Základné myšlienky a koncepcie Emílie Durkheima v oblasti sociológie

1.Úvod

Sociológia je pomerne mladá veda, je však bohatá na teoretické koncepcie, názory a prístupy ku skúmaniu spoločnosti. Ak si chceme utvoriť základný obraz o dejinách a súčasnom stave sociológie, musíme sa aspoň stručne oboznámiť s dielom a názormi jej zakladateľov. Jedným z najvýznamnejších je Emílie Durkheim.

2. Emílie Durkheim

Emílie Durkheim bol francúzsky filozof, francúzsky sociológ a tvorca francúzskej sociologickej školy. Narodil sa 15. 4. 1858 v Epinale. Od r. 1902 bol profesorom na Sorbonne. Do dejín kultúry sa zapísal aj ako najvplyvnejší reformátor verejného školstva. Počas francúzskych pokusov o sekularizáciu vzdelávania mal Durkheim rozhodujúce slovo a jeho koncepcie radikálne ovplyvnili prípravu budúcich učiteľov a obsah učebných plánov na všetkých typoch škôl. Okrem iného zaviedol predmet občianska výchova, ktorým sa pôvodne nahradzovali bohoslužby a otváral priestor pre pestovanie občianskej morálky a úcty k občianskej spoločnosti. V Paríži vytvoril sociologické stredisko, ktoré malo vplyv nie len vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Prvá svetová vojna toto stredisko rozbila.

Časopis L` Anne Sociologique (1896-1913), ktorého bol zakladateľom a vydavateľom, uverejňoval prace vedcov všetkých krajín zo všetkých odborov sociológie a príbuzných vied, monografických prac, teoretických rozpráv, kritik a recenzii.

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí : Spoločenská deľba práce (1893), Pravidlá sociologickej metódy (1895), Elementárne formy náboženského života (1912).

Durkheimovo dielo výrazne prispelo k poznaniu toho, čím sa moderná spoločnosť líši od predchádzajúcich historických formácií a je dodnes inšpirujúce. Zaviedol pojem anómia, pocit vyradenia zo spoločnosti a zaoberal sa aj problematikou samovraždy, spoločnosti a sociálnymi mravmi. Durkheim otvoril mnohé z tém, ktoré vytvárajú charakter disciplíny a svojím skúmaním podporil odpovede, ktoré sú stále v hre. Originalita nových riešení vynikne najlepšie na klasickom pozadí - ako vyhraňovanie sa voči klasikovi, jeho nedomysleniam a zjednodušeniam. Útoky na Durkheima sú preto dodnes súčasťou vplyvných spoločenskovedných pojednaní. Najčastejším zdrojom výpadov proti Durkheimovi je zrejme jeho chápanie spoločnosti a spoločenskej súdržnosti (solidarity). Návrat ku klasikovi neraz ukáže, že novosť a oprávnenosť riešení, ktoré ho mali prekonať, sa dosiahla viac či menej hrubým zjednodušením jeho argumentov. Zomrel 15.11.1917 v Paríži.

3. Všeobecná koncepcia Durkheimovej sociológie

Všeobecná koncepcia Durkheimovej sociológie sa opiera o pozitivisticku teóriu vedy. Podľa tejto koncepcie, že sociológia je veda o spoločenských faktoch, sú substrátmi spoločenských faktov stavy kolektívneho vedomia, ktoré nejakým spôsobom súvisia s okolitým prostredím a okolnosťami.

Durkheim vychádza z faktu soc. väzby človeka, ktorá sa jednotlivcovi nanucuje. Deľba práce stavia jednotlivca do siete príčin a následkov, ktoré nemôže ovládnuť. Osobnosť jednotlivca pohlcuje osobnosť kolektívu. Zastával koncepciu kolektívnych predstáv.

Je zástancom sociologizmu, podľa ktorého je spoločnosť základnou sférou ľudského života, z ktorej sú odvodené všetky ostatné, teda biologické a psychické javy a ktoré treba skúmať špecifickou soc. metódou. Je tvorcom vlastnej soc. školy.

