Poruchy spánku v detskom veku a dospievaní

Spánok je kľudový stav tela, v ktorom je utlmené všetko, čo dieťa v bdelom stave potrebuje – myslenie, vnímanie a jednanie. Hranica medzi bdením a spánkom je vedecky stanovená na okamžik, kedy sa zúžia pupily, buľvy sa pohybujú smerom nahor, pričom svalstvo uzatvorí viečka, takže očami už nemožno prijímať takmer žiadne podnety z vonkajšieho sveta. Je isté, že žiadny dospelý človek a tobôž žiadne dieťa sa nemôže zaobísť bez spánku a že malé deti strávia viac ako polovicu svojho mladého života v tomto kľudovom stave, v ktorom sa obnovujú bunky a ukľudňujú nervy vybičované denným stresom. Koľko spánku človek obecne potrebuje, aby mohol naplno žiť v bdelom stave, uvádza G. Fink.

„Dospelým obecne stačí osem hodín spánku denne, starší ľudia spia často ešte omnoho menej. Tiež mladiství nad trinásť alebo štrnásť rokov môžu vystačiť s ôsmimi hodinami spánku. Šesť až desaťročné deti by mali spať dlhšie a štvorročné strávia v posteli často viac ako dvanásť hodín. Nemluvňatá spia dokonca osemnásť až dvadsať hodín denne.“

Zdravé deti obvykle upadajú do hlbokého spánku už krátko po zaspatí. Po dvoch hodinách sa dajú zobudiť len násilím, neskôr sa stane spánok ľahším, v šiestej hodine sa priblíži takmer až k bdeniu, potom je zase tri alebo štyri hodiny celkom ľahký, pričom nasleduje náhle prebudenie.

Vyskytujú sa problémy so spánkom, ktorých príčinou je nevhodná výchova. Najmä nemluvňatá sa vyspia vždy dosť, i keď sa v noci neustále budia a svojím krikom rodičov často na dlhé hodiny pripravia o spánok. V mnohých prípadoch možno postačí nechať kojenca proste kričať, posilňuje to jeho pľúca. Sú deti, ktoré sa ešte vo veku desiatich rokov nechávajú uspávať matkinou uspávankou alebo si myslia, že by napr. bez hudby zaspať nemohli. Iné zaspia pri televízore a prenášame ich do postele. Sú to väčšinou rodičia, ktorí navykajú deti na tieto metódy zaspávania, čo dokazuje i štatistika, ktorú uvádza N. Peseschkian.

„Na univerzitnej klinike vo Freiburgu bol počas dvoch rokov robený výskum na žiakoch základnej školy, pri ktorom bolo na prekvapenie všetkých zistené, že 25% školákov a školáčok trpelo poruchami spánku – z toho takmer 90% už dlhšie ako rok! Zatiaľ čo rodičia pokladali za príčinu rozmanitých porúch spánku školský stres, deti ako dôvod udávali sledovanie televízie.“

Prirodzene existujú aj iné poruchy spánku, ktoré spôsobujú deťom ťažkosti a sú podmienené fyzicky alebo psychicky. U malého dieťaťa to začína prvým mliečnym zubom, ktorý sa chce pretlačiť ďasnom. Mnoho detí pri tom prekričí celé noci.

Niektoré deti sa často uprostred noci vyľakajú, ešte v spánku vykrikujú hrôzou, tlčie im srdce alebo sa dusia. Toto väčšinou súvisí s úzkostným snom, ktorý dieťa rozrušil. V každom prípade by sme mali dieťa utešiť, že nemá dôvod sa báť. Ako náhle sa ukľudní, zase zaspí a na strach, ktorý spôsobil nočný záchvat, nasledujúci deň zabudne. Rodičia sa kvôli tomuto tzv. „nočnému desu“ (pavor nocturnus) trápiť nemusia, pretože napriek tomu, že psychológia ani medicína netuší príčinu týchto nočných výkrikov, zdá sa byť jasné, že nejde o nič životunebezpečného.

