FAKULTA ZDRAVOTNÍCTVA PREŠOVSKEJ UNIVERZITY

Etické aspekty eutanázie

Definícia a druhy eutanázie

Eutanázia - (gr. eu - dobrý, thanatos - smrť) rozumieme akt spôsobenia alebo urýchlenia smrti ťažko chorého človeka. Rozoznávame niekoľko druhov eutanázie: priamu, nepriamu, nedobrovoľnú (bez vedomia pacienta), násilnú (proti vôli pacienta), aktívnu a pasívnu.
Aktívna eutanázia - zdravotnícky pracovník koná tak, aby spôsobil pacientovu smrť, napr. pichnutie smrtiacej injekcie.
Pasívna eutanázia - zdravotnícky pracovník neposkytne pacientovi potrebnú starostlivosť s úmyslom, aby pacient zomrel.
Dobrovoľná eutanázia - ak sa vykoná na žiadosť pacienta
Nedobrovoľná eutanázia - ak sa vykoná bez jeho žiadosti
Násilná eutanázia - ak sa vykoná proti vôli pacienta
Nepriama eutanázia - ak zdravotnícky pracovník urobí nejakú závažnú chybu pri vykonávaní svojho povolania a spôsobí tým pacientovi smrť

Od pasívnej a aktívnej eutanázie je potrebné rozlišovať umelé predlžovanie života pacienta, napr. uchovanie pacienta niekoľko týždňov na prístrojoch zabezpečujúcich základné životné funkcie, hoci podľa názoru viacerých lekárov - špecialistov je zrejmé, že pacient zomrie. V tomto prípade úmyslom lekára nie je spôsobiť smrť, ale nepredlžovať a neprehlbovať utrpenie pacienta, ktorý umiera v dôsledku „prirodzeného" vývoja svojho ochorenia.

Povinnosťou lekára a vôbec všetkých zdravotníckych pracovníkov je zabezpečiť ťažko chorému za každých okolností potrebnú zdravotnú starostlivosť vrátane kvalifikovanej ošetrovateľskej starostlivosti, ako aj podmienky na pokojnú a ľudsky dôstojnú smrť. Súčasná medicína a moderné ošetrovateľstvo disponujú účinnými prostriedkami na zmiernenie a odstránenie bolesti či ďalších závažných príznakov, ktoré prehlbujú utrpenie ťažko chorých. Ich aplikáciou možno dosiahnuť akceptovateľnú kvalitu života v danej situácii.

V súčasnosti je problém eutanázie osobitne aktuálny v niektorých špecializovaných oblastiach zdravotnej starostlivosti. Patrí k nim starostlivosť o novorodenca, starostlivosť o osoby s handicapom, starostlivosť o nevyliečiteľne chorých, starostlivosť o chorých v terminálnom štádiu, starostlivosť o starých ľudí a intenzívna a reanimačná starostlivosť.

Vývoj názorov na eutanáziu

Korene eutanázie siahajú do staroveku. Celé stáročia sa týmto výrazom označovalo bezbolestné privodenie smrti, najmä pri nevyliečiteľných chorobách, ťažkých úrazoch alebo nezvratnom stave bezvedomia. Niekedy sa pojem eutanázia stotožňoval s pojmom milosrdnej smrti; mohla byť vykonaná so súhlasom či bez súhlasu osoby, ktorá mala byť usmrtená.

V judeo-kresťanskej tradícii sa aktívna i pasívna dobrovoľná eutanázia kvalifikovala ako vražda, resp. ako priama a bezprostredná pomoc zdravotníka pri samovražde. Judaizmus, kresťanstvo a islam stáli vždy proti vražde aj samovražde, pretože podľa nich je život Boží dar, ktorý majú ľudia zodpovedne užívať ako verní Boží služobníci. Jedine Boh - darca a udržovateľ života má zvrchované právo a moc nad životom a smrťou človeka a konečnému skladaniu účtov Bohu po smrti nemôže nikto uniknúť. Práve preto nemožno svojvoľne odmietnuť a zničiť vlastný život ani telo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou a podmienkou pozemského života.

