto chce obviniť Descarta, že on sám je v plnej miere zodpovedný za stav, v akom sa nachádza dnešná veda a filozofia, zdá sa, že to nebude korektné. Mnohí ho obviňujú, že prírode ukradol ducha, jemnejšie povedané, že ho zamaskoval, ukryl, a tak uvolnil akoby posledné uzly zviazanosti rúk vedy, ktoré ju krotili v ešte akej – takej úcte k prírode. Hodiť však vinu iba na plecia jedného mysliteľa, hoc akokoľvek vplyvného a v tichej nemohúcnosti omilostiť seba a celú sieť dejinných udalostí, je žalostne smiešne. Západný spôsob myslenia sa formuje a ťahá s nami v dejinách minimálne už od antiky. Prenechajme však takýto spôsob hodnotenia úlohy, ktorú zohral Descartes v našich dejinách tím, ktorý sa na to cítia byť povolaní a venujme radšej kúsok svojej pozornosti odkazom plynúcim od pôsobenia tohto filozofa až k nám, odkazom nedolúšteným, ktoré sú stále živé, a s ktorými zápasí aj súčasná filozofia.

Jedným takýmto možno najzáhadnejším odkazom, ktorý vyviera priamo z Descartovej formulácie o existencii dvoch navzájom nezávislých substancií – duše a tela, je dualizmus. Dualizmus ako psycho - fyzický problém, s ktorým sa treba vysporiadať. Descartom iniciovaný obrat k subjektivite upriamil pozornosť filozofov na podrobnejšie preskúmanie a pojmové definovanie mysle. Snaha o jeho lokalizovanie alebo dokonca odmietnutie pojmu mysle ako pojmu prázdneho a odsúdeného na zabudnutie, tak , ako boli naňho odsúdené pojmy ako napr. flogiston, elan vital a pod., bola snahou prekonať nezmieriteľný dualizmus, ktorý stále silnel úmerne neschopnosti pochopiť interakciu duchovnej (mentálnej) a materiálnej stránky skutočnosti. V tomto zmysle kladie otázku Descartovi i princezná Alžbeta v ich vzájomnej korešpondencii v nádeji, že sa jej dostane odpovede. Princezná sa z pera Descarta po otázke ako môže netelesná myseľ ovplyvňovať telom, ktoré je od mysle radikálne odlišné, dozvedá, že „..po myšlienkovom odlíšení oboch substancií nič nebráni tomu, aby pripísala mysli telesnosť, či rozpriestranenosť, pretože bez tohto momentu by sa ich spolupôsobenie stalo nemožné “ ([2], 186). Nebude teda zdá sa nekorektné a prehnane smelé z Descartovho postulovania existencie dvoch nezávislých a odlišných substancií vybadať skôr postulovanie dvoch nezávislých a odlišných pojmov, ku ktorým prichádza metodickým postupom. Pojem mysle musel vymedziť a odlíšiť ho od pojmu rozpriestranenosti. Celkom zmierlivo v tomto smere vyznieva i názor S. Kocianovej, ktorá tvrdí, že.. „zdôraznením reálnej odlišnosti mysle a tela (resp. ich pojmov) sa Descartes usiloval ukázať, že tak ako mysli prináleží pojem myslenia a telu pojem rozpriestranenosti, tak mysli i telu prináleží pojem jednoty, na základe ktorej je myseľ schopná pohybovať telom (problém mechanického pohybu zostáva nedoriešený) a telo pôsobiť na myseľ tým, že zapríčiňuje jej pocity a vášne“ ([2],186).

