4.2         Expanzia

Ľudia, ktorí si osvojili štýl expanzie, sa snažia o to, aby dominovali nad ostatnými a snažia sa dosiahnuť svoje vlastné ciele za každý cenu. Ich súťaženie s inými môže byť úplne otvorené, alebo môže byť maskované priateľskosťou. Motivuje ich snaha o prekonanie každej prekážky. Sú tri typy expanzie:

- narcistickí jedinci prejavujú vysokú sebadôveru a nemajú žiadne vedomé pochybnosti o svojom talente či schopnostiach;

- perfekcionistickí jedinci stavajú svoje pocity superiority na vysokých intelektuálnych a morálnych štandardoch,  druhých stále považujú za hlúpych, nemorálnych a vo všeobecnosti za takých, čo robia chyby;

- arogantne pomstychtiví jedinci majú vo všeobecnosti mimoriadne zlé ľudské  skúsenosti ako ponižovanie, odmietanie či brutalitu a sú presvedčení, že druhí ľudia sú nečestní a zlomyseľní, sú veľmi súťaživí a hrdí na svoju schopnosť prejsť druhým cez rozum.

4.3         Rezignácia

Rezignácia je potenciálne najdeštruktívnejším zo všetkých neurotických riešení konfliktov, pretože znamená stiahnutie sa z interpersonálneho poľa, a tým aj zo života ako takého. Rezignovaní ľudia môžu fungovať v mnohých aktivitách, avšak bez hlbšieho zaangažovania či záväzkov. Môžu hovoriť, robiť a možno aj myslieť si to, čo sa v určitom prostredí očakáva, čo je v záujme iných. Keď sa niekto pokúsi nadviazať s takýmito ľuďmi kontakt, zistí povrchnosť ich prispôsobenia. Horneyová zistila, že títo ľudia niekedy v terapii prejavovali hlboko ukrytý smútok, sebanenávisť a nenávisť druhých, sebaľútosť, anxietu a zúfalstvo. Trvala na tom, že títo ľudia nie sú defektní, ale sú v trvalom úniku od vnútorného života.

Hoci Horneyová hovorila o podmienkach detstva, ktoré môžu podmieňovať vývin určitého špecifického štýlu, bola dosť pružná, aby akceptovala aj výnimky, ktoré z každého pravidla existujú.

5        Záver

Najvýznamnejší predstavitelia neopsychoanalýzy ako sú Karen Horneyová, Erich Fromm, Erik Erikson, Henry Sullivan svojím dôrazom na rolu sociálnych vzťahov v ľudskej psychike sa stali tvorcami a predstaviteľmi tzv. kultúrnej psychoanalýzy. Ich teórie sú označované aj ako interpersonálne, alebo aj ako psychosociálne, resp. sociokultúrne teórie osobnosti. Predstavujú druhú generáciu psychoanalytikov, ktorá sa zaslúžila o to, že napr. v USA patrí psychoanalýza k najrozšírenejším psychologickým smerom.

Hoci Horneyová opísala dobre fungujúcu osobu, ako terapeutka sa viac zaoberala tzv. neurotickou individualitou. Bola toho názoru, že láska a teplo domova umožnia osobe vyhnúť sa neurotickej anxiete a konfliktu. Verila, že určité aspekty našej spoločnosti vytvárajú v ľuďoch taký intenzívny konflikt, že títo budú potrebovať veľa „dobrých prestávok" (good breaks),  aby sa vyrovnali s výzvou stať sa zdravým človekom.