Niektorí chlapi z radov bezdomovcov sa starajú o postihnutých, čo ich vzájomne obohacuje.

3.) Dom Božieho Milosrdenstva
- v Ľubici (pri Kežmarku)
- je určený len pre ženy, ktoré sú
- spoločensky neprispôsobivé
- prepustené z detských domovov a po výkone trestu
- pre ženy, ktoré sa o seba nevedia postarať a ženy liečená na závislosť od alkoholu a drog
- tehotné ženy
- matky s deťmi
- je im poskytovaná komplexná starostlivosť
- cieľom zariadenia je poskytnúť komplexnú starostlivosť tým ženám a dievčatám, ktoré sa nachádzajú v pre nich neriešiteľnej, alebo ťažko riešiteľnej situácii.
IKV sa v Dome Božieho Milosrdenstva snaží:
o rozvinúť osobnosť ženy v plnej miere
o snaží sa pomôcť uzdraviť rany, ktoré v živote dostali
o pomôcť v duchovnej oblasti nájsť správne smerovanie v živote s Bohom, ktorý je Otcom všetkých
o nájsť ženám a dievčatám zamestanie
o motivujú ženy k práci, aby dokázali viesť dom, aby vedeli navariť a oprať bielizeň a aby zvládli domáce práce
o časté sú návštevy kňazov, ktorí konajú duchovnú obnovu



4.) Združenie „Áno pre život“
- je združením pre ochranu nenarodeného dieťaťa a pre pomoc budúcej matke
- zriaďovateľom je IKV; združenie patrilo pod pobočky IKV v Žakovciach, od roku 2000 je však už samostatné
- usilujú sa pomôcť ženám v núdzi konkrétnymi krokmi, aby zachránili matku i dieťa a ich vzájomný vzťah
- v súčasnosti sa darí poskytovať konkrétnu pomoc v dvoch vlastných rodinných domoch za podpory švajčiarskej organizácie JA ZUM LEBEN, ako aj iných dobrodincov a priateľov.
- hlavnou myšlienkou je ochrana nenarodeného dieťaťa a konkrétna pomoc budúcej matke; pomoc je časovo obmedzená na dva roky; matka sa naučí starať sa o svoje dieťa a môže absolvovať aj rekvalifikačný kurz
- združenie učí ženu niesť zodpovednosť a hľadať možnosti pre svoj ďalší život
- zaostalejším ženám je ponúknutá psychologická, lekárska a osvetová pomoc
- kapacita je 12 osôb v dvoch zariadeniach v Šuji a v Rajci
- združenie bolo uvedené do činnosti 1.9.1998

Predstaveným Inštitútu Krista Veľkňaza je rímskokatolícky farár Ing. Mgr.Marián Kuffa, Dr.h.c. Je zároveň aj vedúcim Detašovaného pracoviska Katedry Sociálnej práce Trnavskej univerzity. Študoval v kňazskom seminári v Spišskej kapitule a predtým bol poľnohospodárskym inžinierom.
Spoločenstvo je hlboko zjednocujúcou a uzdravujúcou skúsenosťou, je najlepším liekom, východiskom pre týchto ľudí. Svedčia o tom skúsenosti zahraničných i naších komunít. Problém bezdomovcov je potrebné riešiť. Veď vyspelosť spoločnosti sa meria schopnosťou postarať sa o tých, ktorí to nedokážu sami. Na záver by sme ešte raz radi pripomenuli, že bezdomovci naozaj nemusia byť takí ako vyzerajú. Ich srdce je naozaj zranené a nepochopené. Niektorí z nich majú dokonca aj vysokoškolské tituly, a predsa sa ocitli doslova na ulici. Preto keď stretnete bezdomovca, nemyslite si o ňom, že je idiot, alebo že je dementný, lebo on ním vôbec nemusí byť a takáto poznámka ho môže hlboko raniť. Toto všetko si veľmi dobre uvedomil aj taký človek, ako je pán farár Marián Kuffa a rozhodol sa pomôcť. Naozaj, zo začiatku to nemal ľahké, a ešte aj v poslednom roku výstavby mu chýbalo osem miliónov korún. Chodili za ním takí ľudia, čo prišli pomôcť, ale aj takí čo ho chceli vystrnadiť. Na jeho chránencov nadávali a nazývali ich jednoducho asociálmi. On sa však nedal znechutiť a ako vidíte, všetko sa zdárne podarilo ukončiť. Paradoxom však ostáva, že za osem rokov jestvovania komunity v Žakovciach nespáchali Kuffovi chránenci ani jeden trestný čin a predsa sa ešte nemôžu prihlásiť k trvalému pobytu v Žakovciach. Niektorí občania Žakoviec vyčítajú farárovi, že všetko urobil na kolene a bez dozoru kvalifikovaných odborníkov. Pravdou však je, že na stavbe bol po celý čas stavebný dozor. Na prácu s problémovými ľuďmi síce nemali spočiatku
vyškolených pracovníkov, ale dnes je toto resocializačné zariadenie detašovaným pracoviskom Trnavskej univerzity. IKV v Žakovciach je sebestačný, ale bez podpory zahraničných organizácií by určite nemohol fungovať. Ruky bezdomovcov dokážu veľmi zručne urobiť v záhrade čo treba. Svojpomocne dokázali vybudovať bezbariérovú budovu pre telesne postihnutých a tým ako keby si vytvorili nový domov, do ktoréhosa môžu kedykoľvek vrátiť. Je síce pravdou, že musia dodržiavať isté pravidlá, ale tie pravidlá im umožňujú ostať, ale nenútia ich. Ak niekto prestúpi i čo len jedno z troch pravidiel, musí odísť. Netoleruje sa nič. Niektorí bezdomovci, absolventi resocializačného pobytu, by sa v obci chceli usadiť a založiť si rodiny.