Tento postoj anticipoval už staroveký filozof Platón, ktorý tvrdil, že samovražda je odmietnutie povinnosti voči spoločnosti, ktorej súčasťou je daná osoba, i odmietnutie povinnosti voči Bohu, ktorý dal tejto osobe život. Podľa I. Kanta je samovražda jeden z najväčších zločinov. Spočíva totiž v odmietnutí samotnej morálky, pretože osoba musí byť mravnou sama v sebe. Zabiť seba samého znamená narábať so sebou ako s vecou a nie ako s osobou.

V niektorých mimoeurópskych kultúrach (napr. v Japonsku) sa v obmedzenej miere samovražda pripúšťala, ba vyžadovala sa s ohľadom na určité konkrétne alebo predpokladané dobro spoločnosti či určitej skupiny. Ani v týchto kultúrach sa však nikdy neschvaľovalo úmyselné usmrtenie chorého človeka lekárom (eutanázia).

Staroveká, stredoveká i moderná medicína eutanáziu v pravom zmysle slova zásadne odmietala. Okrem uvedených dôvodov (odmietanie účasti lekárov a zdravotníkov na vražde alebo samovražde) sa poukazovalo aj na hlboké narušenie dôvery vo vzťahu lekára (či iného zdravotníckeho pracovníka) a pacienta („lekárovi, ktorí sa môže rozhodnúť, že ma azda usmrtí, nemôžem dôverovať"), prípadne na možnosť zneužitia „práva" určitej spoločenskej skupiny (lekárov) rozhodovať o usmrtení iných nevinných osôb.

V tejto súvislosti sa objavovali aj obavy z tzv. efektu klzkej šikmej plochy (angl. slippery slope). Ide o to, že narušenie etickej požiadavky bezvýhradného rešpektovania života nevinného človeka - jednotlivca či obmedzenej skupiny osôb - môže mať za následok rozšírenie takéhoto konania na ďalšie skupiny, o ktorých sa pôvodne neuvažovalo.

V posledných desaťročiach 20. storočia sme svedkami existencie rozličných hnutí, ktoré presadzujú a podporujú myšlienku eutanázie pod zámienkou „práva na smrť" (napr. International Right to Die Federation, Deadlock Society a i.). Zásluhou výraznej mediálnej a finančnej podpory a priemyselnej populistickej argumentácie sa týmto hnutiam darí ovplyvňovať verejnú mienku a podnecovať aktivity zamerané na legislatívne schválenie „práva na smrť". Akékoľvek iniciatívy v tomto smere však vlastne vyjadrujú popieranie základného ľudského práva na bezvýhradné rešpektovanie nedotknuteľnosti a dôstojnosti každého ľudského života.

Etické postoje k eutanázii

Etické postoje k eutanázii sa v súčasnosti výrazne diferencujú so zreteľom na pluralitu názorov rôznych skupín spoločnosti. Kým legislatívna úprava predstavuje v demokratickej spoločnosti aktuálne dosiahnutú mieru spoločenského konsenzu alebo kompromisu v danej otázke, etické postoje zdravotníckych pracovníkov v istom zmysle predchádzajú a dopĺňajú hranice, ktoré vymedzil zákon pre uvažované konanie.

Nedobrovoľná i násilná eutanázia sa vo všeobecnosti hodnotí z etického hľadiska negatívne (na rozdiel od zastavenia alebo nepodania zbytočnej, medicínsky neindikovanej liečby, čo sa môže pokladať v konkrétno prípade za postup lége artis). Problematické je však tradične negatívne etické hodnotenie dobrovoľnej eutanázie (tak aktívnej, ako aj pasívnej), resp. negatívne hodnotenie akejkoľvek asistencie, nahovárania alebo poskytnutia prostriedkov na plánovanú samovraždu pacienta.

Pri etickom hodnotení dobrovoľnej eutanázie treba vychádzať zo skutočnosti, že v sebe obsahuje samovraždu alebo vraždu, pričom sa spoluzodpovednosť za tento čin a jeho vykonanie prenáša na druhú osobu, spravidla na lekára. V tomto prípade sa nesprávne predpokladá, že lekár má morálnu povinnosť vyhovieť každej žiadosti chorého. Zástancovia eutanázie by chceli dosiahnuť, aby sa eutanázia vykonávala v zdravotníckych zariadeniach, ba dokonca bola súčasťou poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