Sociológiu budoval podľa vzoru prírodných vied, pričom nadväzoval na Comtov pozitivizmus. Podľa Durkheima soc. má mať svoj vlastný predmet i metódy skúmania. Má skúmať sociálnu realitu, ktorej prvkami sú sociálne fakty. Za sociálne fakty pokladal tie stránky sociálneho života, ktoré sú schopné vyvíjať vonkajší tlak na jednotlivcov, a zároveň majú vlastnú existenciu, nezávislú od individuálnych prejavov jednotlivcov. Sociálne fakty sú teda odlišné od biologických, či psychologických individuálnych javov. Sociálnym faktom je napr. právo, náboženstvo, jazyk, umenie, móda, obyčaje atď. Sú to fakty kolektívneho vedomia, preto ich Durkheim nazýval kolektívne predstavy, ktoré vznikajú hromadením a prelínaním sa individuálnych vedomí. Tieto kolektívne predstavy však nemožno spätne previesť na individuálne vedomie. Popri faktoch kolektívneho vedomia, ktoré Durkheim považoval za skutočnosť „ sui generis “ (svojho druhu), rozlišoval aj materiálne fakty, ktoré nazýval morfologické. Rozumel nimi stavbu a formu zložiek spoločnosti, jej štruktúru a pod.

Hoci Durkheim pri skúmaní spoločnosti a jej zákonitostí vychádzal zo vzoru prírodných vied, zároveň chápal spoločnosť ako realitu osobitého druhu, ktorá sa líši od ostatných druhov reality (fyzikálnej, biologickej a pod.). Spoločnosť nie je jednoduchým súhrnom jednotlivcov, má nad nimi prevahu. Svojimi vlastnosťami je špecifická a bohatšia, odlišuje sa od vlastností jednotlivcov, ktorí ju tvoria, podobne ako napr. chemická zlúčenina nie je len nahromadením jednotlivých prvkov, ale ich syntézou. Vnútornú súdržnosť spoločnosti podľa neho zabezpečuje sociálna solidarita.

V nerozvinutých, archaických spoločnostiach to bola tzv. mechanická solidarita, založená na podobnosti jednotlivcov a ich funkcií v spoločnosti, kde individuálne charakteristiky jednotlivcov nie sú rozvinuté, a pohlcuje ich kolektív. V rozvinutých spoločnostiach existuje tzv. organická solidarita, založená na rozdielnosti, rozvinutosti individuálnych charakteristík jednotlivcov a ich vzájomnej závislosti v systéme spoločenských vzťahov, ktoré vznikajú na základe deľby práce.

Aj pri budovaní metodológie sociologického skúmania slúžili Durkheimovi ako vzor prírodné vedy – ich induktívna metóda (formulovanie všeobecných téz a záverov na základe zovšeobecnenia jednotlivých prípadov) a princíp pozorovateľnosti. Preto soc. mala sociálne javy skúmať objektívne, nezávisle od ich subjektu, „ ako veci“. Keďže povedzme kolektívne predstavy nemožno priamo pozorovať, musí ich soc. skúmať iba na základe toho, ako sa objektívne materiálne prejavujú (napr. príslovia umožňujú odhaliť zvyky národov, umelecké diela, ich vkus a pod.).

Cieľom soc., tvrdí Durkheim, nie je iba opis sociálnych javov prostredníctvom týchto objektívnych ukazovateľov, ale stanovenie príčinných súvislostí aj zákonov. Na základe týchto teoretických a metodologických princípov Durkheim skúmal funkcie a následky rastúcej deľby práce v spoločnosti, problematiku samovražednosti, úlohu posvätného v sociálnom živote i ďalšie sociálne javy.4. Pojem anómia

Výrazom anómia (bezzákonnosť, pocit vyradenia zo spoločnosti) Durkheim označoval nedostatok právnych a normatívnych úprav hospodárskeho života, najmä nedostatok úprav vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Považoval ho za zdroj neustále vznikajúcich konfliktov a najrôznejších vybočení z poriadku.

