1 Neopsychoanalýza

Neopsychoanalýza sa rozvíjala v USA po Freudovej smrti najmä koncom tridsiatych rokov 20. storočia. Táto psychologická škola zdôrazňovala sociálne väzby ľudskej psychiky na spoločnosť a na okolité prostredie. „Neopsychoanalytici v podstate uznávajú nevedomú reguláciu správania, avšak význam sexuality a úlohu pudových hnutí v ľudskej psychike nechápu tak jednoznačne determinujúco ako Freud. Väčší význam vo vývine osobnosti pripisujú vplyvu kultúry, sociálnym faktorom a medziľudským vzťahom. Zdôrazňujú právo osobnosti človeka na samostatnosť, pričom zastávajú názor, že jedným z predpokladov vybudovania humanistickej spoločnosti je sebazdokonaľovanie a sebarealizácie človeka v jeho ontogenetickom vývine."

2        Karen Horneyová

Narodila sa v Nemecku - v Hamburgu. Otec bol Nór, matka Holanďanka. Ako dieťa mala veľmi blízky vzťah s matkou, ktorá bola intelektuálkou, mala pevnú vôľu a často sa hnevala na svojho otca, námorného kapitála, ktorý sa hrozne zlostil. Otca však napriek tomu obdivovala a sprevádzala ho na niekoľkých dlhých cestách.

Vo veku 12 rokov sa rozhodla študovať medicínu a s pomocou matky a brata presvedčila otca, aby jej dovolili pripraviť sa na túto dráhu. V roku 1906 nastúpila na Univerzitu vo Freiburgu a nasledujúcich 10 rokov bolo plných udalostí: získala titul M.D. (na univerzite v Berlíne r. 1915), vydala sa za Oskara Horneya, úspešného obchodníka, porodila tri deti (Brigitte, Marianne, Renate) a psychoanalýzu absolvovala u Karla Abrahama, jedného z prvých Freudových nasledovníkov.

Do roku 1920 pracovala v neuropsychiatrickej nemocnici blízko Berlína a vykonávala súkromnú prax. Keď sa v tomto roku otvorili Berlínsky psychoanalytický inštitút, bola jednou z jeho 6 inštruktorov a zostala tam až do roku 1932, keď ju Franz Alexander požiadal, aby sa stala jeho spoločníčkou pri riadení Psychoanalytického inštitútu v Chicagu. O dva roky neskôr sa presídlila do New Yorku, kde sa stala členkou Psychoanalytického inštitútu. V roku 1923 Horneyová prezentovala svoju prvú prácu, ktorá polemizovala s Freudovými pojmami. V roku 1941 publikovala dve knihy, kde jasne naznačila svoje argumenty voči Freudovým myšlienkam a načrtla svoju vlastnú teóriu. Medzi študentmi si získala dosť nasledovníkov, ale na jar toho istého roku ju členovia Psychoanalytického inštitútu hlasovaním zbavili možnosti učiť začínajúcich študentov, pretože jej radikálne myšlienky pôsobia na študentov „rušivo". Krátko na to Horneyová a jej niekoľko kolegov založili Asociáciu pre napredovanie psychoanalýzy, ktorá sa neskôr stala základom toho, čo je známe ako Psychoanalytický inštitút a centrum Karen Horneyovej.

Horneyová napísala 5 kníh, v ktorých rozvíjala svoju vlastnú teóriu osobnosti a psychoterapie a publikovala viacero článkov. Prednášala na Novej škole pre sociálny výskum v New Yorku, učila a supervidovala študentov aj na svojom vlastnom inštitúte. Niekoľko rokov predtým, ako zomrela na rakovinu, sa začala zaujímať o filozofiu Zen a začala študovať japonské teórie osobnosti a terapie.

