1.Úvod

Sociológia je pomerne mladá veda, je však bohatá na teoretické koncepcie, názory a prístupy ku skúmaniu spoločnosti. Ak si chceme utvoriť základný obraz o dejinách a súčasnom stave sociológie, musíme sa aspoň stručne oboznámiť s dielom a názormi jej zakladateľov. Jedným z najvýznamnejších je Emílie Durkheim.

2. Emílie Durkheim

Emílie Durkheim bol francúzsky filozof, francúzsky sociológ a tvorca francúzskej sociologickej školy. Narodil sa 15. 4. 1858 v Epinale. Od r. 1902 bol profesorom na Sorbonne. Do dejín kultúry sa zapísal aj ako najvplyvnejší reformátor verejného školstva. Počas francúzskych pokusov o sekularizáciu vzdelávania mal Durkheim rozhodujúce slovo a jeho koncepcie radikálne ovplyvnili prípravu budúcich učiteľov a obsah učebných plánov na všetkých typoch škôl. Okrem iného zaviedol predmet občianska výchova, ktorým sa pôvodne nahradzovali bohoslužby a otváral priestor pre pestovanie občianskej morálky a úcty k občianskej spoločnosti. V Paríži vytvoril sociologické stredisko, ktoré malo vplyv nie len vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Prvá svetová vojna toto stredisko rozbila.

Časopis L` Anne Sociologique (1896-1913), ktorého bol zakladateľom a vydavateľom, uverejňoval prace vedcov všetkých krajín zo všetkých odborov sociológie a príbuzných vied, monografických prac, teoretických rozpráv, kritik a recenzii.

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí : Spoločenská deľba práce (1893), Pravidlá sociologickej metódy (1895), Elementárne formy náboženského života (1912).

Durkheimovo dielo výrazne prispelo k poznaniu toho, čím sa moderná spoločnosť líši od predchádzajúcich historických formácií a je dodnes inšpirujúce. Zaviedol pojem anómia, pocit vyradenia zo spoločnosti a zaoberal sa aj problematikou samovraždy, spoločnosti a sociálnymi mravmi. Durkheim otvoril mnohé z tém, ktoré vytvárajú charakter disciplíny a svojím skúmaním podporil odpovede, ktoré sú stále v hre. Originalita nových riešení vynikne najlepšie na klasickom pozadí - ako vyhraňovanie sa voči klasikovi, jeho nedomysleniam a zjednodušeniam. Útoky na Durkheima sú preto dodnes súčasťou vplyvných spoločenskovedných pojednaní. Najčastejším zdrojom výpadov proti Durkheimovi je zrejme jeho chápanie spoločnosti a spoločenskej súdržnosti (solidarity). Návrat ku klasikovi neraz ukáže, že novosť a oprávnenosť riešení, ktoré ho mali prekonať, sa dosiahla viac či menej hrubým zjednodušením jeho argumentov. Zomrel 15.11.1917 v Paríži.

3. Všeobecná koncepcia Durkheimovej sociológie

Všeobecná koncepcia Durkheimovej sociológie sa opiera o pozitivisticku teóriu vedy. Podľa tejto koncepcie, že sociológia je veda o spoločenských faktoch, sú substrátmi spoločenských faktov stavy kolektívneho vedomia, ktoré nejakým spôsobom súvisia s okolitým prostredím a okolnosťami.

Durkheim vychádza z faktu soc. väzby človeka, ktorá sa jednotlivcovi nanucuje. Deľba práce stavia jednotlivca do siete príčin a následkov, ktoré nemôže ovládnuť. Osobnosť jednotlivca pohlcuje osobnosť kolektívu. Zastával koncepciu kolektívnych predstáv.

Je zástancom sociologizmu, podľa ktorého je spoločnosť základnou sférou ľudského života, z ktorej sú odvodené všetky ostatné, teda biologické a psychické javy a ktoré treba skúmať špecifickou soc. metódou. Je tvorcom vlastnej soc. školy.

Sociológiu budoval podľa vzoru prírodných vied, pričom nadväzoval na Comtov pozitivizmus. Podľa Durkheima soc. má mať svoj vlastný predmet i metódy skúmania. Má skúmať sociálnu realitu, ktorej prvkami sú sociálne fakty. Za sociálne fakty pokladal tie stránky sociálneho života, ktoré sú schopné vyvíjať vonkajší tlak na jednotlivcov, a zároveň majú vlastnú existenciu, nezávislú od individuálnych prejavov jednotlivcov. Sociálne fakty sú teda odlišné od biologických, či psychologických individuálnych javov. Sociálnym faktom je napr. právo, náboženstvo, jazyk, umenie, móda, obyčaje atď. Sú to fakty kolektívneho vedomia, preto ich Durkheim nazýval kolektívne predstavy, ktoré vznikajú hromadením a prelínaním sa individuálnych vedomí. Tieto kolektívne predstavy však nemožno spätne previesť na individuálne vedomie. Popri faktoch kolektívneho vedomia, ktoré Durkheim považoval za skutočnosť „ sui generis “ (svojho druhu), rozlišoval aj materiálne fakty, ktoré nazýval morfologické. Rozumel nimi stavbu a formu zložiek spoločnosti, jej štruktúru a pod.

Hoci Durkheim pri skúmaní spoločnosti a jej zákonitostí vychádzal zo vzoru prírodných vied, zároveň chápal spoločnosť ako realitu osobitého druhu, ktorá sa líši od ostatných druhov reality (fyzikálnej, biologickej a pod.). Spoločnosť nie je jednoduchým súhrnom jednotlivcov, má nad nimi prevahu. Svojimi vlastnosťami je špecifická a bohatšia, odlišuje sa od vlastností jednotlivcov, ktorí ju tvoria, podobne ako napr. chemická zlúčenina nie je len nahromadením jednotlivých prvkov, ale ich syntézou. Vnútornú súdržnosť spoločnosti podľa neho zabezpečuje sociálna solidarita.

V nerozvinutých, archaických spoločnostiach to bola tzv. mechanická solidarita, založená na podobnosti jednotlivcov a ich funkcií v spoločnosti, kde individuálne charakteristiky jednotlivcov nie sú rozvinuté, a pohlcuje ich kolektív. V rozvinutých spoločnostiach existuje tzv. organická solidarita, založená na rozdielnosti, rozvinutosti individuálnych charakteristík jednotlivcov a ich vzájomnej závislosti v systéme spoločenských vzťahov, ktoré vznikajú na základe deľby práce.

Aj pri budovaní metodológie sociologického skúmania slúžili Durkheimovi ako vzor prírodné vedy – ich induktívna metóda (formulovanie všeobecných téz a záverov na základe zovšeobecnenia jednotlivých prípadov) a princíp pozorovateľnosti. Preto soc. mala sociálne javy skúmať objektívne, nezávisle od ich subjektu, „ ako veci“. Keďže povedzme kolektívne predstavy nemožno priamo pozorovať, musí ich soc. skúmať iba na základe toho, ako sa objektívne materiálne prejavujú (napr. príslovia umožňujú odhaliť zvyky národov, umelecké diela, ich vkus a pod.).

Cieľom soc., tvrdí Durkheim, nie je iba opis sociálnych javov prostredníctvom týchto objektívnych ukazovateľov, ale stanovenie príčinných súvislostí aj zákonov. Na základe týchto teoretických a metodologických princípov Durkheim skúmal funkcie a následky rastúcej deľby práce v spoločnosti, problematiku samovražednosti, úlohu posvätného v sociálnom živote i ďalšie sociálne javy.