Bežne pod pojmom psychózy rozumieme ťažkú duševnú poruchu, ktorej rámec tvorí distorzia vzťahov pacienta – ako k sebe samému, ostatným osobám, tak k objektívnej realite. Vzťahy buď chýbajú alebo sú narušené a pacient ich prevádza do vlastného, imaginárneho sveta, kam ho nie je možné nasledovať. Poruchy vnímania objektívnej reality sú sprevádzané zmenami chovania (napr. depresívne alebo autistické odťaženie, manické stavy atď), ktoré nejde druhými empaticky pochopiť. Psychóza sa zdá byť prerušením zmyslu života.

Schizofrénia (z gr. schizo – štiepiť, phren – rozum) - endogénna psychóza - ide o postupný rozpad celej osobnosti, ktorý sa prejavuje poruchami obsahu a foriem vnímania (halucinácie), myslenia (bludy) a konania (autizmus). Príčina vzniku schizofrénie nie je známa.

Schizofrénia v detstve môže byť celkom porovnávaná so schizofréniou dospelých, s výnimkou zvláštnych rysov a špecifických modifikácií klinického obrazu toho ktorého vývojového štádia, v ktorom sa dieťa nachádza(buď vekom alebo stupňom intelektového vývoja). Kovalev v učebnici detskej psychiatrie charakterizuje schizofréniu ako chronické duševné ochorenie so špecifickou zmenou osobnosti v zmysle autizmu, emocionálnej oploštenosti, zníženie aktivity, stratu jednoty psychických procesov (rozštiepením) a rôznymi produktívnymi psychopatologickými procesmi. Schizofrénia u detí najčastejšie vzniká medzi 14-16 rokom. Malý počet detí ochorie medzi 5-9 rokom a 4% schizofrenikov ochorie do 15. roku života.

Podľa viacerých odborníkov sa schizofrénia v detstve vyskytuje 3 a pol krát častejšie u chlapcov ako u dievčat. Lutz rozdeľuje detské schizofrénie podľa priebehu na:

1.plíživo začínajúce, nevýrazné ataky
2.akútne alebo subakútne výrazné ataky, sprevádzané často katatóniou (jeden z prejavov schizofrénie, pacient vyzerá ako stuhnutý, nie je schopný hýbať sa ani rozprávať)

Ďalší psychológ Villinger prehlasuje, že diagnóza detskej schizofrénie je možná, základným symptómom je autisticky zmenené ja (ego) a celkový zmysel života. Duševné stavy schizofrénnych detí nejde vedecky presne popísať, ale pochopenie desintegrácie vedomia je možné. Rozdeľuje schizofréniu u detí podľa vývojovej fázy do 10 rokov, predpubertálnej do 14 rokov a schizofréniu mladistvých od 14 do 18 rokov.

Schizofrénia hlavne u detí je často porovnávaná s autizmom alebo sa mu pripisuje určité štádium schizofrénie.Podľa psychológov Marga, Millera a Dwela autizmus a detská schizofrénia sú symptomaticky odlišné, ale etiologicky podobné. To znamená, že symptómy a prognóza sú odlišné, ale obidve poruchy majú rovnaké defekty a nedostatky integrácie. Klinické rozdiely sú spôsobené vývojovým obdobím, kedy dôjde k porušeniu integrácie. Autori uznávajú istý popis autizmu podľa psychológov:

1. nedostatok vzťahov k objektom
2. trvanie a udržovanie rovnakého pomocou stereotypného chovania
3. nedostatočné použiňívanie reči a jazyka pre komunikačné účely
4. začiatok pred 2. rokom života

Rozhodujúce je používanie reči. U autistického dieťaťa nedochádza k pojmovému vývoju myslenia a u schizofrénneho dieťaťa je zlý kontakt s realitou pre fantázie, bludy a halucinácie.

Psychológ Mook študoval 20 schizofrénnych detí a zistil, že ich vývoj myslenia je podľa Piageta na predoperačnom stupni vývinu (t.j. od 2 do 6 rokov života). Piaget verí, že schizofrénne deti nadosiahli konštantnosť objektu, nemajú časovú a priestorovú predstavivosť a nie sú schopné zmysluplným spôsobom vnímať okolitý svet. Bez jazyka nie je možné tvoriť pojmy.

Názor, že obidve poruchy sú odlišné klinické jednotky podporuje:

1.začiatok – schizofrénia má dva vrcholy nahromadenia výskytu – detstve 3-6 rokov a v strednej adolescencii, infantilný autizmus musí začínať pred 30 mesiacom veku
2.priebeh je odlišný – remisia a relapsie sú viac chrakteristické pre schizofréniu ako pre autizmus
3.autistické deti mávajú veľmi zriedkakedy halucinácie alebo bludy. Aj keď Pettyová a Ornitz popisujú veľmi podrobne 3 nepochybne autistické deti, ktoré sa neskôr stali schizofrenikmi a mali psychotické poruchy myslenia a vnímania.

