To, že v tejto práci musí byť tvorivý, vynaliezavý, prispôsobivý k žiakom, čo vedie k vytváraniu vlastných didaktických a výchovných postupov, je viac ako samozrejmé. Rolu a význam učiteľa Maria Montessoriová docenila už na začiatku svojej pedagogickej dráhy, keď v Ríme založila školu pre učiteľov- špecialistov pre výchovu rozumovo zaostalých detí.
O tom, ako je organizované vyučovanie v montessoriovských školách a pre utvorenie základných predstáv o tomto vyučovaní uvedieme príklady z Nemecka, ako ho uvádza A. Hrdličková (podľa prác H. CH. Berga a F. Skiera )
Doobedňajšie vyučovanie je rozdelené do troch dvojhodinových jednotiek. Úvodná dvojhodinová práca má charakter čiastočne usmerňovanej, ale pritom slobodnej práce, t.j. existujú záväzné, ale aj voliteľné možnosti metód a foriem práce. V prípade potreby je táto dvojhodinová práca doplnená ešte jednou hodinou. V nej sa venuje pozornosť tým častiam učiva, ktoré sú pre žiakov náročné. Žiaci tu pracujú v diferencovaných skupinách, a nie podľa tried. Po týchto dvoch dvojhodinových jednotkách (matematika a materinský jazyk) sú ďalšie dve hodiny venované výučbe ostatných predmetov, ale aj tým predmetom, ako sú písanie na stroji, vedenie domácnosti, umelecká výchova, ručné práce a pod. Typické pre výučbu je to, že vo vyučovaní prevažuje skupinová forma práce a vlastná iniciatíva práce. Cieľom je aby, bola pre žiakov príťažlivá a zaujímavá. Všetci zamestnanci školy, teda nie len učitelia sa raz týždenne stretávajú a spoločne riešia mnohé organizačné otázky, konkretizujú pedagogické ciele, vymieňajú si skúsenosti a pod. Vyššie uvedený model montessoriovskej školy nie je záväzný. V praxi dochádza k rôznym modifikáciám. Všeobecne platná je však vysoká humanizácia, rešpektovanie osobnosti dieťaťa a jeho všestranný rozvoj. Avšak nie rozvoj podľa učiteľa, ale rozvoj
toho, „čo je v dieťati“, aby „ostalo samo sebou“.