Čo je učenie?
Učenie je pomerne trvalá zmena v potencionálnom správaní jedinca v dôsledku skúsenosti. Podstatné sú tu 3 veci :
- že učenie musí jedinca nejako zmeniť
- že zmena nastáva v dôsledku skúseností
- a že táto zmena je v jeho potencionálnom správaním
Učenie teda nemôže nastať bez toho aby sme sa nejak zmenili. Môžeme sa niečomu naučiť, avšak stáva sa že toto učenie sa v našom správaní prejaví až po nejakej dobe, mesiaci roku..(Teda napr. keď dieťa vidí nejaký program o cudzej zemi a neskôr sa o tom učí v škole prekvapí učiteľa aj spolužiakov svojimi znalosťami.
Teórie o učení:
- Behavioristický (konekcionistický) prístup
- Kognitívny prístup
Behavioristický prístup sa zameriava na pozorovanie správania, teda na odozvy produkovaných jedincov a na podmienky na ktorých vznikajú. Teda chápeme ho ako spojenie medzi podnetom pochádzajúcim z okolia a odozvou či odmenou určitého jedinca, alebo medzi touto odozvou a spevnením. Predpokladalo sa že stačí vhodne usporiadať okolie a učenie nastane spravidla samočinne. Tento názor už v súčasnosti nezastáva veľa psychológov. Všeobecne sa totiž uznáva, že musíme zobrať do úvahy čo jedinec vie o vzťahu medzi podnetom a svojou odozvou a spevnením ktoré nastane.
Naproti tomu kongitívny prístup zastáva názor, že ak chceme porozumieť učeniu musíme sa zapodievať predovšetkým schopnosťou jedinca reorganizovať svoje psychologické pole k odozve na prežívanú skúsenosť. Zvláštny dôraz sa kladie na spôsob ako si jedinec vysvetľuje a ako sa snaží pochopiť, čo sa deje. Tento prístup vidí jedinca nie ako mechanický výtvor prostredia, ale ako aktívneho činiteľa v procese učenia, ako niekoho kto sa úmyselne snaží spracovávať a triediť prúd informácií prijímaných z okolitého sveta.
Tieto dve teórie sa navzájom nevylučujú.
Teórie učenia.
Prvý z popisov je vybraný z behavioristickej školy a je tiež známi ako operatívne podmieňovanie. Druhý pochádza z kongitívnej školy a nazýva sa inštrumentálny konceptualizmus.
Operatívne podmieňovanie
Najjasnejšie ho vysvetlil americký psychológ B. F. Skinner. Podľa neho učenie prebieha v troch rozlíšiteľných štádiách:
- podnet alebo situácia (S)
- správanie (B)
- spevnenie (R), ktoré po správaní nasleduje
Skinner a jeho spolupracovníci sa domnievajú že pomerná neúčinnosť veľkej časti školského učenia vyplýva zo zásadného nepochopenia modelu S-B-R(alebo operačného podmieňovania) a dôsledkov, ktoré z neho vyplývajú. Teoretici tvrdia, že nemáme robiť ukvapené závery, ale pozrieť sa na vec z hľadiska dieťaťa.