Ak by lekár alebo iný zdravotnícky pracovník vyhovel pacientovej žiadosti o eutanáziu, urobí to pravdepodobne z falošného súcitu, pretože pravý súcit mu umožní uvedomiť si, že žiadosť pacienta o „milosrdnú smrť" je vlastne vyjadrením opustenosti a straty nádeje a svedčí o ťažkej depresii a veľkom vzdialení od potrebných prejavov ľudskej solidarity. Takýto človek potrebuje naliehavú konkrétnu pomoc a nie „zabitie z milosti". To by bolo iba definitívnym vzdaním sa akejkoľvek účinnej pomoci a ťažkým previnením sa voči pacientovi a jeho dôvere. Prax ukazuje, že ak sa pacientovi poskytne primeraná zdravotná starostlivosť (účinné zmierňovanie bolesti a iných nepríjemných príznakov) a príbuzní aj ošetrujúci personál mu venujú dostatok pozornosti, obnoví sa jeho záujem žiť. Žiadosť o eutanáziu môžeme teda pokladať veľa ráz skôr za naliehavé volanie o pomoc v ťažkej životnej situácii než za prejav rezignácie či ozajstnej túžby zomrieť.

Lekári a sestry spravidla aktívnu a pasívnu dobrovoľnú eutanáziu odmietajú. Kladný postoj k životu je kľúčovým atickým princípom lekárskeho a ošetrovateľského povolania a je obsiahnutý v Hippokratovej prísahe i vo viacerých súčasných dokumentoch (napr. v Ženevskej deklarácii Svetovej asociácie lekárov, 1957, v Helsinskom prehlásení Svetovej zdravotníckej organizácie, 1964).

Argumenty pre a proti eutanázii

Argumenty zástancov:
♦ Hlavný dôraz kladú na autonómiu pacienta v rozhodovaní o svojom živote, resp. o smrti („právo na smrť"), a to aj vtedy, keď nie je schopný aktuálne prejaviť svoju vôľu (v kóme, pri demencii a pod.), pri čom využívajú napríklad tzv. living will, t.j. pacientovo písomné a notárom overené vyhlásenie, ktoré urobil ešte ako legálne kompetentný subjekt.
♦ Eutanázia sa podľa nich uskutočňuje v „najlepšom záujme pacienta".
♦ Vykonanie eutanázie prijímajú ako „akt pomoci" pacientovi, pričom zdôrazňujú povinnosť lekára poskytnúť mu takúto „pomoc" aby sa definitívne zbavil neznesiteľného utrpenia ("milosrdná smrť").
♦V niektorých prípadoch upozorňujú aj na otázku ekonomických a sociálnych aspektov starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich.
♦ Človek má právo neobmedzene disponovať svojím životom. Ak nechce ďalej žiť, má možnosť ukončiť svoj život ("absolutizovanie slobody").
♦ Úroveň kvality života určitých ľudí (napr. telesne a duševne chorých) je znížená, život týchto ľudí je bezcenný a pre samých postihnutých je lepšie zomrieť, ako žiť ("kvalita života").
♦ Starí a dlhodobo chorí ľudia predstavujú záťaž pre spoločnosť ("neproduktívni").
♦ Ľudia nachádzajúci sa v ťažkom zdravotnom stave majú nárok na "ranu" z milosti. Tento spôsob podľa nich vyjadruje ich hlboký súcit s trpiacimi (falošný súcit). Argumenty odporcov:

♦ Ľudský život je najvyšší dar a nikto nemá právo naň siahnuť. Eutanázia je hrubým porušením práva na život ("neškodiť").
♦ Zdravotnícki pracovníci majú zmierňovať utrpenie, a nie riešiť takého situácie "ranou" zo súcitu (liečiť).
♦ Právo na život je základné ľudské právo, ktoré patrí každej ľudskej bytosti, bez ohľadu na jej zdravotný stav (absolútne právo na život).
♦ Ľuďom s veľkými bolesťami majú byť poskytnuté nie smrtiace prostriedky, ale prostriedky na utlmenie bolesti (zmierňovanie bolesti).

