Spánok je kľudový stav tela, v ktorom je utlmené všetko, čo dieťa v bdelom stave potrebuje – myslenie, vnímanie a jednanie. Hranica medzi bdením a spánkom je vedecky stanovená na okamžik, kedy sa zúžia pupily, buľvy sa pohybujú smerom nahor, pričom svalstvo uzatvorí viečka, takže očami už nemožno prijímať takmer žiadne podnety z vonkajšieho sveta. Je isté, že žiadny dospelý človek a tobôž žiadne dieťa sa nemôže zaobísť bez spánku a že malé deti strávia viac ako polovicu svojho mladého života v tomto kľudovom stave, v ktorom sa obnovujú bunky a ukľudňujú nervy vybičované denným stresom. Koľko spánku človek obecne potrebuje, aby mohol naplno žiť v bdelom stave, uvádza G. Fink.

„Dospelým obecne stačí osem hodín spánku denne, starší ľudia spia často ešte omnoho menej. Tiež mladiství nad trinásť alebo štrnásť rokov môžu vystačiť s ôsmimi hodinami spánku. Šesť až desaťročné deti by mali spať dlhšie a štvorročné strávia v posteli často viac ako dvanásť hodín. Nemluvňatá spia dokonca osemnásť až dvadsať hodín denne.“

Zdravé deti obvykle upadajú do hlbokého spánku už krátko po zaspatí. Po dvoch hodinách sa dajú zobudiť len násilím, neskôr sa stane spánok ľahším, v šiestej hodine sa priblíži takmer až k bdeniu, potom je zase tri alebo štyri hodiny celkom ľahký, pričom nasleduje náhle prebudenie.

Vyskytujú sa problémy so spánkom, ktorých príčinou je nevhodná výchova. Najmä nemluvňatá sa vyspia vždy dosť, i keď sa v noci neustále budia a svojím krikom rodičov často na dlhé hodiny pripravia o spánok. V mnohých prípadoch možno postačí nechať kojenca proste kričať, posilňuje to jeho pľúca. Sú deti, ktoré sa ešte vo veku desiatich rokov nechávajú uspávať matkinou uspávankou alebo si myslia, že by napr. bez hudby zaspať nemohli. Iné zaspia pri televízore a prenášame ich do postele. Sú to väčšinou rodičia, ktorí navykajú deti na tieto metódy zaspávania, čo dokazuje i štatistika, ktorú uvádza N. Peseschkian.

„Na univerzitnej klinike vo Freiburgu bol počas dvoch rokov robený výskum na žiakoch základnej školy, pri ktorom bolo na prekvapenie všetkých zistené, že 25% školákov a školáčok trpelo poruchami spánku – z toho takmer 90% už dlhšie ako rok! Zatiaľ čo rodičia pokladali za príčinu rozmanitých porúch spánku školský stres, deti ako dôvod udávali sledovanie televízie.“

Prirodzene existujú aj iné poruchy spánku, ktoré spôsobujú deťom ťažkosti a sú podmienené fyzicky alebo psychicky. U malého dieťaťa to začína prvým mliečnym zubom, ktorý sa chce pretlačiť ďasnom. Mnoho detí pri tom prekričí celé noci.

Niektoré deti sa často uprostred noci vyľakajú, ešte v spánku vykrikujú hrôzou, tlčie im srdce alebo sa dusia. Toto väčšinou súvisí s úzkostným snom, ktorý dieťa rozrušil. V každom prípade by sme mali dieťa utešiť, že nemá dôvod sa báť. Ako náhle sa ukľudní, zase zaspí a na strach, ktorý spôsobil nočný záchvat, nasledujúci deň zabudne. Rodičia sa kvôli tomuto tzv. „nočnému desu“ (pavor nocturnus) trápiť nemusia, pretože napriek tomu, že psychológia ani medicína netuší príčinu týchto nočných výkrikov, zdá sa byť jasné, že nejde o nič životunebezpečného.

Sú deti, ktoré nielen vo dne, ale i v noci škrípu zubami. Žuvacie svaly sa silne stiahnu a tým dochádza k treniu zubov za hlasného škrípania. Tomuto javu väčšinou predchádza zrýchlený tep alebo pohyby tela. Škrípanie môže značne poškodiť ďasná, najmä ak sa stane zvykom.