3        Anxieta a konflikt

Karen Horneyová poukazuje na to, že redukovanie motivačného vývinu človeka na sexuálne pudy deformuje určujúcu úlohu spoločensko-kultúrnych vplyvov. Trvá však pritom na názoroch o úlohe nevedomých procesov v psychoanalytickej terapii.[3]

Podľa Horneyovej všetci zažívame to, čo nemeckí filozofi nazývali Angst der Kreatur - strach živej bytosti. Ide o poznanie, že tvárou v tvár nekontrolovateľným a obrovským silám prírody sa v zásade cítime bezmocní a zraniteľní. Tento úplne normálny typ anxiety najskôr prežívame ako deti. Láskyplná starostlivosť v raných detských rokoch nás naučí, ako sa s ohrozujúcimi situáciami vyrovnávať. Bez tejto starostlivosti sa však môže rozvinúť to, čo Horneyová nazývala bazálnou anxietou a bazálnou hostilitou, resp. neurotickým stresom.

„Bazálna anxieta, derivát strachu je zákerný, narastajúci, všetko zatieňujúci pocit osamelosti a bezmocnosti v hostilnom svete. Bazálna anxieta je vždy sprevádzaná bazálnou hostilitou, odvodenou z hnevu, ktorá je predispozíciou k anticipovaniu ublíženia zo strany iných, a preto im nedôverujeme. Anxieta a hostilita vedú ľudí k tomu, že veria, že stále musia chrániť a opatrovať svoje bezpečie. Tak anxieta, ako aj hostilita majú tendenciu byť potlačené, resp. mimo uvedomenia; prejaviť strach znamená ukázať svoju slabosť, prejavenie hnevu prináša so sebou riziko potrestania, straty lásky a bezpečia. Toto sa môže udiať už vo veľmi ranej fáze a vzniká to, čo Horneyová nazýva začarovaným kruhom. Bazálna anxieta vedie k intenzívnej potrebe náklonnosti obsahujúcej až požadovanie bezpodmienečnej lásky."

Ak táto požiadavka nie je uspokojená, osoba cíti, že narastá odmietanie a hostilita. Hostilita však musí byť potlačená, aby osoba nestratila lásku a bezpečie. Zlyhanie pri vyrovnávaní sa s týmito silnými emóciami vytvára difúznu zlosť, a to zintenzívňuje anxietu a hostilitu - výsledkom je, že narastá potreba náklonnosti - a kruh sa opäť začína. Poznanie toho, že osoba, ktorá má psychologické problémy, je uviaznutá v kruhu, zintenzívňovanie stresu a neproduktívneho správania, patrí k podstate Horneyovej teórie neuróz.

Konflikt protichodných síl je v ľudskom fungovaní nevyhnutný. Spoločnosť nás napríklad podporuje v tom, aby sme boli súťaživí, aby sme sa snažili o výkon či superioritu, ale tiež nás nabáda k tomu, aby sme sa starali o druhých, povyšovali ich záujmy nad naše vlastné. Bazálna anxieta a hostilita sa sformovali do konfliktu medzi potrebou bezpečia a potrebou prejavenia základných emócií a myšlienok. Osoba s bazálnou anxietou preto začína život s tým, čo je konfliktom skutočne veľkých rozmerov: potreba prežiť versus potreba byť.

4        Model interpersonálnych štýlov

Podľa Horneyovej si ľudia vytvárajú vzťah k iným ľuďom troma základnými spôsobmi: držanie sa v úzadí za účelom hľadania lásky; expanzia za účelom získania dominancie; rezignované odťahovanie sa od druhých hľadajúc samostatnosť - odlúčenosť. Ako ľudia žijú, učia sa používať prvý, druhý či tretí interpersonálny štýl. Hoci všetci príležitostne preferujeme jeden štýl pred ostatnými dvoma, z času na čas sme schopní vyjadriť všetky tri tieto štýly. Ľudia, ktorí nikdy nedokázali zvládnuť bazálnu anxietu a bazálnu hostilitu, však nedokážu tolerovať konflikt. Výsledkom tohto je, že si veľmi skoro a veľmi rigidne osvoja jeden štýl, ktorý sa stáva ich riešením neurotického konfliktu.