Sú deti, ktoré nielen vo dne, ale i v noci škrípu zubami. Žuvacie svaly sa silne stiahnu a tým dochádza k treniu zubov za hlasného škrípania. Tomuto javu väčšinou predchádza zrýchlený tep alebo pohyby tela. Škrípanie môže značne poškodiť ďasná, najmä ak sa stane zvykom.

Nekľudné noci môžu rodičia prežívať i keď ich dieťa hlasno hovorí zo spánku. Toto hovorenie je väčšinou nezrozumiteľné drmolenie. Veľmi často je sprevádzané iracionálnymi alebo naopak rytmickými pohybmi tela. Hovoriť na takéto dieťa má rovnako škodlivý účinok, ako na dieťa, ktoré je v noci námesačné. I napriek týmto nezvyklým fenoménom nie je hovorenie zo spánku prípadom pre psychiatra.
Práve u detí je častým javom, že v spánku rytmicky pohybujú hlavou alebo celým telom. Mnoho vedcov je toho názoru, že to nemá nič spoločné s nejakým ťaživým snom. Vo väčšine prípadov táto zvláštna nočná „gymnastika“ zase rýchlo zmizne.

Deti, ktoré sa v spánku pomočujú ešte v školskom veku, sú iste problematické. Pri snahe to dieťa odnaučiť nepomáhajú ani vyhrážky ani hrubé násilie. Ani lekár si s tým často nedokáže poradiť, napokon pomočovanie nie je chorobou v pravom zmysle slova, lebo keby ho zavinil chorý močový mechúr alebo ľadviny, malo by dieťa tento problém i cez deň. Zdá sa, že veľakrát dieťaťu pomôže vysvetlenie, že jeho mechúr je sval, ktorý sa musí trénovať. Za krutých považujem rodičov, ktorí, aby sa dieťa nepomočilo, ho niekoľkokrát za noc budia na nočník. Násilné prerušenie spánku však ešte viac škodí detskej psychike. S trpezlivosťou sa dostaneme pri dlhoročnom pomočovaní podstatne ďalej a vo väčšine prípadov sa tento problém vyrieši sám i keď duševná ujma spôsobená pomočovaním bude ešte dlho pôsobiť a premietne sa do desivých snov.

V tejto súvislosti treba spomenúť i erekciu behom spánku, ktorá sa dá pozorovať u chlapcov už v puberte. Keď sa tento jav objaví prvýkrát, chlapci si väčšinou myslia, že sa pomočili. V počiatočnom štádiu puberty – u dievčat vo veku od desať do jedenásť rokov, u chlapcov asi v dvanástom roku života – dochádza v duševnom živote k premene, ktorá je sprevádzaná náhlym rastom a nevyrovnanosťou telesných i duševných funkcií. Puberta, to sú roky, kedy začínajú fungovať pohlavné žľazy a práve v tomto prvom štádiu pohlavnej zrelosti musíme s mladými ľuďmi jednať veľmi šetrne. Väčšinou pomôže už odkaz na to, že genitálie mužov i žien sa počas spánku zduria, pretože penis i klitoris sa naplnia krvou. Tu to majú, podľa môjho názoru, ľahšie rodičia, ktorí sa nikdy nebáli otvorene sa so svojimi deťmi porozprávať.

„Normálny“ spánok, ktorý ako kľudový stav tela trvá predovšetkým u dieťaťa celú noc, teda neexistuje. Vieme, že tento kľudový stav slúži k zotaveniu, aby sme mohli byť nasledujúci deň opäť fit, pričom ide o čisto biologickú funkciu. V skutočnosti má však spánok i psychickú funkciu, nie je teda v žiadnom prípade stavom absolútnej nečinnosti. Psychika je naopak veľmi aktívna, i keď sa zdá, že je v noci mnoho hodín v útlme.

Rodičia, ale tiež učitelia a iné povolané osoby by sa teda mali snažiť aplikovať výchovu, ktorá ponecháva dieťaťu dostatok priestoru k tomu, aby sa vyvíjalo bez komplexov menejcennosti. Dieťa by malo mať pocit, že za niečo stojí. Kto sa hneď vyhráža bitím, keď sa niečo nepodarí, pestuje len agresiu, ktorá sa obracia proti druhým deťom, alebo sa napr. prejavuje práve v poruchách spánku.