Dá sa hovoriť aj o sociologickom stave rozkladu noriem soc. konania v spoločnosti, ktorá sa v dôsledku zrýchlených premien stala dezorientovanou. Vznikajúci tlak vedie k oslabeniu väzieb na ciele stanovené kultúrou a legitímnymi inštitúciami.

Durkheim spája anómiu s možnosťou tzv. anomickej samovraždy, ku ktorej dochádza pri prudkých otrasoch životného štandardu, pri porušení rovnováhy a strate súdržnosti sociálnych skupín, čo býva vždy sprevádzané zánikom záväzných noriem správania. Ľudia sa nevedia prispôsobiť novým normám, nevedia si nájsť svoje miesto v spoločnosti. Je tu väčšia zločinnosť a kriminalita.

Durkheim v slávnej štúdii Samovražda (1897) ukázal, že aj taký individuálny čin ako samovražda podlieha určitým zovšeobecneniam, ktoré platia pre určitú kultúru.

Logické zdôvodnenie samovraždy :

1) Láska nikdy neuspokojí moje potreby
2) Hmotné statky nikdy neuspokoja moje potreby
3) Pevné a hlboké priateľstvá nikdy neuspokoja moje potreby
4) Z toho vyplýva, že nikdy v živote nebudem šťastný
5) Z toho vyplýva, že nie je dôvod ďalej žiť
6) Z toho vyplýva, musím spáchať samovraždu
7) Ak spácham samovraždu, urobím tým nešťastným veľa ľudí-> Má byť jediný dôvod nespáchania samovraždy súcit s pozostalými?
8) Nie. Človek má byt egoista. Má sa správať tak, aby žil čo najlepšie, najslobodnejšie, ale súčasne nezasahoval do slobody iných ľudí.-> Samovraždou nezasiahnem do slobody iných ľudí
9) Samovražda je legitímna

5. Sociálne mravy

Durkheim pokladá mravné javy za sociálne javy. Preto požaduje, aby sa skúmali empirickou metódou zvonka, oddelene od stavov vedomia. „ Morálne fakty sú také isté javy ako ostatné: spočívajú v pravidlách konania, ktoré poznáme podľa určitých charakteristických znakov. Preto ich možno pozorovať, opisovať, klasifikovať a hľadať zákony, ktoré ich vysvetľujú. Durkheim pokladá mravný jav za pravidlo konania a jeho objektívnym špecifickým znakom je sankcia. Definuje mravný jav ako pravidlo konania, s ktorým sa synteticky spája následok jeho prestúpenia - sankcia. Tým dochádza k zbližovaniu mravných javov s právnymi javmi.

Medzi oboma druhmi javov je podľa Durkheima rozdiel iba v druhoch sankcií. Sankcia právnej normy je organizovaná, kým sankcia mravnej normy je rozptýlená. Autor pripúšťa , že existujú isté mravné činy, ktoré nie sú sankcionované, činy, ktoré obdivujeme, ale nie sú bežnou povinnosťou a ich nevykonanie sa nestíha ani odsúdením spoločnosti, ani výčitkami svedomia. Sú to dobrovoľné mravné činy. Sú luxusom, patria do oblasti umenia, do estetiky mravného života. Takto Durkheim vylučuje z mravnosti aj možnosť mravného pokroku. Mravnosť vyviera zo spoločnosti a vzťahuje sa na spoločnosť. Kolektívne mravné vedomie spoločnosti stojí i neho vyššie než mravné vedomie jednotlivca.

Používa aj termín – ideál. Ideály, ktoré sa prejavujú ako pravidlá konania, vznikajú v kolektívnom vedomí. „ Tým, že berie na seba vedomie seba samej, vyzdvihuje individuum k sebe a vťahuje ho do okruhu vyššieho života. Nemôže sa ustanoviť, ak nevytvorí ideál. – Znižujeme spoločnosť, ak v nej vidíme iba teleso organizované vzhľadom na určité vitálne funkcie. V tomto tele žije duša: je to súhrn kolektívnych ideí“.

Veda o mravoch umožňuje ďalej robiť anticipácie vzhľadom na budúci stav mravnosti. „Ak sa popri jestvujúcej morálke začnú objavovať nové tendencie, veda o mravoch nám umožňuje aktívne sa zúčastniť napríklad poukázaním na to, že jestvujúca mravnosť zodpovedá stavu spoločnosti, ktorý už zanikol alebo práve zaniká, kým nové idey majú vzťah k zmenám, ktoré sa odohrali v kolektívnom bytí. Lebo nechceme takú spoločnosť, aká je, ale takú, akou sa zdá.“ Veda o mravoch umožňuje odhaliť inkoherencie, a najmä prežitky v mravnosti.

Durkheim sa napríklad zaoberal pojmom normálneho, zdravého a nenormálneho, patologického v mravoch. V práci Pravidlá sociologickej metódy podáva Durkheim aj návod, ako zistiť v sociológii normálny typ:

1. Sociálny jav je normálny pre daný sociálny typ v danej etape jeho vývoja, ak sa vyskytuje v priemere spoločnosti toho druhu, ktorú skúmame, v príslušnej etape jej vývoja.
2. Výsledky predchádzajúcej metódy môžeme overiť ak dokážeme, že všeobecnosť javu závisí od všeobecných podmienok kolektívneho života v skúmanom sociálnom type.
3. Toto overenie je nevyhnutné, ak sa vzťahuje na spoločenský druh, ktorý ešte celkom nedovŕšil svoj vývoj.

Na základe toho dospel Durkheim k výsledku, že aj zločin je normálny, že je integrujúcou súčasťou každej zdravej spoločnosti a uvádza iné dôvody o užitočnosti zločinu.

Prednosťou sociologickej etiky je, že odmieta náboženské alebo nadprirodzené či metafyzické zdôvodnenie etiky a odmieta aj možnosť určiť mravné normy na základe apriórnych koncepcií. Odmietla nemennosť etických noriem a etických hodnôt, dokázala, že každá spoločnosť má morálku, ktorá nevyhnutne zodpovedá jej stavu, a že so zmenou tohto stavu sa aj mravné predstavy nevyhnutne menia, a to rovnako zákonite ako iné spoločenské javy. Spoločnosť je pre Durkheima predovšetkým súhrnom myšlienok, presvedčení, citov všetkého druhu, medzi ktorými je najdôležitejší mravný ideál.6. Sociologická teória náboženstva

Durkheim reprezentuje ďalšiu významnú teóriu - teóriu náboženstva, ktoré považoval za základnú časť spoločenského života, ktorého funkciou je regulovať vzťah človeka k svätým veciam. Každé náboženstvo starostlivo rozdeľuje sväté od svetského. Pod Durkheimovým vplyvom sociológia prestala byť špekuláciou o štruktúre a vývine spol. a stala sa empirickou vedou.

Dospel k tomu, že náboženské významy dávajú zmysel (aj napriek svojej ľubovoľnosti), hoci iba vzhľadom ku danej kultúre. Pocit posvätna vytvára spoločnosť, pretože len spoločnosť zodpovedá jej nutným znakom. Durkheim však netvrdil, že ľudia svoju spoločnosť uctievajú, tvrdil, že z nej pochádza náboženské cítenie.