Hospicová starostlivosť

Hospice sú zdravotnícke zariadenia, ktoré nevyliečiteľne chorých sprevádzajú na poslednom úseku života. Sú odpoveďou ľudskosti na veľkú bolesť našej doby: je veľa starých ľudí v terminálnom štádiu choroby, vyžadujúcich celodennú starostlivosť, ktorí sú buď osamelí, alebo ich blízki vzhľadom na svoje zamestnanie, malé deti a pod. nie sú schopní sa o nich postarať. Naše nemocnice nie sú schopné im zaistiť priestor pre dôstojný záver života, kde by bolo postarané aj o ich emocionálne a duchovné potreby. Adekvátnou odpoveďou na tento bolestný problém sú hospice, ktoré okrem paliatívnej starostlivosti poskytujú aj láskyplnú prítomnosť tímu ošetrovateľov, osobné prijatie, komunikáciu a starostlivosť o potreby duše, ktoré človek na poslednom úseku života tak veľmi potrebuje.

Hospice sú vhodným a humánnym riešením utrpenia v záverečnom štádiu života.

Hospic chorému garantuje, že:
1. nebude trpieť neznesiteľnou bolesť
2. bude rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť,
3. v posledných chvíľach života neostane osamotený.

V praxi sa myšlienka hospicu aplikovala už po druhej svetovej vojne, kedy vznikli prvé hospice vo Veľkej Británii. V súčasnosti je ich vo svete už vyše 2000. Navzájom spolupracujú, vymieňajú si poznatky, skúsenosti a často sa rôznou formou podporujú. Po funkčnej stránke predstavuje hospic neštátne špecializované lôžkové zdravotnícke zariadenie s odborným lekárskym a ošetrovateľským personálom. Hospic je aktuálny a jeho služby potrebné v tom štádiu ochorenia, kedy už nie je nutná liečba nemocničná a nestačí alebo nie je možná liečba domáca. Je potrebný aj v prípade nutnosti prechodne zvládnuť bolesť.

Základný cieľ hospicu - doopatrovanie umierajúcich, nevyliečiteľne chorých ľudí. Pre splnenie uvedeného cieľa sa uskutočňujú tieto služby:
Celková a úplná starostlivosť o zomierajúcich chorých (opatrovateľská, ošetrovateľská, odborná zdravotnícka, ale aj spoločnícka), zabezpečenie ich dôstojného života až po jeho ukončenie. Starostlivosť je dlhodobá až trvalá.

Starostlivosť so všetkými súvislosťami o nevyliečiteľne chorých - chorí, o ktorých sa nemá kto starať z akýchkoľvek dôvodov (či už chorí nikoho nemajú alebo sa príbuzní o nich starať nemôžu). Starostlivosť v sebe zahŕňa opatrovanie, ošetrovanie, duchovné a kultúrne oživenie, spoločnícku službu, kontakt s príbuznými, maximálne zabezpečenie služieb pacientov, resp. chorých podľa ich želania a potrieb. Starostlivosť je dlhodobá až trvalá.
Starostlivosť o vyššie uvedených chorých, ale na dobu určitú - napr. príbuzný prechodne ochorie, potrebuje odcestovať, na dovolenku a pod. Starostlivosť je rovnocenná.
Starostlivosť o chorých vo forme denného dozoru s úplnou starostlivosťou počas pobytu u nás. Body 1,2 predpokladajú aj možnosť pobytu príbuzných pri lôžku chorého, prípadne možnosť nocľahu v príslušných priestoroch v prípade finálneho stavu, resp. ak lekár nepredpokladá zlepšenie kritického stavu chorého.
Zriadenie Agentúry domácej opatrovateľskej starostlivosti (ADOS) s uvedenou starostlivosťou o pacientov v domácom prostredí. Táto forma starostlivosti sa v našich podmienkach ukazuje byť veľmi žiadanou a to najmä po zohľadnení konkrétnych požiadaviek chorých

Odborná ošetrovateľská starostlivosť v sebe zahŕňa pomoc chorým vyrovnať sa so svojou chorobou ako aj s blížiacou sa smrťou. Uvedená pomoc sa týka tiež príbuzných a blízkych. Okrem stáleho odborného personálu zohrávajú dôležitú úlohu aj dobrovoľníci. Títo sú vítaní pre práce, ktoré si nevyžadujú špeciálnu odbornú spôsobilosť, ale sú veľmi potrebné pri vytváraní celkovej mozaiky starostlivosti o blaho pacientov. Priamy kontakt s umierajúcimi a nevyliečiteľne chorými vedie k zamysleniu nad hodnotami života, jeho "všedných maličkostí" a k lepšiemu pochopeniu významu lásky, úcty a porozumenia.