Inštrumentálny konceptualizmus
Tento názov zaužíval Bruner. Jeho prístup patrí značnou mierou do kongitivistického prúdu, lebo nevidí učenie len ako pasívnu jednotku správania vyvolávanú podnetom a posilovanú, alebo oslabovanú spevnením, ale ako aktívny proces ktorým si učiaci vyvodzuje princípy a pravidlá ktoré si overuje. Učenie nie je niečo, čo sa jedincom prihodí, ako je to v modele operačného podmieňovania, ale niečo, čo robia sami, ako zaobchádzajú s prichádzajúcou informáciou a ako ju využijú. Hoci Bruner nepopiera potencionálnu dôležitosť podnetu a spevnenie obsiahnuté vo vzorci S-B-R domnieva sa, že Skinner venuje nedostatočnú pozornosť prvku, ktorý vstupuje medzi S a R a to správanie učiaceho sa. Správanie nie je len niečo „vyvolané“ podnetom a posilnené alebo inak ovplyvnené povahou. V skutočnosti je to veľmi zložitá činnosť, ktorá obsahuje tri poznávacie deje:
- a)získavanie informácie
- b)transformácia tejto informácie do podoby, ktorá je vhodná pre prácu s danou úlohou
- c)overovanie primeranosti tejto transformácie
Učiaci prevádza transformáciu tým, že kóduje a triedi prichádzajúce informácie a to tak, že ich zaraďuje do tried, ktoré pozná a ktoré používa na porozumenie sveta. Toto kódovanie a triedenie pozostáva z vnútorných pochodov, na ktorých závisí vonkajšie chovanie. Ako sa tento proces rozvíja vekom a skúsenosťami, učiaci sa stále viac transformuje s predmetmi a a zbavuje ich tým vlády nad svojím správaním.
Skinner pokladá podnet za pomerne oddelenú jednotku, za objektívnu udalosť, ktorá na učiacom nie je závislá a ktorá u neho vyvoláva v zásade mechanickú odozvu. Bruner ju však chápe ako niečo čo učiaci rozlišuje svojím subjektívnym, individuálnym spôsobom. Tak sa podnet v určitom zmysle stáva osobnou záležitosťou, ktorú si jedinci interpretujú a transformujú vlastným spôsobom, ktorý závisí na ich predchádzajúcich skúsenostiach, myšlienkach, želaniach. Je dôležité povedať ako si informáciu transformovať. Bruner verí že transformácia súvisí s tromi spôsobmi reprezentácie, ktoré si osvojil jednu po druhej v detstve. Bruner ich nazýva akčné, ikonické a symbolické.
Akčný modus - nepoužíva predstavy ani slová, pôsobí prostredníctvom správania a pohybových schopnostiach, ktoré sa učíme praktickým konaním.
Ikonický modus – je pokročilejší, používa už predstavivosť, ktorá závisí na spracovaní zrakovej alebo zmyslovej skúsenosti.
Symbolický modus – presahuje konanie a predstavy a používa reprezentáciu prostredníctvom jazyka, vedie k mysleniu a učeniu abstraktnejšieho a prispôsobivejšieho typu. Umožňuje reflexné myslenie.
Bruner a Anglin upozorňujú že pokiaľ takto plánujeme, alebo uvažujeme o konkrétnej učebnej činnosti musíme vziať do úvahy tri dôležité premenné a to povahu učiaceho, povahu znalostí k osvojeniu a povahu procesu učenia.
Vlastnosti učiaceho
V učiacich osobách je veľa činiteľov ktoré ovplyvňujú ich schopnosť učiť sa. Asi najznámejším z nich je inteligencia, spracovanie informácií a tvorivosť.
Afektívne činitele
Úzkosť – vzťahuje sa len na city. Mierny pocit úzkosti môže byť pri učení užitočný, ale príliš veľa úzkosti môže učenie utlmiť a brániť mu. Jedným z najmocnejších zdrojov pocitov úzkosti je pocit u detí je strach zo zlyhania. Sebapoňatie - deti s vysokým sebavedomím sústavne podávajú lepší výkon ako deti ktoré majú rovnaké schopnosti, avšak so znížením sebavedomím.
Extroverzia a introverzia – extrovert býva jedinec ktorý má rád zmenu a rozmanitosť a zameriava sa na vonkajší svet, ľudí a zážitky zatiaľ čo introvertovi skôr záleží na stabilite a na vnútornom svete myšlienok a citov.
Fontana, David. 1997. Psychologie ve školní praxi. Praha: Portál, 1997 -
Čáp, Jan. 1980. Psychologie pro učitele. Praha: SPN, 1980 -
