4. Pojem anómia

Výrazom anómia (bezzákonnosť, pocit vyradenia zo spoločnosti) Durkheim označoval nedostatok právnych a normatívnych úprav hospodárskeho života, najmä nedostatok úprav vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Považoval ho za zdroj neustále vznikajúcich konfliktov a najrôznejších vybočení z poriadku.

Dá sa hovoriť aj o sociologickom stave rozkladu noriem soc. konania v spoločnosti, ktorá sa v dôsledku zrýchlených premien stala dezorientovanou. Vznikajúci tlak vedie k oslabeniu väzieb na ciele stanovené kultúrou a legitímnymi inštitúciami.

Durkheim spája anómiu s možnosťou tzv. anomickej samovraždy, ku ktorej dochádza pri prudkých otrasoch životného štandardu, pri porušení rovnováhy a strate súdržnosti sociálnych skupín, čo býva vždy sprevádzané zánikom záväzných noriem správania. Ľudia sa nevedia prispôsobiť novým normám, nevedia si nájsť svoje miesto v spoločnosti. Je tu väčšia zločinnosť a kriminalita.

Durkheim v slávnej štúdii Samovražda (1897) ukázal, že aj taký individuálny čin ako samovražda podlieha určitým zovšeobecneniam, ktoré platia pre určitú kultúru.

Logické zdôvodnenie samovraždy :

1) Láska nikdy neuspokojí moje potreby
2) Hmotné statky nikdy neuspokoja moje potreby
3) Pevné a hlboké priateľstvá nikdy neuspokoja moje potreby
4) Z toho vyplýva, že nikdy v živote nebudem šťastný
5) Z toho vyplýva, že nie je dôvod ďalej žiť
6) Z toho vyplýva, musím spáchať samovraždu
7) Ak spácham samovraždu, urobím tým nešťastným veľa ľudí-> Má byť jediný dôvod nespáchania samovraždy súcit s pozostalými?
8) Nie. Človek má byt egoista. Má sa správať tak, aby žil čo najlepšie, najslobodnejšie, ale súčasne nezasahoval do slobody iných ľudí.-> Samovraždou nezasiahnem do slobody iných ľudí
9) Samovražda je legitímna

5. Sociálne mravy

Durkheim pokladá mravné javy za sociálne javy. Preto požaduje, aby sa skúmali empirickou metódou zvonka, oddelene od stavov vedomia. „ Morálne fakty sú také isté javy ako ostatné: spočívajú v pravidlách konania, ktoré poznáme podľa určitých charakteristických znakov. Preto ich možno pozorovať, opisovať, klasifikovať a hľadať zákony, ktoré ich vysvetľujú. Durkheim pokladá mravný jav za pravidlo konania a jeho objektívnym špecifickým znakom je sankcia. Definuje mravný jav ako pravidlo konania, s ktorým sa synteticky spája následok jeho prestúpenia - sankcia. Tým dochádza k zbližovaniu mravných javov s právnymi javmi.

Medzi oboma druhmi javov je podľa Durkheima rozdiel iba v druhoch sankcií. Sankcia právnej normy je organizovaná, kým sankcia mravnej normy je rozptýlená. Autor pripúšťa , že existujú isté mravné činy, ktoré nie sú sankcionované, činy, ktoré obdivujeme, ale nie sú bežnou povinnosťou a ich nevykonanie sa nestíha ani odsúdením spoločnosti, ani výčitkami svedomia. Sú to dobrovoľné mravné činy. Sú luxusom, patria do oblasti umenia, do estetiky mravného života. Takto Durkheim vylučuje z mravnosti aj možnosť mravného pokroku. Mravnosť vyviera zo spoločnosti a vzťahuje sa na spoločnosť. Kolektívne mravné vedomie spoločnosti stojí i neho vyššie než mravné vedomie jednotlivca.

Používa aj termín – ideál. Ideály, ktoré sa prejavujú ako pravidlá konania, vznikajú v kolektívnom vedomí. „ Tým, že berie na seba vedomie seba samej, vyzdvihuje individuum k sebe a vťahuje ho do okruhu vyššieho života. Nemôže sa ustanoviť, ak nevytvorí ideál. – Znižujeme spoločnosť, ak v nej vidíme iba teleso organizované vzhľadom na určité vitálne funkcie. V tomto tele žije duša: je to súhrn kolektívnych ideí“.

Veda o mravoch umožňuje ďalej robiť anticipácie vzhľadom na budúci stav mravnosti. „Ak sa popri jestvujúcej morálke začnú objavovať nové tendencie, veda o mravoch nám umožňuje aktívne sa zúčastniť napríklad poukázaním na to, že jestvujúca mravnosť zodpovedá stavu spoločnosti, ktorý už zanikol alebo práve zaniká, kým nové idey majú vzťah k zmenám, ktoré sa odohrali v kolektívnom bytí. Lebo nechceme takú spoločnosť, aká je, ale takú, akou sa zdá.“ Veda o mravoch umožňuje odhaliť inkoherencie, a najmä prežitky v mravnosti.

Durkheim sa napríklad zaoberal pojmom normálneho, zdravého a nenormálneho, patologického v mravoch. V práci Pravidlá sociologickej metódy podáva Durkheim aj návod, ako zistiť v sociológii normálny typ:

1. Sociálny jav je normálny pre daný sociálny typ v danej etape jeho vývoja, ak sa vyskytuje v priemere spoločnosti toho druhu, ktorú skúmame, v príslušnej etape jej vývoja.
2. Výsledky predchádzajúcej metódy môžeme overiť ak dokážeme, že všeobecnosť javu závisí od všeobecných podmienok kolektívneho života v skúmanom sociálnom type.
3. Toto overenie je nevyhnutné, ak sa vzťahuje na spoločenský druh, ktorý ešte celkom nedovŕšil svoj vývoj.

Na základe toho dospel Durkheim k výsledku, že aj zločin je normálny, že je integrujúcou súčasťou každej zdravej spoločnosti a uvádza iné dôvody o užitočnosti zločinu.

Prednosťou sociologickej etiky je, že odmieta náboženské alebo nadprirodzené či metafyzické zdôvodnenie etiky a odmieta aj možnosť určiť mravné normy na základe apriórnych koncepcií. Odmietla nemennosť etických noriem a etických hodnôt, dokázala, že každá spoločnosť má morálku, ktorá nevyhnutne zodpovedá jej stavu, a že so zmenou tohto stavu sa aj mravné predstavy nevyhnutne menia, a to rovnako zákonite ako iné spoločenské javy. Spoločnosť je pre Durkheima predovšetkým súhrnom myšlienok, presvedčení, citov všetkého druhu, medzi ktorými je najdôležitejší mravný ideál.