Pohľad medicíny na hospice:

Dnes sa veľa hovorí o hospicoch, ale materiálov o nich je u nás málo, resp. žiadne. Hospic má aspoň čiastočne riešiť veľmi boľavú otázku zomierajúcich, nevyliečiteľne chorých ľudí. Košický hospic bude neštátnym zariadením s ošetrovacími lôžkami, denným stacionárom a nadväznosťou na domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Chceme tu pomáhať uvedeným chorým a pomôcť širokej verejnosti orientovať sa v zdevastovanej oblasti thanatologie. Pomôcť chorým a ich príbuzným riešiť problémy, s ktorými sa denne stretajú oni, aj ich ošetrujúci lekári. Hospic však nie je gerontopsychiatriou, ani rehabilitačným ústavom.

Pre prijatie na hospicové lôžko je indikovaný pacient, ktorého jeho postupujúca choroba ohrozuje na živote, potrebuje paliatívnu liečbu a starostlivosť a súčasne nie je nutná hospitalizácia v nemocnici a nie je možná alebo nestačí starostlivosť domáca. Rozhodujúcimi kritériami pritom sú diagnóza, prognóza a stav pacienta. Najčastejšie sa jedná o pacientov s progredujúcim onkologickým ochorením, s potrebou kontroly a liečby bolesti alebo potrebou ošetrovateľsky náročnej preterminálnej starostlivosti.

Pre pacienta je dôležitá kontinuita starostlivosti. Do hospicu sú prijímaní pacienti z nemocnice alebo domova. Tam sa tiež podľa potreby môžu znovu vracať. Pre nás je dôležitá spolupráca a to od prvej chvíle. K najdôležitejším prvým otázkam patrí, čo pacient o svojej chorobe, resp. stave vie. Nevnucujeme svoje názory za pravdivú odpoveď na otázku " čo mi je?" Ale "spiknutie ticha" a množstvo "milosrdných lží" vytvára izoláciu pacienta a narúša jeho komunikáciu s okolím. On potrebuje hlavne emocionálnu podporu a pocit bezpečia v období, kedy to najviac potrebuje. Zo zahraničného výskumu vyplýva, že v skupine chorých, ktorým bola pravda zamlčaná, bola v 50% prípadov preukázaná klinická depresia.

Paliatívnou liečbou chceme zabezpečiť komplexnú starostlivosť so zohľadnením aspektu psychologického, sociálneho a duchovného. Ponúka podporný systém umožňujúci žiť naplno až do konca. Zahŕňa starostlivosť o rodinu chorého a to v období prae finem, aj post finem.

K otázke eutanázie máme jednoznačne vyhradený názor. Pomáhať v umieraní ÁNO, pomáhať ku smrti NIE. Ak vysloví pacient žiadosť skoncovať so životom, znamená to, že nie sú uspokojené všetky jeho potreby. Vtedy je nutné pátrať po príčine a odstrániť ju. Najčastejšie je to bolesť, niekedy aj nezáujem okolia, prípadne iné boľavé okolnosti.

V liečbe bolesti je pre nás smerodatná schéma Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), t.j. trojstupňová schéma a dávkovanie "podľa hodín" a nie "podľa potreby", aby sme zabezpečili liečbu kontinuálnu. Z materiálov WHO vieme, že takáto liečba je až v 80% účinná. Sestry v hospici sú špeciálne vyškolené. Na základe ordinácie lekára kontrolujú a zaznamenávajú bolesť a jej liečbu. Zmyslom je docieliť, aby sa chorý bez bolesti vyspal, odpočíval a trávil voľný čas. Dávky sú čo najnižšie, ale nie prinízke.

S ohľadom na právnu ochranu lekára je nutný "slobodný informovaný súhlas" po dôkladnom poučení pacienta. Pacient musí vedieť, že lekár v hospici vedome upúšťa od všetkých liečebných zákrokov a postupov, ktoré nemôžu zlepšiť kvalitu života. A naopak, ordinuje všetko to, čo kvalitu života chorého zlepšiť môže.

