Wahlstrom medzi spôsoby neverbálnej komunikácie, ktoré podľa neho vytvárajú „ekológiu komunikácie“, zaraďuje aj:

• chronemiku (zachádzanie jedinca s časom: tým, ako s časom narábame, o sebe veľa povieme);
• zaobchádzanie s predmetmi (napr. spôsob riadenia auta, zariadenie bytu, (ne)poriadok na pracovnom stole)

ZÁKLADNÉ TÉZY

Osvojovanie v procese učenia
Tak ako si v detstve osvojujeme reč, tak sa pravdepodobne učíme aj neverbálnej komunikácii. Ak sa chceme adaptovať v cudzej zemi, musíme si okrem jazyka osvojiť i kultúrne odlišnú bezslovnú komunikáciu. Preto by sme mali vyučovanie na našej škole rozšíriť o predmet anglickej bezslovnej komunikácie (iba žartujem, nepotrebujem o vyučovaciu hodinu viac).
Ak nehovoríme, neznamená to, že sa nijak neprejavujeme. I mlčaním, nehybnou tvárou či telom niečo vyjadrujeme. Človek nemôže povedať nič.

Viacvýznamovosť neverbálneho signálu
Každý neverbálny signál niečo značí a má svoj význam. Niekedy mu možno porozumieť jednoznačne, väčšinou však tieto skratky či symboly majú viac významov. Tieto sú podmienené kultúrou, dobou, sociálnou skupinou, množstvom alkoholu v krvi i prostredím (napr. v športovom odvetví môže byť určité gesto vonkajšiemu pozorovateľovi nezrozumiteľné).

Hlavné situačné aspekty
Naše neverbálne prejavy sú ovplyvnené i vonkajším kontextom, či sa nachádzame v napätej situácii, alebo kde vládne rivalita, súťaž alebo kooperácia, či je adresát rovnakého alebo opačného pohlavia atď.

Neverbálnu komunikáciu najviac menia:

• intimita: ak chceme vyjadriť niečo veľmi osobné, naše prejavy sú spontánne a úprimné;
• upriamenosť na rolu: sme zameraní na to, aby sme dobre vyzerali, resp. vyzerali tak, ako sa od nás očakáva alebo ešte lepšie povedané, vyzerali tak, ako si my myslíme, že sa od nás očakáva (chceme si potvrdiť svoj status);
• dominancia: chceme vyjadriť svoju prevahu nad druhým (zastrašiť ho či pochváliť sa)
• pravdovravnosť a klamstvo;
• signalizácia príbuznosti či podobnosti: ak sa s adresátom cítime dobre, sme uvoľnení.

Pod vplyvom týchto hlavných situačných aspektov sa mení výraz našej tváre, pohľad (uhýbanie pri klamaní či naopak vytrvalé prezeranie si druhého v intímnej situácii), gestikulácia, inak sa obliekame, dotýkame, sedíme či chodíme.

Vedomé a nevedomé signály
Vedome neverbálne komunikujeme vo vopred plánovaných, pripravených a premyslených vystúpeniach (napr. herec, prednášajúci, politik). V týchto situáciách sa človek ovláda a snaží sa mať prejavy tela pod kontrolou. Nevedomé signalizovanie je bežné pri každom spontánnom reagovaní a vo chvíľach tzv. cenzúry.

Rôzne funkcie neverbálneho komunikovania
Človek využíva neverbálnu komunikáciu na to, aby:

• podporil reč (reguloval jej tempo, zdôraznil vyslovené);
• nahradil reč, symbolizoval;
• vyjadril emócie, dostal sa do emočnej rovnováhy;
• vyjadril interpersonálny (medziľudský) postoj (napr. pochybovanie);
• uskutočnil seba vyjadrenie, seba prezentáciu – predstavil sa.

Ustálené, konvenčné prostriedky sa používajú:

• pri ceremoniáloch a rituáloch;
• pri propagande, na masových stretnutiach a demonštráciách (signalizovanie úcty povstaním, nespokojnosti pískaním a dupaním);
• v umení.

Tendencia robiť sa lepším

Dobre vieme, že ľudia sa často pokúšajú prezentovať sami seba v priaznivejšom svetle – ako keby patrili k vyššej sociálnej triede, boli inteligentnejší či zbehlejší, než v skutočnosti sú – a že majú sklon skrývať také charakteristiky ako homosexualitu, závislosť na droge alebo duševnú poruchu..

Vo svojom každodennom živote o sebe ľudia podávajú obraz, ktorý je bližšie tomu, akými by chceli byť, než tomu, akí v skutočnosti sú.“