Uvádza sa aj, že veľa symptómov popisovaných u schizofrenikov dospelých charakterizuje detskú schizofréniu. Sú to: odtiahnutie od ľudí, ponorenie sa do fantazijného sveta, mutizmus alebo autistické používanie jazyka, bizarné postoje, stereotypia, agresívne rapty, identifikácia s neživými objektami alebo zvieratami, občasné impulzívne jednanie.Psychologička Simsonova popisuje 8 základných symptómov detskej schizofrénie:

1. Katatonický

- v detsve najvýraznejšie vyznačený. Často začína apatiou, stratou iniciatívy, nazáujmom o hračky, bezcielnym pobehovaním diaťaťa a potom náhlymi katatonickými stavmi. Katatonický syndróm je hlavne produktívny, s výraznou poruchou verbálneho kontaktu. Časté sú perseverácie. Zo slovnej zásoby zostane len niekoľko slov. Niekedy sa nečakane objaví v prípade zvláštnej afektívnej zainteresovanosti schopnosť predniesť celé zložité súvetia gramaticky správne.

2. Hebefrénny

- základný náznak je manýrovanie, nepriliehavé jednanie, stereotypia, neologizmy, impulzívne chovanie, niekedy doternosť až vtieravosť k dospelým. Popisuje, že stereotypia, manýrovanie a zvláštna mimika nemá hravý ráz, dieťa je laxné a apatické.

Týmto svojím popisom sa odlišuje od ostatných autorov, u ktorých je hebefrenný syndróm vyhranený adolescentnému veku a taktiež vo všetkých klasifikáciách je táto jednotka určená pre vek dieťaťa od 15 do 21 rokov, podľa niektorých dokonca do 24 rokov.

3. Syndróm bludných fantázií

- typický začiatok v ranom veku dieťaťa, kde fantazíjna produkcia naberá takú intenzitu, že sa dieťa ponára do svojho fantazijného sveta a odklon od reality sa prejaví autizmom. Často spočiatku možno vystopovať v týchto bludných fantáziách odraz situácie, ktorá dieťa traumatizovala. Vo fantáziách dôjde k splneniu želaní, postupne mizne obraz reálnej situácie a taktiež emočný vzťah k nej, bohatosť fantazijnej produkcie sa stráca a tiež logický vzťah týchto fantazijných produkcií k reálnej situácii. Produkcia potom prejde v blud.

4. Syndróm rozštepu osobnosti s depersonalizáciou

- býva pozorovaný hlavne u pomalých priebehov. Okolo 6 – 24 mesiacov života je fyziologické vývojové obdobie, kedy dochádza k diferenciácii vedomia dieťaťa. V tomto období sa dieťa k sebe správa súčasne ako k objektu i k subjektu (mluví o sebe „ja chcem" aj „Ján chce").

V tomto období diferenciácie na vedomie "ja" zdravé dieťa zostáva len veľmi krátko, u dieťaťa so schizofréniou táto fáza pretrváva, dôjde ako keby k odštiepeniu jednej osobnosti od druhej a s týmito dvomi v pararelnom alebo antagonistickom vzťahu žije dieťa niekoľko rokov. Niekedy dochádza až k roztrojeniu osobnosti, inokedy má jedna osobnosť fantastickú tvárnosť (napr. bájne osoby, zvieratá alebo rozprávkové bytosti) a cez depersonalizáciu dieťaťa dochádza k identifikácii s touto druhou osobnosťou.

5. Syndróm obsedantný

- zriedka sa objavuje v predškolskom veku, vzácne a epizodicky okolo štvrtého roku. Častejšie sú obsesie u šesťročných, často na depresívnej báze a sprevádzané bizardnými tikmi. Obsedantné strachy zahrňujú hlavne oblasť otázok poranení, choroby a smrti ako seba, tak blízkych ľudí, na ktorých sú emočne naviazaní. Niekedy sa prejavuje hypochondrické cnenie. U niektorých detí kompenzácia tejto úzkosti je agresia. Agresia je vyjadrená vo fantaziách a v kreslenom prejave. Strachy sa generalizujú, strácajú afektívne zafarbenie. Obsedantný syndróm sa stane stacionárny, objavuje sa periodicky a dochádza potom k abulii a vyčerpanosti.

6. Syndróm anetický

- Veľmi ťažko sa diagnostikuje, jeho ťažisko spočíva v defekte aktivity, ktorý privádza deti do neustálych konfliktov s prostredím. Spočiatku sú ešte agresívne reakcie predsa len trochu afektívne zafarbené, neskôr sa afektivita stráca a deti deti často bez príčiny s úplne vymiznutou mimikou bijú svojich kamarátov, ako mimochodom ich štípu, pľuvajú na nich a kúšu ich. Ničia veci a deštruujú okolie.

7. Syndróm halucinatórne-paranoidný

- takmer sa v detskom veku nevyskytuje, ak sa vyskytne, nie je tak výrazná porucha vedomia ako u dospelých. Najčastejšie sú zrakové halucinácie, menej často sa vyskytujú sluchové fenomény. Halucinácie sú sprevádzané úzkosťou a výrazným afektom strachu, prejavy paranoidné sú ojedinelé.

8. Syndróm paranoidný

- rozvinutý sa v detskom veku nevyskytuje. Naplno sa rozvinie okolo 15 roku veku, rudimentálne sa môže vyskytnúť i v mladšom veku, skôr v podobe patologickej ostražitosti a nedôverčivosti.

Rodiny schizofrenikov:

- psychické abnormity popisované v rodinách so schizofrénnym dieťaťom sú v podstate vysvetliteľné trojitým spôsobom:

1. geneticky – otázka genetického prenosu alebo konštitučne hereditárny (dedičný)
2. psychoreaktívne z dieťaťa na rodiča – abnormálne rodičovské chovanie je reakciou na abnormálne chovanie chorého dieťaťa
3. psychoreaktívne od rodičov na dieťa – dieťa ochorie, pretože je vystavené abnormálnemu chovaniu rodiča

F. Frommreichmannová v roku 1948 a 1959 razí termín "schizofrenogénnej matky", ktorú popisuje ako agresívnu a dominantnú, ale pritom neistú.

Rizikové deti:

Psychológ Anthony hodnotí rizikové deti podľa 4 položiek:

1. vonkajšie faktory, ovplyvňujúce dieťa zahrňujú genetické, prenatálne, konštitučné vývojové a traumatické udalosti, tak isto ako fyzikálne vplyvy prostredia.
2. otázka zraniteľnosti (vulnerability) - čo je dispozícia dieťaťa k psychóze
3. schopnosť, kapacita dieťaťa zvládať ťažkosti, riešiť problémy, prekonávať prekážky. Hodnotí sa školský výkon, sociálne schopnosti a schopnosť dieťaťa verbalizovať, čo sa doma deje.
4. miera neprispôsobivosti dieťaťa na bežné problémy

Pracoval s deťmi psychotikov, vysvetľoval chorobu rodičov. Uzatvára, že vplyv psychotických rodičov je okamžitý, genetické faktory sa prejavia neskôr.

Sulesrtowská a Borysová popisujú 20 detí, ktorých rodičia boli schizofrenici (14 matiek a 6 otcov). Z týchto 9 detí malo diagnózu schizofrénie. Ostatné mali depresívne reakcie a neurotické prejavy. Väčšina detí mala schizoidné a anankastické (puntičkárske) rysy a prejavy ľahkej detskej encefalopatie (ľahká mozgová disfunkcia). Dokonca Kestenbaumová u geneticky predisponovaných jedincov nachádza poruchy pozornosti, kognitívne poruchy socializácie a autizmus.Liečenie schizofrénie:

Na začiatok spomeniem meno psychológa Manfreda Bleulera, ktorý tak, ako aj meno jeho otca je nerozlučne spojený so schizofréniou. V jednom článku napísal:

"Schizofréniou rozumiem duševnú chorobu, ktorá čo to do závažnosti a sociálneho dopadu odpovedá pojmu duševnej choroby, psychózy alebo šialenstva v populárnom, sociálnom a forenznom slova zmysle, najmenej jedenkrát v pacientovom živote."

Jeho otec Eugen Bleurel začal s výskumnými prácami v psychopatológii a terapii schizofrénie v roku 1886. Do Rheinau si priviedol 8 schizofrenikov a pokúsil sa o intenzívnu liečbu prostredím a psychologickým prístupom. Bol slobodný a venoval sa im veľa hodín denne. Tejto práci sa potom venoval i v Burgholzli. Po osobnom zoznámení s Freudom a Jungom pridal opatrne a kriticky psychoanalytický aspekt k pochopeniu a liečeniu schizofrenikov. Jeho prostredníctvom bol Manfred v detstve (v služobnom byte) v styku so schizofrenikmi. Niektorých z nich privádzal otec domov k jedlu. Od tej doby Manfred vlastne žil (s výnimkou niekoľko rokov vojenskej služby) v psychiatrických liečebniach až do dôchodku. Počas tohto obdobia boli dosiahnuté 3 dôležité pokroky:

1. sme schopní zlepšiť a mierniť schizofréniu vo všetkých štádiách
2. pri dobrej terapii sa už nevyskytuje katastrofický priebeh choroby
3. veľa pacientov, ktorí boli pred tým (skorej) chronikmi, majú remisie (odstránenie príznakov)

V priebehu liečenia každého schizofrenika docieli lekár, aspoň dočasne vyvedenie z izolácie tým, že sa s nimi rozpráva ako so zdravou osobou. Dosiahne s ním určitej pospolitosti – s jedným pacientom nastane táto skúsenosť skoro, v iných prípadoch možno až po rokoch námahy.

Ďalej môžem prehlásiť, že nie je špecifickej metódy na liečenie schizofrénie. Jedna skúsenosť sa však prejaví vždy, nezáleží na metóde, ale na osobnej zaineresovanosti terapeuta. Každá metóda stráca na efekte, ak sa stane len rutinou.

Posledné prehlásenie – terapeuticky dôležité je aktívne spoločenstvo záujmov, konfrontácia so zodpovednosťpou, emočné vyburcovanie a ukľudnenie liekmi, plánovanie dennej činnosti, pohovor.

Kľúčom k realizácii práce, umožnenie sociálnej integrácie - robiť niečo pre druhých. Rešpektovať pacienta ako ľudskú bytosť a brať ho vážne aj cez to, že nemôžeme nereálne myšlienky a želania brať ako reálne.

Najdôležitejšie v liečení schizofrénie je výzva “k zdravým prvkom“ pacienta. Tieto latentné zdravé sily sa dajú aktivovať spoločenstvom a emocionalitou.

K liečeniu schizofrenikov používame vplyvy, ktoré formujú v nás všetkých zdravú osobnosť. Z hľadiska pedopsychiatrie sa všetci autori zhodujú v tom, že najlepšia metóda, ako pomôcť schizofrenickým deťom, je individuálny prístup. Ďalšia zhoda je v otázke hospitalizácie. Psychotické deti by mali byť izolované od rodín a hospitalizované v terapeutickom prostredí, v komunite vrstovníkov. Ich emočný, sociálny a intelektuálny vývoj sa výrazne zlepšuje oproti schizofrenickým deťom, ktoré žijú často len v neúplných rodinách. Psychotické deti pri zoznamovaní s predmetmi preferujú pred zrakom čuch, hmat a chuť.

Steinberg podáva praktický návrh spôsobu vedenia schizofrénnych adolescentov:

1. vyšetrenie a vytvorenie diagnostického záveru. Po stanovení diagnózy je dôležitá hospitalizácia a snaha odstrániť problémy výchovné a sociálne. Pôsobiť na rodinu adolescenta, čo nevyžaduje bezpodmienečne rodinnú terapiu. Nie je možné očakávať, že rodinná terapia vylieči schizofréniu, ale opatrná, starostlivá a pravidelná spolupráca s rodinou pomôže znížiť úzkosť a strach, pomôže riešiť rodinné zmätky pri hospitalizácii a mala by zlepšiť rodinnú komunikáciu.

2. nasadenie farmakoterapie. Neuroleptiká by mali byť rýchlo zvyšované až k dávkam používaným u dospelých. Depotné (ukladajúce sa v tele) neuroleptiká sú spoľahlivejšie a aj podľa pacientov vhodnejšie pri dlhodobej terapii. Vždy je dôležité, aby nebolo prílišnou sedáciou (stav vyvolaný pôsobením sedatív) zabránené učiť sa novému. Toto je základný aspekt psychiatrickej liečby ako súčasť procesu uzdravenia.

3. špeciálna forma individuálnej práce s dospievajúcim. Adolescent potrebuje podporu a získať dôveru v personál, ktorý sa oň stará. Vysvetlenie o tom, čo sa s ním bude robiť, uistenie, že rodičia budú o všetkom informovaní a že ich lekár bude povzbudzovať, radu, ako jednať s vrstovníkmi a informácie o tom, čo sa bude diať na sedení (terapii), informácie o tom, že budú s inými mladými ľuďmi s rôznymi poruchami a ako sa môže on naučiť dačo od nich, tak aj oni od neho. Vľúdnu spätnú väzbu o podivných výrokoch a chovaní. A konštatovanie, že psychiater nevie čítať myšlienky a že určite aj on si bude chcieť nechať nejaké svoje myšlienky pre seba a terapeut to bude akceptovať.

4.od samého začiatku stanoviť plán vychádzok, priepustiek, sociálne riešenie situácie, konzultácie so školou alebo pracoviskom

5.stanovenie prognózy a vysvetlenie, že ochorenie nie je len prechodné, a že musí očakávať dlhodobé problémy, a že kontroly sú dôležité a udržovanie terapie psychofarmatikami je bezpodmienečné minimálne 2 roky.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Schizofrénia v detstve a adolescencii