Naším konečným vzdialeným cieľom je: Presadiť myšlienku hospicu aj mimo budovy hospicu - všade tam, kde ľudia umierajú!

Postoj a úloha sestry

Sestra sa pri výkone svojho povolania stretáva s problematikou eutanázie skôr v teoretickej polohe - pri otázkach a pomýlených názoroch pacientov, ich príbuzných alebo verejnosti. Jej úlohou je v rámci svojej kompetencie a konkrétnych možností vhodne usmerniť, prípadne informovať dané osoby. V zložitejších prípadoch môže odporučiť pacientom, aby sa obrátili priamo na lekára.

S priamou alebo nepriamou žiadosťou pacienta alebo jeho príbuzných o vykonanie či sprostredkovanie eutanázie musí sestra oboznámiť lekára. Takáto žiadosť by mala byť pre ňu vždy podnetom na preskúmanie možných nedostatkov v poskytovaní liečebnej a najmä ošetrovateľskej starostlivosti, ako aj signálom na zintenzívnenie taktného a hlboko ľudského prístupu k pacientovi.

Právne aspekty eutanázie

O problematike eutanázie z právneho hľadiska sa v súčasnosti veľa diskutuje. Ako sme už uviedli, zástancovia eutanázie vychádzajú najčastejšie zo zdôrazňovania „práva človeka na smrť". Tento argument však právne neobstojí, pretože objektívne právo neobsahuje právo na smrť. Eutanázia ako konanie, ktoré zbavuje života nevinného človeka, je v rozpore s objektívnym právom - je to protiprávne ľudské konanie.

Právo chráni záujmy jednotlivca a spoločnosti a vymedzuje práva aj povinnosti. Najdôležitejším ľudským právom je právo človeka na život, ktorý predstavuje najvyššiu hodnotu. Proti životu stojí smrť - a smrť ako záporný protiklad života nemôže byť sa osebe hodnotou. Preto Všeobecná deklarácie ľudských práv a ani iné právne normy „právo na smrť neobsahujú".

Zákony, ktoré platia u nás, posudzujú eutanáziu, t.j. konanie ( alebo zdržanie sa konania ) úmyselne zbavujúce života človeka v utrpení, ako trestný čin výrazne nebezpečný pre spoločnosť. Má všetky skutkové znaky úmyselného usmrtenia nevinného ľudského života, ktoré svojou podstatou nemožno právne odlíšiť od trestného činu vraždy.

Motív pre vykonanie eutanázie ( súcit, „milosrdenstvo", rešpektovanie „žiadosti" chorého alebo jeho príbuzného a pod. ) môže mať význam len pri posudzovaní stupňa nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť. Takéto usmrtenie sa však nikdy nemôže stať právom. Proti tendenciám legalizovať eutanáziu stoja zásadné právne prekážky. Právo na život, obsiahnuté aj v Ústave Slovenskej republiky, nemožno svojvoľne meniť či suspendovať. Priznanie práva lekárom ( alebo iným zdravotníkom ) na rozhodovanie o ďalšom živote chorého by prenieslo nepredstaviteľné negatívne dôsledky.

Vlastný názor:

Súčasná medicína má dostatočné prostriedky, aby poskytla úľavu od bolesti iných nepríjemných príznakov bolesti. Existujú síce výnimky, keď je bolesť neutíšiteľná, ale tie sú naozaj veľmi vzácne. Skôr sa môžeme stretnúť s tým, že pacient nedostáva zodpovedajúcu dávku utišujúceho prostriedku. Sťažovaním si na bolesť môže však pacient tiež upozorniť na svoju osamelosť. Často stačí posedieť chvíľku pri ňom, aby sa rozplynula úzkosť a tým sa zmiernila bolesť.

Život, aj keď bol darovaný Bohom, má človek využívať podľa svojich najlepších schopností a možností. Ako človek naloží so svojím životom záleží v konečnom dôsledku od neho samého. Ostatní ho môžu povzbudzovať, prehovárať či ovplyvňovať. Môžu mu dodať odvahy do boja so zákernou chorobou, môžu mu dodať viery v Boha, ktorý ho miluje. Ale rozhodnutie je na ňom. Jemu bol život darovaný. Dôsledky ponesie on. Toto by mal uznať každý liberálne i konzervatívne zmýšľajúci človek.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk