Durkheim ďalej podrobne skúma jednotlivé totemické viery a prichádza k záveru, že ich predmetom nie je jednotlivé zviera, emblém alebo obraz. Totemizmus uctieva nejaký neosobný a nevyjadriteľný princíp, ktorý poskytuje posvätný charakter zvieratám, ľuďom, emblémom či obrazom. Tie sú iba prejavmi tohto neosobného princípu a práve z neho čerpajú svoju posvätnú silu.

Durkheim potom veľmi logicky a jasne vedie svoju argumentáciu k záveru, že totem, ako sme videli, je iba symbolom, manifestáciou niečoho iného, neosobnej sily, ktorá ho robí posvätným. Hneď vzniká otázka, aký je pôvod tejto sily. Durkheim poskytuje nasledovnú odpoveď: „Totem je predovšetkým symbolom, materiálnym prejavom niečoho iného. Ale čoho? Z predchádzajúcej analýzy vyplýva, že vyjadruje a symbolizuje dva odlišné druhy vecí. Na jednej strane je vonkajšou a zmyslovou podobou toho, čo sme nazvali totemickým princípom alebo bohom. Na druhej strane je aj symbolom tej spoločnosti, ktorá sa nazýva klanom. Je jeho vlajkou, znakom, ktorým sa každý klan odlišuje od ostatných klanov, viditeľným znamením jeho osobnosti... Ak je teda zároveň symbolom boha i spoločnosti, nie je to náhodou preto, lebo boh a spoločnosť sú v skutočnosti jedno a to isté?“

V skoršej štúdii, písanej pod vplyvom knihy Pravidlá sociologickej metódy, autori zdôrazňovali najmä obligatórny, záväzný charakter klasifikácií. Tieto klasifikácie zodpovedajú hlbokej intelektuálnej potrebe žiť v koherentnom, zmysluplnom a zrozumiteľnom svete a, čo je podstatné, zaobídu sa aj bez kolektívnych akcií - sú vnútené samotným spoločenským životom, tradíciou a výchovou. Keď teda chceme vysvetliť iba tieto primitívne klasifikácie, stačí nám k tomu fakt spoločnosti a intelektuálna potreba zmysluplnosti. No v prípade náboženstva je situácia zložitejšia. Iba samotný fakt existencie spoločnosti nestačí - náboženstvo nevykonáva svoj obligatórny nátlak na jednotlivca priamo, ale prostredníctvom kolektívnych akcií alebo rituálov. Tieto rituály môžu síce byť zakomponované priamo do výchovy a tradície, no napriek tomu predstavujú špecifické kolektívne akcie. Potreba klasifikovať je intelektuálna, no potreba kolektívnej akcie alebo rituálu nie je intelektuálna, ale pragmatická. Nesmieme si však zastierať skutočnosť, že toto napätie medzi intelektuálnou potrebou a potrebou rituálnej akcie sa Durkheimovi nepodarilo uspokojivo vyriešiť.

Napriek tomu, že Durkheim tentoraz nachádza zdroj náboženského života nie v intelektuálnej potrebe, ale v pragmatickej akcii, neprestáva trvať na tom, že príčinou zásadným vykonávateľom tejto akcie nie je jednotlivec, ale spoločnosť: „Takže konanie, akcia ovláda náboženský život a jej zdrojom je spoločnosť“.

Zmätok, ktorý Durkheim takto spôsobuje, je inherentnou súčasťou jeho teórie. V úvode správne kritizuje Tylora, Frazera a Müllera, že zakladajú svoje koncepcie náboženstva na zmätených psychologických predstavách primitívneho človeka, no jeho hypostazovaná spoločnosť a „kolektívne predstavy“ zmätok ešte zväčšujú. Samozrejme, Durkheim veľmi správne a presvedčivo ukazuje dôležitosť, akú má sociálne usporiadanie a jeho reprezentácia v mysli jednotlivca pre vysvetlenie náboženstva. Dostal sa veľmi blízko k riešeniu problému: ak chceme vysvetliť náboženské predstavy a javy, musíme sa zamerať nie na jeho jednotlivé psychologické predstavy a halucinácie ako také, ale zistiť, ako si jednotlivec predstavuje vo svojej mysli spoločnosť a jej kategórie, musíme skúmať kognitívne procesy, ktoré tu pôsobia. Durkheim však nedokázal rozoznať, že ide o empirickú, nie metafyzickú otázku.

Je zarážajúce, že všetci upozorňujú na zásadnú dôležitosť kognitívnych procesov, no zároveň ignorujú ich empirické skúmanie a obracajú sa k metafyzickým entitám. A okrem toho, Durkheimova vágnosť pri vymedzovaní “posvätného” takmer úplne bráni tomu, aby sa jeho “koncepcia” dala nejako empiricky potvrdiť či vyvrátiť.

7. Rodina

Základ moderného teoretického chápania rodiny nachádzame u E. Durkheima, ktorý ju chápal predovšetkým ako spoločenskú inštitúciu.

Podľa neho sa terminologicky rozlišuje:

- nukleárna rodina : tvorená len rodičmi a nedospelými deťmi,
- rodina orientačná : chápaná z hľadiska závislosti dospievajúceho jedinca na rodine,
- rozšírená rodina (široká) : ktorá zahŕňa i ďalších príbuzných,
- rozmnožujúca rodina : ktorú zakladá dvojica novým manželstvom.

8. Záver

Táto práca je o Emílie Durkheimovi, o ktorom sa dalo počuť aj ako o otcovi sociológie, a ktorý ju ovplyvnil vo viacerých smeroch. Tvorí neodmysliteľnú súčasť sociologickej histórie a bez jeho názorov a poznatkov by aj náš pohľad na túto vedu bol určite iný a preto som rada že som písala práve o tomto významnom človeku.