Ak chceme podľa Durkheima presne zistiť dôvody, povahu a sociálne funkcie náboženstva, musíme sa zamerať na najjednoduchšie náboženské systémy, aké poznáme, pretože v ich prípade budeme môcť ľahšie objaviť základné konštitutívne prvky náboženstva. Čím jednoduchšie a menej početné sú skúmané fakty, tým jednoduchšie sa dá nájsť ich vysvetlenie, pretože tak počet vzťahov medzi nimi, ako aj vzťahov, ktoré nadväzujú s inými sociálnymi faktami, bude menší: „Primitívne náboženstvá neumožňujú iba odhaliť konštitutívne prvky náboženstva, ale majú aj tú veľkú výhodu, že uľahčujú ich vysvetlenie. Keďže tieto fakty sú najjednoduchšie, vzťahy medzi nimi sú najzjavnejšie“. Durkheim potom vytyčuje hypotézu, ktorú chce touto svojou knihou dokázať: „Všeobecný záver tejto knihy znie, že náboženstvo je zásadne sociálnou záležitosťou. Náboženské predstavy sú kolektívnymi predstavami, vyjadrujúcimi kolektívne skutočnosti...“. Durkheim sa teda podujíma na úlohu dokázať tento záver. V prvom rade však musí definovať, čo bude považovať za náboženstvo, ktoré sociálne javy majú charakter náboženských vier. Musí nájsť kritérium, ktoré by jasne odlíšilo náboženské javy od iných sociálnych, alebo dokonca psychologických javov. Toto kritérium musí byť také jasné, aby sa dalo aplikovať na všetky náboženské javy, nie iba na niektoré z nich.

Durkheim skúma niektoré staršie definície a odmieta ich na základe toho, že ku každej z nich sa dajú nájsť mnohé kontrapríklady. Napríklad definícia náboženstva ako uctievania: existujú náboženské viery, ktoré svoj predmet neuctievajú a neklaňajú sa mu, napríklad totemické viery v Austrálii. Takisto definícia náboženstva pomocou prítomnosti bohov či duchov neobstojí: v budhizme máme náboženstvo, v ktorom sa bohovia nevyskytujú, a predsa nepopierateľne ide o náboženstvo.

Nakoniec Durkheim predsa len nachádza kritérium, umožňujúce jasne definovať náboženské javy a vzťahujúce sa iba na ne: „Všetky známe náboženské viery, či už jednoduché alebo zložité, majú jedno spoločnú vlastnosť: predpokladajú klasifikáciu vecí, skutočných či ideálnych, ktoré si ľudia predstavujú, na dve triedy, na dva proti sebe stojace rody, všeobecne označované dvoma rozdielnymi termínmi, ktoré sa najlepšie dajú vyjadriť slovami profánne a posvätné“.

Toto je základná charakteristika, pomocou ktorej môžeme rozlíšiť náboženské javy od tých, ktoré takými nie sú. Aj keď mnohé austrálske kmene neuctievajú svoje totemy, predsa len sú pre nich posvätné, buď ako predkovia, alebo ako ochrancovia. Takisto budhizmus napriek tomu, že nepozná bohov, pozná sféru posvätného. A tak by sme mohli pokračovať aj ďalej - v každom prípade náboženského javu alebo náboženskej viery, nech už je akákoľvek jednoduchá a primitívna, nájdeme podľa Durkheima rozlíšenie medzi posvätným a profánnym. Toto rozlíšenie je teda základnou charakteristikou a zároveň aj podmienkou náboženstva. Pomocou tejto charakteristiky teraz môžeme nielen odlíšiť náboženské viery od ostatných predstáv, ale môžeme ich aj definovať: „Náboženské viery sú predstavami, ktoré vyjadrujú povahu posvätných vecí a vzťahy, ktoré majú tieto posvätné veci k sebe navzájom alebo k profánnym veciam“.

Rozdelenie vecí a činností na posvätné a profánne je síce minimálnou a nevyhnutnou, nie však dostatočnou charakteristikou náboženstva. Je potrebné pridať ešte jednu zásadnú podmienku: kolektívnu, t. j. sociálnu povahu náboženstva. Podľa Durkheima nie je možné predstaviť si čisto individuálne náboženstvo (aby nedošlo k omylu: iste je možné, aby jednotlivec mal vlastné náboženské predstavy a vlastnú jedinečnú a intímnu vieru. Napriek tomu musia existovať určité sociálne podmienky, bez ktorých toto jeho presvedčenie nemôže jestvovať a dokonca sa ani objaviť: sociálne prostredie, alebo jednoducho výchova a tradícia). Náboženské viery sú vždy založené na určitých spoločných, kolektívnych predstavách, či už sa vyznávajú kolektívne alebo nie. Táto kolektivita náboženských predstáv je ich ďalšou zásadnou charakteristikou: „Náboženské viery vo vlastnom zmysle slova sú vždy spoločné určitej kolektivite... sú vecou skupiny a vytvárajú jej jednotu.

Po týchto základných vymedzeniach môže Durkheim pristúpiť k samotnej definícii náboženstva: „Náboženstvo je pevný systém vier a praktík, vzťahujúcich sa na posvätné veci, t. j. na veci oddelené a zakázané, systém vier a praktík, spájajúcich všetkých, ktorí ich vyznávajú, do jediného morálneho spoločenstva, zvaného cirkev“ zdôraznil Durkheim. Samozrejme, toto morálne spoločenstvo alebo cirkev nemusí byť inštitucionalizované. Ťažko by sa dalo vyhlásiť, že austrálski domorodci majú cirkev. V každom prípade aj oni predstavujú morálne spoločenstvo, spojené vyznávanými náboženskými vierami a praktikami. Durkheim potom prechádza k skúmaniu pôvodu náboženstva, teda kladie si otázku, kde sa vlastne vzalo toto základné rozdelenie vecí na posvätné a profánne.

Preberá viaceré staršie teórie a ukazuje, že tento problém nevyriešili správne. Napríklad Tylorov animizmus podľa ktorého je základom a pôvodom animizmu skúsenosť sna: odkiaľ sa berú postavy živých a mŕtvych ľudí, vystupujúce v snoch? Durkheim sa domnieva, že tieto halucinačné predstavy nemohli byť základom náboženstva, pretože z nich samých osebe vôbec nevyplýva rozdelenie vecí na posvätné a profánne. Postavy živých či mŕtvych, objavujúce sa v snoch, nie sú automaticky a vždy posvätné, a už vôbec neposkytujú posvätnosť iným veciam. Takisto je podľa Durkheima mylná Müllerova koncepcia, ktorá by sa dala nazvať naturizmom - podľa tohto autora pochádza náboženstvo z predstáv, ktoré si ľudia vytvárali o prírodných javoch: búrke, hrome a blesku, nebeských telesách, daždi. Durkheim však namieta, že hoci tieto javy často bývajú posvätné, nevedno, ako mohli predstavy o nich viesť k tomu, že sa celý svet rozdelil na dve sféry.

Durkheim je presvedčený, že práve totemizmus predstavuje základnú a najprimitívnejšiu formu náboženského života. Totemizmus nepochybne je náboženstvom v zmysle predchádzajúcej Durkheimovej definície, pretože rozlišuje medzi posvätným a profánnym. Zároveň je však najjednoduchším náboženstvom, pretože sa zastavuje práve pri tomto rozlíšení, ktoré tvorí jeho podstatu. Podstatou totemizmu je práve táto klasifikácia, ktorou rozdeľuje veci. Durkheim ďalej poukazuje na to, čo už dokázali spolu s Maussom vo svojej štúdii O niektorých primitívnych formách klasifikácie: že tieto primitívne klasifikačné formy majú bytostne sociálnu povahu a reprodukujú sociálne rozdelenie, ktoré je ich pôvodným základom a vzorom.

Durkheim ukazuje, že idea hierarchie nemôže pochádzať ani z prírody, ani z myšlienok a predstáv jednotlivca, ale výhradne zo spoločnosti, ktorá je jediným útvarom, ktorý môže byť označený ako hierarchický a teda musel slúžiť ako vzor pre všetky hierarchické náboženské klasifikácie: „Ani pohľad na fyzickú prírodu, ani mechanizmus mentálnych asociácií nám nedáva ideu hierarchie. Hierarchia je výsostne sociálnou záležitosťou. Iba v spoločnosti existujú vyšší, nižší a rovní... Práve spoločnosť poskytla žriedlo, z ktorého čerpalo logické myslenie“.

Zdá sa však, že jestvuje súbor faktov, ktoré vyvracajú predstavu o bytostne kolektívnej povahe náboženských javov, respektíve totemizmu: individuálny totemizmus, ktorý praktizujú niektoré austrálske kmene. Durkheim však ukazuje, že Frazer sa mýlil, keď sa domnieval, že kolektívny totemizmus sa vyvinul z individuálneho, ktorý predstavuje starší a základnejší druh. Práve naopak: individuálny totemizmus pochádza z kolektívneho totemizmu, pretože nejestvuje jediný príklad austrálskeho alebo iného kmeňa, kde by sa praktizoval iba individuálny totemizmus - ten je vždy iba doplnkom kolektívneho totemizmu. Naproti tomu existuje celý rad príkladov, dokonca vo väčšine prípadov je to tak, že sa praktizuje iba kolektívny totemizmus a individuálny totemizmus úplne chýba. Z toho jasne vyplýva, že nie kolektívny totemizmus sa vyvinul z totemizmu individuálneho, ale práve naopak, individuálny totemizmus je vlastne kolektívnym totemizmom, aplikovaným na jednotlivca: „Vo veľkej väčšine kmeňov je [kolektívny totemizmus] jediný, kým podľa nášho vedomia nejestvuje jediný kmeň, kde by sa praktizoval iba individuálny totemizmus“ zdôraznil Durkheim.

Tento fakt zároveň vysvetľuje to, že ani nijaké iné prejavy individuálneho náboženského kultu nie sú vyvrátením Durkheimovej koncepcie bytostne sociálnej povahy náboženstva. Skutočne si môžeme predstaviť jednotlivca, ktorý sa nezúčastňuje na nijakom kolektívnom kulte, nepraktizuje nijaký druh spoločných obradov, nie je členom nijakej cirkvi a napriek tomu má hlbokú vnútornú náboženskú vieru. Lenže táto jeho náboženská viera je iba odrazom a adaptáciou nejakého kolektívneho kultu - nemožno si predstaviť jednotlivca, ktorý by mal úplne jedinečnú vieru, ktorá by nepochádzala z niektorého kolektívneho kultu. Aj tie najosobnejšie a najintímnejšie prejavy viery sú iba odrazom nejakého kolektívne vykonávaného, a teda sociálneho kultu: „Kult, ktorý si jednotlivec organizuje sám pre seba a vo svojom vnútri, nie je ani zďaleka zárodkom kolektívneho kultu, ale iba týmto kolektívnym kultom, prispôsobeným osobným potrebám jednotlivca“.Durkheim ďalej podrobne skúma jednotlivé totemické viery a prichádza k záveru, že ich predmetom nie je jednotlivé zviera, emblém alebo obraz. Totemizmus uctieva nejaký neosobný a nevyjadriteľný princíp, ktorý poskytuje posvätný charakter zvieratám, ľuďom, emblémom či obrazom. Tie sú iba prejavmi tohto neosobného princípu a práve z neho čerpajú svoju posvätnú silu.

Durkheim potom veľmi logicky a jasne vedie svoju argumentáciu k záveru, že totem, ako sme videli, je iba symbolom, manifestáciou niečoho iného, neosobnej sily, ktorá ho robí posvätným. Hneď vzniká otázka, aký je pôvod tejto sily. Durkheim poskytuje nasledovnú odpoveď: „Totem je predovšetkým symbolom, materiálnym prejavom niečoho iného. Ale čoho? Z predchádzajúcej analýzy vyplýva, že vyjadruje a symbolizuje dva odlišné druhy vecí. Na jednej strane je vonkajšou a zmyslovou podobou toho, čo sme nazvali totemickým princípom alebo bohom. Na druhej strane je aj symbolom tej spoločnosti, ktorá sa nazýva klanom. Je jeho vlajkou, znakom, ktorým sa každý klan odlišuje od ostatných klanov, viditeľným znamením jeho osobnosti... Ak je teda zároveň symbolom boha i spoločnosti, nie je to náhodou preto, lebo boh a spoločnosť sú v skutočnosti jedno a to isté?“