4.1         Držanie sa v úzadí

Ľudia, ktorých štýl je držať sa v úzadí, vyrastali v tieni niekoho iného, ako napríklad preferovaného súrodenca alebo rodiča, ktorý vyžadoval absolútnu oddanosť. Takýto človek sa veľmi skoro naučí ustupovať iným v nádeji, že títo mu budú pomáhať, venovať ochranu a lásku. Osoby držiace sa v úzadí neurobia nič, čo by mohlo druhých nahnevať a len zriedka otvorene prejavujú svoje potreby. Títo ľudia očakávajú, že by sa malo pre nich urobiť všetko, pretože tak veľmi ľúbia, nikdy sa nenahnevajú a nič neznamenajú. Sú mimoriadne pyšní na svoju dobrotu, ale seba samých kritizujú za to, že nie sú až tak dobrí, ako by mali byť. Keď ich v tomto okolie svojím súhlasom nepodporuje, dokážu stupňovať svoje úsilie, aby si súhlas získali, a keď sa stretnú s ďalším nepochopením, dáva sa do pohybu ďalší bludný kruh.

4.2 Expanzia

Ľudia, ktorí si osvojili štýl expanzie, sa snažia o to, aby dominovali nad ostatnými a snažia sa dosiahnuť svoje vlastné ciele za každý cenu. Ich súťaženie s inými môže byť úplne otvorené, alebo môže byť maskované priateľskosťou. Motivuje ich snaha o prekonanie každej prekážky. Sú tri typy expanzie:

- narcistickí jedinci prejavujú vysokú sebadôveru a nemajú žiadne vedomé pochybnosti o svojom talente či schopnostiach;

- perfekcionistickí jedinci stavajú svoje pocity superiority na vysokých intelektuálnych a morálnych štandardoch, druhých stále považujú za hlúpych, nemorálnych a vo všeobecnosti za takých, čo robia chyby;

- arogantne pomstychtiví jedinci majú vo všeobecnosti mimoriadne zlé ľudské skúsenosti ako ponižovanie, odmietanie či brutalitu a sú presvedčení, že druhí ľudia sú nečestní a zlomyseľní, sú veľmi súťaživí a hrdí na svoju schopnosť prejsť druhým cez rozum.

4.3 Rezignácia

Rezignácia je potenciálne najdeštruktívnejším zo všetkých neurotických riešení konfliktov, pretože znamená stiahnutie sa z interpersonálneho poľa, a tým aj zo života ako takého. Rezignovaní ľudia môžu fungovať v mnohých aktivitách, avšak bez hlbšieho zaangažovania či záväzkov. Môžu hovoriť, robiť a možno aj myslieť si to, čo sa v určitom prostredí očakáva, čo je v záujme iných. Keď sa niekto pokúsi nadviazať s takýmito ľuďmi kontakt, zistí povrchnosť ich prispôsobenia. Horneyová zistila, že títo ľudia niekedy v terapii prejavovali hlboko ukrytý smútok, sebanenávisť a nenávisť druhých, sebaľútosť, anxietu a zúfalstvo. Trvala na tom, že títo ľudia nie sú defektní, ale sú v trvalom úniku od vnútorného života.

Hoci Horneyová hovorila o podmienkach detstva, ktoré môžu podmieňovať vývin určitého špecifického štýlu, bola dosť pružná, aby akceptovala aj výnimky, ktoré z každého pravidla existujú.

5 Záver

Najvýznamnejší predstavitelia neopsychoanalýzy ako sú Karen Horneyová, Erich Fromm, Erik Erikson, Henry Sullivan svojím dôrazom na rolu sociálnych vzťahov v ľudskej psychike sa stali tvorcami a predstaviteľmi tzv. kultúrnej psychoanalýzy. Ich teórie sú označované aj ako interpersonálne, alebo aj ako psychosociálne, resp. sociokultúrne teórie osobnosti. Predstavujú druhú generáciu psychoanalytikov, ktorá sa zaslúžila o to, že napr. v USA patrí psychoanalýza k najrozšírenejším psychologickým smerom.

Hoci Horneyová opísala dobre fungujúcu osobu, ako terapeutka sa viac zaoberala tzv. neurotickou individualitou. Bola toho názoru, že láska a teplo domova umožnia osobe vyhnúť sa neurotickej anxiete a konfliktu. Verila, že určité aspekty našej spoločnosti vytvárajú v ľuďoch taký intenzívny konflikt, že títo budú potrebovať veľa „dobrých prestávok" (good breaks), aby sa vyrovnali s výzvou stať sa zdravým človekom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Karen Horneyová - anxieta a konflikt