Psychologička Simsonova popisuje 8 základných symptómov detskej schizofrénie:

1. Katatonický

- v detsve najvýraznejšie vyznačený. Často začína apatiou, stratou iniciatívy, nazáujmom o hračky, bezcielnym pobehovaním diaťaťa a potom náhlymi katatonickými stavmi. Katatonický syndróm je hlavne produktívny, s výraznou poruchou verbálneho kontaktu. Časté sú perseverácie. Zo slovnej zásoby zostane len niekoľko slov. Niekedy sa nečakane objaví v prípade zvláštnej afektívnej zainteresovanosti schopnosť predniesť celé zložité súvetia gramaticky správne.

2. Hebefrénny

- základný náznak je manýrovanie, nepriliehavé jednanie, stereotypia, neologizmy, impulzívne chovanie, niekedy doternosť až vtieravosť k dospelým. Popisuje, že stereotypia, manýrovanie a zvláštna mimika nemá hravý ráz, dieťa je laxné a apatické.

Týmto svojím popisom sa odlišuje od ostatných autorov, u ktorých je hebefrenný syndróm vyhranený adolescentnému veku a taktiež vo všetkých klasifikáciách je táto jednotka určená pre vek dieťaťa od 15 do 21 rokov, podľa niektorých dokonca do 24 rokov.

3. Syndróm bludných fantázií

- typický začiatok v ranom veku dieťaťa, kde fantazíjna produkcia naberá takú intenzitu, že sa dieťa ponára do svojho fantazijného sveta a odklon od reality sa prejaví autizmom. Často spočiatku možno vystopovať v týchto bludných fantáziách odraz situácie, ktorá dieťa traumatizovala. Vo fantáziách dôjde k splneniu želaní, postupne mizne obraz reálnej situácie a taktiež emočný vzťah k nej, bohatosť fantazijnej produkcie sa stráca a tiež logický vzťah týchto fantazijných produkcií k reálnej situácii. Produkcia potom prejde v blud.

4. Syndróm rozštepu osobnosti s depersonalizáciou

- býva pozorovaný hlavne u pomalých priebehov. Okolo 6 – 24 mesiacov života je fyziologické vývojové obdobie, kedy dochádza k diferenciácii vedomia dieťaťa. V tomto období sa dieťa k sebe správa súčasne ako k objektu i k subjektu (mluví o sebe „ja chcem" aj „Ján chce").

V tomto období diferenciácie na vedomie "ja" zdravé dieťa zostáva len veľmi krátko, u dieťaťa so schizofréniou táto fáza pretrváva, dôjde ako keby k odštiepeniu jednej osobnosti od druhej a s týmito dvomi v pararelnom alebo antagonistickom vzťahu žije dieťa niekoľko rokov. Niekedy dochádza až k roztrojeniu osobnosti, inokedy má jedna osobnosť fantastickú tvárnosť (napr. bájne osoby, zvieratá alebo rozprávkové bytosti) a cez depersonalizáciu dieťaťa dochádza k identifikácii s touto druhou osobnosťou.

5. Syndróm obsedantný

- zriedka sa objavuje v predškolskom veku, vzácne a epizodicky okolo štvrtého roku. Častejšie sú obsesie u šesťročných, často na depresívnej báze a sprevádzané bizardnými tikmi. Obsedantné strachy zahrňujú hlavne oblasť otázok poranení, choroby a smrti ako seba, tak blízkych ľudí, na ktorých sú emočne naviazaní. Niekedy sa prejavuje hypochondrické cnenie. U niektorých detí kompenzácia tejto úzkosti je agresia. Agresia je vyjadrená vo fantaziách a v kreslenom prejave. Strachy sa generalizujú, strácajú afektívne zafarbenie. Obsedantný syndróm sa stane stacionárny, objavuje sa periodicky a dochádza potom k abulii a vyčerpanosti.

6. Syndróm anetický

- Veľmi ťažko sa diagnostikuje, jeho ťažisko spočíva v defekte aktivity, ktorý privádza deti do neustálych konfliktov s prostredím. Spočiatku sú ešte agresívne reakcie predsa len trochu afektívne zafarbené, neskôr sa afektivita stráca a deti deti často bez príčiny s úplne vymiznutou mimikou bijú svojich kamarátov, ako mimochodom ich štípu, pľuvajú na nich a kúšu ich. Ničia veci a deštruujú okolie.

7. Syndróm halucinatórne-paranoidný

- takmer sa v detskom veku nevyskytuje, ak sa vyskytne, nie je tak výrazná porucha vedomia ako u dospelých. Najčastejšie sú zrakové halucinácie, menej často sa vyskytujú sluchové fenomény. Halucinácie sú sprevádzané úzkosťou a výrazným afektom strachu, prejavy paranoidné sú ojedinelé.

8. Syndróm paranoidný

- rozvinutý sa v detskom veku nevyskytuje. Naplno sa rozvinie okolo 15 roku veku, rudimentálne sa môže vyskytnúť i v mladšom veku, skôr v podobe patologickej ostražitosti a nedôverčivosti.

Rodiny schizofrenikov:

- psychické abnormity popisované v rodinách so schizofrénnym dieťaťom sú v podstate vysvetliteľné trojitým spôsobom:

1. geneticky – otázka genetického prenosu alebo konštitučne hereditárny (dedičný)
2. psychoreaktívne z dieťaťa na rodiča – abnormálne rodičovské chovanie je reakciou na abnormálne chovanie chorého dieťaťa
3. psychoreaktívne od rodičov na dieťa – dieťa ochorie, pretože je vystavené abnormálnemu chovaniu rodiča

F. Frommreichmannová v roku 1948 a 1959 razí termín "schizofrenogénnej matky", ktorú popisuje ako agresívnu a dominantnú, ale pritom neistú.

Rizikové deti:

Psychológ Anthony hodnotí rizikové deti podľa 4 položiek:

1. vonkajšie faktory, ovplyvňujúce dieťa zahrňujú genetické, prenatálne, konštitučné vývojové a traumatické udalosti, tak isto ako fyzikálne vplyvy prostredia.
2. otázka zraniteľnosti (vulnerability) - čo je dispozícia dieťaťa k psychóze
3. schopnosť, kapacita dieťaťa zvládať ťažkosti, riešiť problémy, prekonávať prekážky. Hodnotí sa školský výkon, sociálne schopnosti a schopnosť dieťaťa verbalizovať, čo sa doma deje.
4. miera neprispôsobivosti dieťaťa na bežné problémy

Pracoval s deťmi psychotikov, vysvetľoval chorobu rodičov. Uzatvára, že vplyv psychotických rodičov je okamžitý, genetické faktory sa prejavia neskôr.

Sulesrtowská a Borysová popisujú 20 detí, ktorých rodičia boli schizofrenici (14 matiek a 6 otcov). Z týchto 9 detí malo diagnózu schizofrénie. Ostatné mali depresívne reakcie a neurotické prejavy. Väčšina detí mala schizoidné a anankastické (puntičkárske) rysy a prejavy ľahkej detskej encefalopatie (ľahká mozgová disfunkcia). Dokonca Kestenbaumová u geneticky predisponovaných jedincov nachádza poruchy pozornosti, kognitívne poruchy socializácie a autizmus.