Nech je to už akokoľvek, či Descartes rozlišoval pojmy alebo naozaj sa v skutočnosti chcel dopátrať reálnej existencie dvoch odlišných substancií, a tak rozdeliť skutočnosť v nezmieriteľnosť našej mysle a fyzikálneho sveta, je jasné, že tým udal trend v pohľade na svet najmä západnej tradície. Vymedzil pojem mysle tak, že jej obsah tvorí jej vlastnú realitu a tá je odlišná od reality fyzikálneho sveta. Vec mysliaca zdá sa byť autonómnou v tom zmysle, že ak metodicky pochybujeme, môžeme spochybniť existenciu telesných vecí, ale obsahom mysle stále ostanú myšlienky, pochybnosti ako zvláštne obsahy vedomia, ktoré stále budú niečím. Takýto dualizmus, ak je pochopený ako doslovná nezávislosť tela a duše, vedie k až absurdným teóriám. Medzi také patrí napr. logický behaviorizmus, ktorého zástancovia (Ryle) Descartovu myseľ so všetkými jej obsahmi vyhlásili za kategoriálny omyl a tvrdili, že ľudské správanie sa dá vysvetliť analýzou mentálnych pojmov- zhruba povedané, redukovali myseľ- tak ako sa bežne chápe - na telesné pohyby. Zdravý rozum s tým samozrejme môže len ťažko súhlasiť.

Máme určitú mentalistickú predstavu o sebe, máme myšlienky, predstavy, túžby, nálady, želania. Ako túto predstavu zlúčiť s našou klasickou predstavou fyzikálneho sveta? Nie je tento problém stále živý len vďaka zastaralému pojmovému slovníku? „Dualizmom ovplyvnené chápanie mysle a tela ako dvoch proti sebe stojacich sfér alebo substancií sa podieľalo na formulovaní otázok a problémov vo vzťahu k povahe mysle: v čom spočíva mentálnosť mysle? Prežije myseľ zánik fyzického tela? Aký je vzťah mysle k telu (mozgu)? Akými zákonmi sa riadi sféra mentálneho?“ ([3],19).

Predpokladajme, že myseľ existuje (ako povahou zvláštna existencia mentálnych stavov alebo aktivít) a že existuje i fyzikálny svet. Ontologický rozdiel medzi fyzikálnym a mentálnym sa zdá byť citeľný.

Jedným z filozofov, ktorý svoju pozornosť venuje jednému z možno najťažších súčasných problémov, teda už spomínanému problému vzťahu tela a mysle (duše), ktorý je dnes už formulovaný skôr ako problém vzťahu mysle a mozgu , je John R. Searle. Ten si pod termínom myseľ predstavuje sled myšlienok, citov a skúseností, vedomých i nevedomých, ktoré vytvárajú náš psychický život. Verí, že tento problém má jednoduché riešenie a to, že je ešte stále problémom, kladie za vinu zastaranému slovníku zdedenému ešte zo 17. storočia. Dnešný fyzikálny výklad sveta sa nedokáže zmieriť s určitými vlastnosťami mentálnych stavov, a tým poskytuje úrodnú pôdu pre všetky pokusy čudným, nepochopiteľným spôsobom vyložiť povahu mysle a jej vzťahu k materiálnemu svetu alebo pokusy smerujúce dokonca k popretiu existencie mysle. Medzi tieto vlastnosti patrí najmä vedomie.

„ Jak je možné, že šedo - biela hmota v mojej lebke má vedomie?“ ([1],16). Druhou takouto vlastnosťou je intencionalita. Naše mentálne stavy sú o niečom, sú na niečo zamerané, no sú zamerané i na svet mimo seba, na predmety fyzikálneho sveta. Ďalšou vlastnosťou mentálnych stavov je ich subjektivita. Ako ju zosúladiť (ak je to vôbec možné) s vedeckým výkladom reality ako objektívnym faktom. Je to vôbec nutné? Posledným problémovým momentom je mentálna kauzalita. Ako môže niečo mentálne vyvolať fyzikálnu zmenu? Ako je možné, že naše myšlienky dokážu pôsobiť na materiálny svet a meniť jeho stav? Ak chcem kopnúť do plechovky od piva, môžem do nej kopnúť, môžem sa aj rozhodnúť ako silno a akým smerom ju chcem odkopnúť. Rozhodnem sa do nej kopnúť najsilnejšie ako viem a kopnem. Stav vecí vo svete sa následkom uskutočnenia mojej myšlienky zmenil. Tieto vyššie uvedené vlastnosti nemá každý mentálny stav, ale Searle tvrdí, že na pochopenie problému tela a mysle, máme mať tieto vlastnosti, reálne vlastnosti nášho psychického života stále na zreteli.

Aby sme sa však priblížili o kúsok bližšie k riešeniu nášho problému, pristúpme hneď k jeho jadru. Searle tvrdí dve tézy, ktoré sa pokúsi zosúladiť tak, aby platili súčasne. Prvá znie takto: „ Mentálne fenomény, myslím tým všetky mentálne fenomény – či už vedomé alebo nevedomé, optické alebo akustické, bolesť, šteklenie.. myšlienky, teda celý náš psychický život – sú výsledkom procesov, ktoré sa odohrávajú v mozgu .“([1],18)

Druhá takto: „ Bolesti a iné mentálne fenomény sú práve vlastnosťami mozgu (a možno aj zvyšku centrálnej nervovej sústavy“ ([1],20). Searle sa domnieva, že ak dokážeme, že obidva tieto tvrdenia platia zároveň, vyhneme sa akémukoľvek dualizmu. Bežne sa môže zdať, že ak vec A spôsobuje vec B, nemôže byť zároveň vec B vlastnosťou veci A. Teda mentálny fenomén je následkom príčiny, ktorou je fyzikálny fenomén a zároveň myseľ sama seba spôsobuje. Zdá sa to byť neuveriteľné, ale to len dôsledkom chybnej interpretácie kauzality. Na ujasnenie a spresnenie kauzality ako ju vníma Searle, ponúka nám bežný prírodovedný príklad. Vo fyzike je bežné, že sa rozlišuje medzi makro-systémovými vlastnosťami ako je napríklad tvrdosť, farba stola a mikro-systémovými vlastnosťami ako napr. štrukturálna mriežka tvorená určitým usporiadaním molekúl, ktoré spôsobujú tvrdosť stola. „ Vlastnosti makro-systému sú tak vysvetľované kauzálne – správaním sa mikro-častíc“ ([1],22).

Vlastnosti na makro-úrovni majú iný charakter ako vlastnosti mikro-častíc, ktoré ich spôsobujú. Ide teda o kauzálny vzťah príčinnosti, no zároveň ide stále o jednu vec, popisovanú na dvoch rozličných úrovniach. Tak môžeme tuhosť definovať ako určité usporiadanie častíc v štrukturálnej mriežke, no nič nám nebráni v tom, aby sme tuhosť definovali aj na makro-úrovni ako napr. určitú odolnosť voči tlaku a pod. . Podobným spôsobom by sme teda dokázali naznačiť ako by sa dal vnímať vzťah mysle a mozgu a vyhnúť sa pri tom nutkaniu, že medzi mysľou a mozgom existuje nejaký „prázdny priestor“, že myseľ je iba akýmsi epifenoménom mozgu, a tak možno celkom efektívne aj dualizmu, aj keď v rade filozofov sa nájdu námietky, že takýto prístup vedie vlastne k dualizmu vlastností. Myseľ a telo sa vzájomne ovplyvňujú, ale nejde o dve odlišné veci. P.S. Churchlandová pokladá za správnu stratégiu vedúcu k pochopeniu mentálnych stavov tiež určitý typ redukcionizmu. Je pre ňu nevyhnutné porozumieť mikro-úrovni (neurónové siete), aby sme dokázali lepšie vysvetliť makro-úroveň (psychologické vlastnosti).

Načrtli sme tu spôsob, akým by sa možno dalo čeliť dualizmu tela a mysle, ktorý stále mnohým nedáva spávať. Ťažko pokladať náš výklad za ucelený a už vôbec nie za vyčerpávajúci. Dá sa voči nemu vzniesť množstvo námietok, tak ako by sme mohli vzniesť námietky i my voči dostatočne naštudovaným koncepciám, ktoré sme tu v krátkosti načrtli. Išlo nám skôr o to, nájsť v súčasnej filozofii aspoň náznak rozumného hľadania východiska, ktoré by nás priviedlo na také miesto, kde by sa filozofia dokázala na úrovni popasovať s dualizmom tela a mysle. Osobne si myslí, že problém dualizmu je vlastným problémom západnej filozofie, jeho pojmového slovníka, a to že sa jeho formulovanie niekedy kladie za vinu Descartovi, nie je oprávnené. To, že bol formulovaný tak ako bol, bolo korektné a mal tak svoje výhody, ako aj svoje nevýhody.