Uvedomujete si vy kam smerujete? Ako často zvyknete rozmýšľať nad tým, čo bude napríklad o 10 rokov?

Každý človek by si mal uvedomovať, kam speje jeho život, ktorým smerom sa približne chce uberať. Aké to však môže mať následky, keď človek „tápa", keď stráca zmysel?

Čo si myslíte, aké množstvo klientov psychologických poradní sú ľudia, ktorí nevedia nájsť odpoveď na otázku „Kam smerujem? Má môj život zmysel?

Je vôbec v moci poradcu pomôcť takémuto človeku?

Každodenné uvedomovanie si svojej vlastnej životnej cesty je to podmienka toho, aby sme dospeli k jasnému a pravému filozofovaniu. Spočíva vo vážnom chápaní svojich rozhodnutí, v premýšľaní toho, čo sme urobili a aké skúsenosti sme získali.

V rámci tejto cesty k pravému filozofovaniu je nevyhnutné vybrať si jej podobu, čiže zodpovedať si otázku "Ako budem žiť?"

Odpoveď na túto otázku si musí nájsť každý sám. Nemožno ju predpísať, predložiť ako niečo definitívne platné, nie je to ani nič vonkajšie. Treba si tu zachovať možnosť a odvahu k pokusom. Výber treba spraviť rozhodne, ale nelpieť na ňom, ale neustále overovať a opravovať. Nejde tu však o ľubovôľu, lež treba tu postupovať s vážnosťou, ktorá nás nakoniec privedie k jednote.

Psychosociálna  teória  vývinu  E.H. ERIKSONa

(resp. biodromálna teória vývinu, teória životnej cesty)

- epigenetická teória= epigenéza naznačuje, že jeden prvok vzniká na základe iného v čase a priestore. Tým sa vyjadruje sled štádií a ich hierarchia. Autor rozlišuje 8 vekov vývinu (v priebehu „bio dromos" = životnej cesty) a utvárania osobnosti, v priebehu ktorých ide o riešenie psychologickej krízy, ktorá predstavuje napätie medzi dvomi protikladnými tendenciami: pozitívnej a negatívnej. Teda predstavuje možnosti rastu, ale aj ohrozenie. Rast nastáva, ak je kríza pozitívne vyriešená. Vyriešenie prináša spevnenie ega-čo autor nazýva cnosť. Ohrozenie spočíva vo vyhýbaní sa riešeniu. Ak k tomu dôjde, prevládne negatívny pól, cnosť nevznikne, ego je oslabené a psychický vývin stagnuje.

„Kríza nie je niečo, čomu sa máme vyhnúť, ale je to výzva, ktorú máme dobre zvládnuť."

1. Štádium - bazálne istoty vs. neistota (1.rok života) - základ prosociálnej alebo egocentrickej osobnosti.  Dieťa sa narodením dostáva do neistoty, pričom len intenzívny fyzický kontakt s matkou a predvídateľnosť jej správania (stereotypie  starostlivosti..) mu môže stratený pocit bezpečia opäť nahradiť. Dieťa sa učí matke dôverovať a prostredníctvom toho aj sebe. Ak dieťa tento kontakt nemá, presadzuje sa negatívna tendencia-neistota u dieťaťa, ktorá brzdí ďalší vývin. (cnosť=nádej)

2. Autonómia vs. pochybnosť (2.a 3.rok) - obdobie, v ktorom sú charakteristické osamostatňovacie snahy u dieťaťa (nové činnosti - chôdza, reč, ovládanie vyprázdňovania. Dieťa realizuje exploráciu okolia a manipuluje s predmetmi). Spolu s rastúcou autonómiu rastie aj sebadôvera. Avšak ak je dieťa za tieto aktivity trestané, môže z vlastných samostatných činností nadobudnúť strach a pochybnosti o vlastných schopnostiach. Dôležitá je vyváženosť medzi „zadržovaním", obmedzovaním a „púšťaním" - tak v nácviku hygienických návykov, ako aj v prieskumnej činnosti dieťaťa do priestoru. (cnosť=vôľa)

3. Iniciatíva vs. vina (pocit viny) (4. a 5.rok) - dieťa je veľmi iniciatívne v poznávaní a objavovaní fyzického aj sociálneho sveta - ak má dieťa príliš veľa negatívnych spätných väzieb, môžu sa u neho vyvolať pocity viny a pokles iniciatívy vo vzťahu k týmto aktivitám. Dôležitá je reakcia rodičov na aktivitu dieťaťa, ktorej výsledkom je pocit slobody a udržiavanie iniciatívy. (ctnosť=účelnosť)

4. Snaživosť, pracovitosť vs. menejcennosť (6. a 11.rok) - dieťa prechádza od hry k učebným činnostiam. Vyžaduje sa senzomotorická koordinácia, správna manipulácia s predmetmi, zručnosti. Dieťa sa zapája do plnenia sociálnych úloh, rozvíja sa výkonová motivácia. Dieťa je v tejto etape usilovné a snaživé. Úspech vyvoláva radosť, neúspech pocit viny. Aj mnoho negatívnych spätných väzieb alebo trestov a málo pozitívnych emocionálnych zážitkov, ktoré by podporili jeho cieľavedomosť - riziko vzniku pocitov menejcennosti (pochyby o vlastnej hodnote a kompetenciách). (ctnosť=kompetencie)

5. Identita vs. roztrieštenosť, zmätenosť rolí (konfúzia identity) (12. až 18.rok) - v žiadnom inom období si nie sú tak blízko „prísľub objavenia seba samého" a „hrozba zo straty seba samého". Objavuje sa neistota z prežívania vlastnej role - Kto som Ja a ako sa na mňa pozerajú iní?. Vzniká neistota, zmätok vo vlastnom vnútri, neschopnosť rozumieť sebe samému, neschopnosť prevziať určité role. Chýbajúca identita vedie k vnútorným zmätkom, k zmäteniu rolí. Konfúzia identity u adolescentov nie je zriedkavosťou - dostávajú sa do konfliktných situácií, chcú uskutočniť dôležité rozhodnutia, ale necítia sa byť na ne pripravení. Sú sebavedomí, ale sú aj v rozpakoch. Preto je ich správanie často inkonzistentné.  Vyrovnanie sa s týmto obdobím - negatívna identita (cez projekciu, ja nie som zlý, to iní), kolektívna identita (stereotypia), identifikácia... doba odkladu, psychosociálneho moratória. (ctnosť=vernosť, osobná zodpovednosť zvolenému povolaniu, vlastnej životnej filozofii)

6. Intimita vs. izolácia (19. až 30.rok) - V tomto období je typické nadväzovanie sociálnych vzťahov. Vytvára sa zmysel pre vlastnú aj cudziu psychickú intimitu, potrebu intímne sa priblížiť k druhému človeku. Je to základ zmysluplného, trvajúceho vzťahu s osobou opačného pohlavia. Ak jedinec nie je schopný tento vzťah vytvoriť, dostáva sa do psychickej izolácie - kedy sú jeho vzťahy povrchné a nenaplňujúce. Nie je schopný prejaviť vyššiu mieru empatie. Intimita je zdravím spojením vlastnej identity s identitou druhého človeka bez strachu, že človek stratí seba samého. V priaznivom prípade dosahuje človek skutočnú intimitu a zblíženie s druhým a akceptuje, že je potrebné prispôsobiť sa partnerovi aj za cenu obetí a kompromisov. (ctnosť=láska)

7. Generativita vs. stagnácia (31. až 60. rok)- v tomto období ľudia dosahujú najvyššie životné vrcholy - pozícia, potomstvo, tvorivé myšlienky..., naplňujú svoje životné hodnoty a ciele. Ide o obdobie najvyššej produktivity a rastu osobnosti. Človek je schopný prejavovať sociálnu zrelosť, nadosobné záujmy....získava tým stále viac sociálnych skúseností. Dominujúcou je túžba starať sa o niekoho, kto ma potrebuje, resp. konštruktívne prispieť k sociálnemu prostrediu. Ak sa nepodarí naplniť tieto ciele a vzťahy, dochádza k redukcii a obmedzovaniu života na konzumný životný štýl. Takýto človek podlieha vplyvu konformizmu, objavuje sa „radarová" morálka, prichádza únava, apatia, oploštenie interpersonálnych vzťahov, človek je viac recepčný, rigidnejší, pasívnejší - stagnuje psychický rozvoj. V tomto období sa objavuje prvé životné bilancovanie a spadá sem aj kríza stredného veku. (ctnosť=starostlivosť)

8. Integrita vs. pochybovanie (zúfalstvo) (61. a vyššie) - integrita je vrcholne pozitívnou akceptáciou seba samého, celej svojej minulosti aj smrti, súvisí s pocitom osobnej spokojnosti  -  je maximom, čo môže osobnosť dosiahnuť. Takýto človek vplýva veľmi pozitívne i na iných. Ak ohliadnutie a bilancovanie osobnú spokojnosť neprináša, potom sa jedinec dostáva do stavu zúfalstva, ktoré znamená, že jedinec nie je schopný zmieriť sa sa so svojim životom, prežíva beznádej.