V skoršej štúdii, písanej pod vplyvom knihy Pravidlá sociologickej metódy, autori zdôrazňovali najmä obligatórny, záväzný charakter klasifikácií. Tieto klasifikácie zodpovedajú hlbokej intelektuálnej potrebe žiť v koherentnom, zmysluplnom a zrozumiteľnom svete a, čo je podstatné, zaobídu sa aj bez kolektívnych akcií - sú vnútené samotným spoločenským životom, tradíciou a výchovou. Keď teda chceme vysvetliť iba tieto primitívne klasifikácie, stačí nám k tomu fakt spoločnosti a intelektuálna potreba zmysluplnosti. No v prípade náboženstva je situácia zložitejšia. Iba samotný fakt existencie spoločnosti nestačí - náboženstvo nevykonáva svoj obligatórny nátlak na jednotlivca priamo, ale prostredníctvom kolektívnych akcií alebo rituálov. Tieto rituály môžu síce byť zakomponované priamo do výchovy a tradície, no napriek tomu predstavujú špecifické kolektívne akcie. Potreba klasifikovať je intelektuálna, no potreba kolektívnej akcie alebo rituálu nie je intelektuálna, ale pragmatická. Nesmieme si však zastierať skutočnosť, že toto napätie medzi intelektuálnou potrebou a potrebou rituálnej akcie sa Durkheimovi nepodarilo uspokojivo vyriešiť.

Napriek tomu, že Durkheim tentoraz nachádza zdroj náboženského života nie v intelektuálnej potrebe, ale v pragmatickej akcii, neprestáva trvať na tom, že príčinou zásadným vykonávateľom tejto akcie nie je jednotlivec, ale spoločnosť: „Takže konanie, akcia ovláda náboženský život a jej zdrojom je spoločnosť“.

Zmätok, ktorý Durkheim takto spôsobuje, je inherentnou súčasťou jeho teórie. V úvode správne kritizuje Tylora, Frazera a Müllera, že zakladajú svoje koncepcie náboženstva na zmätených psychologických predstavách primitívneho človeka, no jeho hypostazovaná spoločnosť a „kolektívne predstavy“ zmätok ešte zväčšujú. Samozrejme, Durkheim veľmi správne a presvedčivo ukazuje dôležitosť, akú má sociálne usporiadanie a jeho reprezentácia v mysli jednotlivca pre vysvetlenie náboženstva. Dostal sa veľmi blízko k riešeniu problému: ak chceme vysvetliť náboženské predstavy a javy, musíme sa zamerať nie na jeho jednotlivé psychologické predstavy a halucinácie ako také, ale zistiť, ako si jednotlivec predstavuje vo svojej mysli spoločnosť a jej kategórie, musíme skúmať kognitívne procesy, ktoré tu pôsobia. Durkheim však nedokázal rozoznať, že ide o empirickú, nie metafyzickú otázku.

Je zarážajúce, že všetci upozorňujú na zásadnú dôležitosť kognitívnych procesov, no zároveň ignorujú ich empirické skúmanie a obracajú sa k metafyzickým entitám. A okrem toho, Durkheimova vágnosť pri vymedzovaní “posvätného” takmer úplne bráni tomu, aby sa jeho “koncepcia” dala nejako empiricky potvrdiť či vyvrátiť.

7. Rodina

Základ moderného teoretického chápania rodiny nachádzame u E. Durkheima, ktorý ju chápal predovšetkým ako spoločenskú inštitúciu.

Podľa neho sa terminologicky rozlišuje:

- nukleárna rodina : tvorená len rodičmi a nedospelými deťmi,
- rodina orientačná : chápaná z hľadiska závislosti dospievajúceho jedinca na rodine,
- rozšírená rodina (široká) : ktorá zahŕňa i ďalších príbuzných,
- rozmnožujúca rodina : ktorú zakladá dvojica novým manželstvom.

8. Záver

Táto práca je o Emílie Durkheimovi, o ktorom sa dalo počuť aj ako o otcovi sociológie, a ktorý ju ovplyvnil vo viacerých smeroch. Tvorí neodmysliteľnú súčasť sociologickej histórie a bez jeho názorov a poznatkov by aj náš pohľad na túto vedu bol určite iný a preto som rada že som písala práve o tomto významnom človeku.