Montessoriovská škola
Talianka Mária Montessoriová (1870-1953), pôvodným povolaním lekárka, celý svoj život zasvätila práci s mládežou a šíreniu vlastných pedagogických myšlienok. Pedagogická práca ju natoľko zaujala, že zanechala pôvodné povolanie. K pedagogickej činnosti ju priviedli skúsenosti s prácou s postihnutými deťmi. Pokroky, ktoré s nimi dosiahla vďaka tomu, že využívala pohybovú a manuálnu aktivitu, ju priviedli k otázkam k zamýšľaniu sa nad tým, prečo normálne a zdravé deti v školách zostávajú na takej úrovni, že sa im postihnutý žiaci môžu takmer vyrovnať. Ako uvádza M. Caripo: ,, Dospela k presvedčeniu, že metódy, ktoré používa pri výchove postihnutých detí by dokázali plne rozvinúť i osobnosť normálnych, ale zanedbaných detí“. Príležitosť overiť si svoje názory a realizovať predsavzatia sa jej naskytla, keď dostala možnosť založiť domov pre chudobné a zanedbané deti. V roku 1907 otvára v Ríme Dom detí (Casa dei Bambini), kde uplatňuje a rozvíja svoju teóriu.
Mária Montessoriová kritizovala školu pre jej strnulosť, nezáživnosť, dogmatický prístup k vyučovaniu, vynucovanie disciplíny a pod. V škole sa za dobré považuje
poslušnosť tela - ticho sedieť, nehýbať sa, počúvať,
poslušnosť inteligencie - verne si osvojiť to, čo povie učiteľ, a tak ako to chce on
poslušnosť aktivity - len tam sa môže dieťa realizovať, kde to povolí učiteľ a len takým spôsobom ako mu predpíše
poslušnosť vôle dieťaťa - zapretie vlastnej vôle dieťaťa. Potláčanie dieťaťa retarduje vývoj jeho osobnosti a jeho schopnosti.
Charakteristickými črtami podľa Hrdličkovej sú:
1.) V procese vývinu dieťaťa existujú tzv. senzitívne fázy ako určité špecifické úseky, keď dieťa samo, z vlastnej vnútornej aktivity zameriava svoju z vnútra smerujúcu a z vonkajšia povzbudzovanú aktivitu na určitú skutočnosť, ktorá zodpovedá daným potrebám vývoja. Rôzne vnútorné aktivity sa však môžu rozvíjať len vtedy, ak existuje vonkajšia ponuka. Prirodzená vnútorná sila, vlastná každému dieťaťu, umožňuje ľahko prijímať a spracúvať podnety zo svojho okolia. Učí sa samo, bez väčších ťažkosti, ľahko, ak podnety zodpovedajú stupňu jeho vývinu.
2.) Každé dieťa je svojím vlastným staviteľom, čo ale nemôže uskutočniť bez vonkajšieho materiálu. Potreby a možnosti driemajúce v dieťati bez určitej ponuky zapadnú. Škola a učiteľ mu majú poskytovať čo najviac ponúk, včítane prameňov, z ktorých možno čerpať.